Životné dielo sudcu Juraja Klimenta
Spravodlivosť v prípade Cervanová, ktorý sa už roky vracia ako trauma tejto spoločnosti, nemôže byť vecou viery, či sú Nitrania vinní. Ale, žiaľ, je.
Ak poznáte rozpory v dôkazoch prípadu Ľudmily Cervanovej, teda vraždy medičky v júli 1976, za ktorú odsúdili sedem mužov z Nitry, tak trvá niekoľko dní, kým z vás opadne hnev a pobúrenie z rozhovoru so sudcom Najvyššieho súdu Klimentom pre Denník N.
Kolegyni Monike Tódovej treba poďakovať za to, že sa v tomto rozhovore ukázal manipulatívny charakter sebavedomého Klimenta ako tej lepšej časti našej justície, čo je myslené bez irónie. Každý, kto sa pána sudcu opýta na tento prípad, čelí v lepšom prