Denník N

Život v červenej zóne: Zomreli tu štyria ľudia. Nie vždy je v záujme pacienta použiť všetky liečebné metódy (reportáž)

Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Denník N strávil deň na pľúcnom oddelení v univerzitnej nemocnici v Ružinove, kde liečia pacientov s koronavírusom. Ako sa im žije? Kým im ľudia tlieskajú na balkóne, zdravotníkov z červenej zóny nechcú kolegovia ošetriť a na domy im chcú kresliť značky.

Prvý pocit bol šok – neviem sa poriadne nadýchnuť. Vzápätí zisťujem, že periférne nevidím a keď sa mi zahmlili okuliare, poriadne som nevidela ani dopredu. Ťažko sa mi kráča, zle som si zaviazala návleky na nohy a párkrát som si ich pristúpila. Kapucňa obleku sa mi každým krokom posúvala nižšie na oči a nemohla som si ju napraviť.

Primár Štefan Laššán, ktorý nás sprevádzal v červenej zóne ružinovského pľúcneho oddelenia, má na to zlepšovák – na kapucňu si na temene dáva gumičku, a tak sa mu neposúvala nižšie.

Pod dvomi vrstvami rukavíc takmer neviete používať hmat. A ešte k tomu sa veľmi potíte, lebo obleky, ktoré chránia pred nákazou COVID-19, sú nepriedušné. S fotografom Tomášom Benedikovičom sme v nich vydržali hodinu, kým sme prešli červenou zónou Univerzitnej nemocnice Bratislava.

„Nemáte nejaké problémy?“ pýtala sa vedúca sestra, keď sme sa išli obliekať. V oblekoch niektorí môžu dostať závrat, môžu mať problém, ak majú strach z uzavretých priestorov. Pobyt v nich nie je príjemný a niektorí zdravotníci hovoria, že sa na to ani nedá zvyknúť. Predtým sa treba napiť a ísť na toaletu, nasledujúce hodiny to totiž nebude možné.

Do červenej zóny nesmiete ísť, kým nie ste kompletne oblečení. Na sebe máme zelené jednorazové oblečenie, na topánky dáme návleky. Pri postupe nás usmerňuje sestrička. Na ruky idú prvé modré rukavice. Navlečieme kombinézu, na vlasy ochrannú čiapku. Sestrička mi nožnicami prestrihne kombinézu na rukáve. „Strčte tam palec.“ Ďalší zlepšovák, ktorý pomáha, aby sa rukáv kombinézy nevyhrnul, keď si dávate druhú vrstvu rukavíc.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Na tvár dostanem respirátor. Doteraz som nosila len rúško, je to výrazný rozdiel. Musí byť tesne na tvári, aby ste dýchali cez filter, mne vzduch prechádza popod bradu, a tak hygienik Michal Adamišin uťahuje vzadu gumičky, aby bol respirátor poriadne pritlačený na tvár. Tlačí to. Poriadne si ho pritlačím o nos.

Na kombinézu si dávame veľké modré návleky, ktoré sa viažu okolo nohy. Navrch natiahnem druhé rukavice, cez hlavu kapucňu kombinézy a na to ešte jedno rúško a ochranné okuliare. Na chrbát nám ešte napíšu mená, aby vedeli, kto je kto, lebo v ochranných odevoch sa ľudia nedajú rozpoznať.

„Písal nám vyliečený pacient, či by sme mu neposlali fotky ľudí, ktorí sa o neho starali, lebo by ich ani na ulici nespoznal,“ hovorí zdravotná sestra Zuzana Varjasiová.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Najhoršia bola Veľká noc

Do Univerzitnej nemocnice Bratislava, kde mali desiatky pacientov podozrivých či pozitívnych na COVID-19, chcel prísť Denník N robiť reportáž, odkedy u nás prepukla nákaza. V polovici mája nás do nemocnice pustili. Otvárajú sa dvere a vchádzame do červenej zóny.

Je tu pokoj. Na jednotke intenzívnej starostlivosti sú len voľné postele a prístroje, ktoré v prípade potreby môžu zachraňovať životy. Odkedy pľúcne oddelenie zriadili pre pacientov s COVID-19, ležalo tu šesť z 13 pacientov s novým koronavírusom.

Štyria z nich zomreli. Bolo to v najťažšom období, ktoré zatiaľ zdravotníci v ružinovskom pavilóne s označením COVID-19 zažili.

Počas Veľkej noci naraz prišlo viacero pacientov s koronavírusom a mali relatívne ťažký priebeh ochorenia. Boli v zlom zdravotnom stave nielen pre koronavírus, ale mnohí boli po mozgovej príhode, s demenciou, mali mnoho iných ochorení. Viacerí z nich mali viac ako 90 rokov. Išlo o klientov domova sociálnych služieb v Pezinku. Veľká časť z ľudí, ktorí na COVID-19 na Slovensku zomreli, boli práve klienti tohto zariadenia.

„Nie sme zvyknutí na toľko úmrtí, aj keď sme už mali prípady úmrtí na chrípku. Ale u starších ľudí v zariadeniach je zaočkovanosť na chrípku vysoká. Sme pľúcne oddelenie, zažili sme, že ľudia zomreli aj na zápal pľúc,“ hovorí lekár Laššán. Neprekvapil ich priebeh, skôr to, že sú vírusom napadnutí starí, krehkí pacienti, u ktorých je vysoké riziko, že nad vírusom nevyhrajú.

„Mnohé z týchto dám boli krehké seniorky s množstvom ochorení. Boli po mozgových porážkach, dlhodobo pripútané na lôžku,“ opisuje lekár stav pacientiek. „Mali riziko, že zomrú aj bez COVID-19,“ hovorí Laššán.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj keď sa najviac hovorí o pľúcnych ventiláciách, títo pacienti na ne pripojení neboli, mali iné podporné mechanizmy. Pripojenie na ventiláciu nie je jednoduché a pre pacientov je bolestivé. Musia byť pritom intubovaní, teda majú hadičku v dýchacej trubici.

„Nie vždy je v záujme pacienta použiť všetky, najmä invazívne liečebné metódy. Najmä, keď má minimálne vyhliadky na úspech a prinieslo by mu to dlhotrvajúcu bolesť a utrpenie,“ hovorí primár Laššán.

Avšak niektorí z klientov z Pezinka sa už do zariadenia vrátili. Išlo o staršie dámy a dáva to lekárom a sestrám nádej, že nie každý pacient, ktorý s COVID-19 dostane zápal pľúc, je stratený.

Smrti sa boja podľa Laššána všetci, či majú 19, toľko mal ich najmladší pacient s COVID-19, alebo po 90-tke. Paniku však videl viac u blízkych ako u samotných pacientov. O tom, že pacient môže umrieť, sa pri koronavíruse hovorí častejšie ako napríklad pri chrípke.

Preto to podľa neho môže byť pre blízkych aj ľahšie prijateľné či pochopené. „Ale pre nás zdravotníkov by to tak nemalo byť a malo by sa stále myslieť na to, čo pre pacienta môžete urobiť,“ hovorí.

Lekár Laššán, sestra Varjasiová a hygienik Adamišin. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Potíte sa a necítite si ruky

Najviac pacientov prišlo pred Veľkou nocou, keď ešte nemali toľko skúseností s liečbou COVID-19 a ani s prácou v ochranných oblekoch. Práca v dvoch pároch rukavíc a overale je omnoho fyzicky náročnejšia. A dlhšie ako tri či štyri hodiny sa v tom pracovať nedá. Musia riešiť, že im je po chvíli teplo a potia sa. Primár pripomína, že nemocnice majú investičný dlh, nie je ani klimatizácia. „Teraz je chladnejšie, ale keď príde teplo, bude to omnoho horšie,“ hovorí Laššán.

Lekári museli riešiť, ako používať fonendoskop, lebo pod vrstvy ochranného oblečenia si ho nemôžu dať do uší, a tak nepočujú. Primár preto z Číny objednal pomôcku, ktorá by zvuk mala zosilniť. „Uvidíme, ako to bude fungovať,“ hovorí a vyberá pomôcku zo škatuľky. Sestry majú zas problém s pichaním injekcií, keďže pre dvojo rukavíc na rukách nemajú taký citlivý hmat.

Niekoľko hodín sa personál nemôže poškrabať, napiť, ani ísť na toaletu. A zároveň ich všetko tlačí.

Počas najkritickejších dní na Veľkú noc boli primár Laššán aj sestra Varjasiová na oddelení každý deň. Keď bolo treba ostať v noci pri pacientoch, ostali, aby slúžiaci neostal sám. Nik nemal dovolenku, keďže je vyhlásený na nemocnice núdzový stav, ani si ju vziať nemôžu. „Niektorí to brali veľmi zle, že sa im takto upiera právo na oddych,“ hovorí Laššán.

Teraz je pacientov málo, ale keď očakávali omnoho vyššie počty, sestra Varjasiová sa bála, či bude stačiť personál, lebo ho majú málo. Aj teraz v červenej zóne pracuje ani nie polovica z pľúcneho oddelenia, pretože sa musia postarať aj o pľúcnych pacientov bez nákazy COVID-19 tak, aby sa nezanedbalo žiadne ochorenie.

Ostatní prišli z iných oddelení, aby mali dosť ľudí. Najväčší problém bol u sestier, je ich málo a priemerný vek je 50 rokov. Pri pacientoch s koronavírusom je pritom často potrebná najmä ošetrovateľská starostlivosť. A postarať sa o umývanie, polohovanie, či kŕmenie pacientov v ochrannom odeve dá často zabrať.

„Či sme unavení? Boli sme ešte pred prvým pacientom,“ hovorí primár. Prípravy boli náročné, prechádzali na iný spôsob práce, museli sa naučiť obliekať a vyzliekať sa, urobiť objednávky, aby mali všetkého dosť. „Išlo o prácu, ktorú nik nevidí.“

Sestra Varjasiová a hygienik Adamišin. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Nikoho nenútili v červenej zóne pracovať

Pľúcne oddelenie určené pre pacientov s COVID-19 v bratislavskej časti Ružinov je v samostatnej budove. Pôvodné oddelenie rozdelili, časť ľudí odišla do veľkej budovy nemocnice a liečia bežných pacientov bez koronavírusu v takzvanej zelenej zóne. Časť išla pracovať do červenej.

„Nebojím sa,“ vraví Varjasiová. Keď vchádzala do červenej zóny prvýkrát v ochrannom obleku, bol to zvláštny pocit. Bála sa, či to zvládne. Teraz je to už pre ňu prirodzenejšie. „Bola som rada, keď nás označili ako červenú zónu, lebo sme vedeli na čom sme,“ hovorí.

Ak dodržia to, ako sa obliekať a najmä, ako sa vyzliekať, je riziko prenosu podľa nich minimálne. „Niekedy ste tu možno vo väčšom bezpečí, ako keby ste išli nakúpiť do Lidla alebo by ste stáli niekde v rade, lebo neviete, kto je pred vami či za vami,“ vraví Laššán. Odkedy pracujú v „červenom režime“, nenakazil sa z pracovníkov nik, predtým jedna kolegyňa.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vyberali, kto do červenej zóny pôjde a kto ostane v zelenej? Primár Laššán hovorí, že nikoho nenútili ísť do červenej. Nepracujú v nej však ľudia, ktorí boli v rizikovej skupine, či už pre vek alebo iné ochorenia. „Môžete zložiť akúkoľvek prísahu, ale máte strach o seba a o svojich blízkych,“ dodáva.

Oceňuje, že nik, kto sa do červenej zóny prihlásil, sa nepýtal, či bude za to príplatok. Ale páči sa mu príklad Nového Zélandu, kde pracovníkom v rizikových zónach odpúšťajú dane.

Boli podľa neho aj zdravotníci, ktorí odmietli ísť pracovať do červenej zóny. Nepátrali, aký majú dôvod. „Keď všetko beží v poriadku, tak sa na seba usmievame, ale keď príde kríza, ukáže sa charakter,“ vraví lekár.

Napríklad na infekčnú kliniku na Kramároch, kde liečia tiež COVID pacientov, sa ľudia hlásili aj sami ako dobrovoľníci. Aj Laššán tam chcel ísť, ak by sa neotvorilo červené pracovisko v Ružinove.

Aj keď sa cíti bezpečne, lebo používa ochranné pomôcky, obmedzil kontakt s rodičmi, ktorí sú vo vyššom veku. Keď je s nimi, má rúško. Ani sestra Varjasiová sa teraz často nestretáva so svojím otcom, ktorý nezvláda psychicky dobre, že s ním netrávi viac času.

„Každý má určitú mieru strachu. Dôležité je, že máme dosť ochranných pomôcok a nik od nás nechce, aby sme k pacientom chodili bez nich alebo, aby sme ich opakovane používali, ako sa to deje v niektorých krajinách,“ hovorí.

Nechcú ich ošetriť a kreslili by im značky na domy

Zdravotníci cítia podporu od bežných ľudí, ale aj firiem, ktoré darujú prístroje či peniaze nemocnici. Jedna vec je tlieskanie na balkóne a druhá život v komunite. „Kolegyňa býva na dedine a ľudia chceli od starostu, aby červenou farbou označili jej dom, lebo sa nakazila. To mi pripadá, ako keď sa označili židovské domy. Pritom nakaziť sa môže každý,“ rozpráva Laššán.

Kolegyne, ktoré na oddelení pracujú, mali problém, že ich iní kolegovia nechceli ošetriť. Jedna potrebovala gynekológa, druhá zubára, ale keď zistili, kde pracujú, odmietli ich vyšetriť, opisuje zdravotná sestra problémy, s ktorými sa stretávajú. „Ak by som pri tom strese dostal infarkt, ani by ma možno nik neošetril,“ hovorí položartom primár.

Problémy majú niekedy aj ich blízki. Sestra Varjasiová žije v dome so svojimi deťmi. Keď sa kolegovia jej detí dozvedeli, kde ich mama pracuje, vedenie ich požiadalo, aby ostali robiť z domu, aby neohrozili kolegov v práci.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vyzerá ochorenie

Akí boli pacienti, o ktorých sa v nemocnici starali? Ak má pacient COVID-19, môže to u neho prebiehať ako chrípka. Má vysoké teploty, bolesti svalstva, kĺbov. Niektorí pacienti hovoria o výraznej únave. U niektorých prichádza suchý a dráždivý kašeľ, ale nie je taký typický, že by sa podľa neho dal COVID-19 rozlíšiť.

Na siedmy až ôsmy deň sa u väčšiny pacientov ochorenie láme. U mnohých sa začne stav zlepšovať, ich imunita si s ním poradí. U časti to však organizmus a ich imunitný systém nezvládne, a ich stav sa zlomí a začne sa rozvíjať ťažký zápal pľúc a akútny syndróm respiračnej tiesne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Pri tomto boji organizmus začne poškodzovať aj iné systémy. Vírus napáda aj kardiovaskulárny systém, môže spôsobiť arytmie, ochabnutie srdcového svalu či infarkt. Napáda aj nervový systém.

Mnohí pacienti povedali, že stratili chuť aj čuch. K tomu sa môže k ochoreniu pridať aj komplikácia – bakteriálna infekcia, preto sú pacienti liečení aj antibiotikami, aj keď tie na vírusy nepomáhajú. Priebeh môže byť rýchly, ale je to individuálne.

Už mali na oddelení mladých aj starších pacientov. Jedného priviezla aj polícia. Zadržali ho pre domáce násilie a pri výsluchu dostal epileptický záchvat. Priviezli ho na centrálny príjem, kde mu okrem iného zistili aj zápal pľúc. A tak išiel na COVID oddelenie a s ním aj policajti, ktorí ho v ochranných pomôckach strážili, až kým nemal dva negatívne stery. Trvalo to niekoľko dní.

Mali pacientov, ktorí prišli zo zahraničia, ale aj takých, ktorí sa nakazili od rodiny, ktorá mala cestovateľskú anamnézu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Na ružinovskom oddelení majú aj pacientov, ktorí majú podozrenie na COVID-19, ale ešte ho nemajú potvrdené. Na izby ich dávajú zvlášť a správajú sa k nim, akoby boli pozitívni – majú svoj teplomer aj merač tlaku. Aj pacient z izby číslo 4 so zápalom pľúc takto čakal, či je nakazený COVID-19.

„Bál som sa, že budem mať koronavírus aj zápal pľúc, už ten zápal pľúc mi robí dosť problémy,“ hovorí. V nemocnici strávil štyri dni a teraz čakal na prepustenie. „Nevyľakalo ma to, keď som videl zdravotníkov v oblekoch. Videl som to predtým v televízii. Ale chýba osobný kontakt,“ povedal. Z očí sa nedá podľa neho zistiť, ktorá sestrička či lekár sa o neho stará.

To bol problém aj pre pacientov, ktorí prišli z domovov sociálnych služieb. Primár vysvetľuje, že boli zvyknutí na známe sestričky, hlasy a tváre. „Predstavte si, ako museli byť vystrašení. Cítili sa zle, prišli do úplne nového prostredia a videli len takto poobliekaných ľudí, ktorým ani nevidno do tváre,“ hovorí Laššán.

V Ružinove na liečbu používali napríklad lieky na HIV či hydroxychlorochín, čo je liek proti malárii. Podľa lekára Laššána niekedy fungovali, ale treba k nim pristupovať konzervatívne. Experimentálne lieky ako americký remdesivir alebo japonský liek vyvíjaný na chrípku favipiravir sa u nás ešte nepoužili.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vyzerá zápal pľúc. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na centrálny príjem práve prijali ženu, ktorá má zápal pľúc. Na anonymizovanej snímke to vyzerá ako hmlovina – svetlé šmuhy na čiernom obrázku tkaniva pľúc. Pacientka má obezitu. Lekár vraví, že pacienti s obezitou sú náchylnejší, aby COVID-19 dostali. Paradoxne, astmatici sú podľa neho rizikoví menej.

Pľúca po zápale sa môžu zahojiť úplne, ale môže sa stať, že už nikdy nebudú v poriadku. Ak by sme to mali k niečomu prirovnať, je to ako jazva po popálenine či porezaní. Na pľúcach niektorých pacientov po zápale ostane menej hodnotné tkanivo, ktoré už nie je také ako pred zápalom pľúc.

Bojíme sa druhej vlny

Zdravotníci sú radi, že sa nenaplnili predpovede o desaťtisícoch pacientov, ktorí budú potrebovať pľúcne ventilácie. Žiadna nemocnica by nebola na taký vysoký počet pripravená. „Ale ešte nie je koniec,“ vraví Laššán s tým, že sa bojí druhej vlny. „Možno aj preto, že sme boli nastavení na prvú vlnu a po nej malo byť lepšie. Teraz neviem, ako to bude ďalej.“ Práve neistota, či druhá vlna príde, kedy a v akej sile, je dôvod, prečo sa jej bojí.

Koronavírus je na Slovensku dva mesiace. Ak by sme si z toho mali vziať niečo pozitívne, podľa primára Laššána je to príprava na epidémie a tiež povedomie o kvapôčkových infekciách. Majú tiež nové prístroje a sú obozretnejší. Budeme si podľa nich musieť zvyknúť na život s COVID-19, ale aj na iné vírusy a epidémie.

Koronavírus

Slovensko

Teraz najčítanejšie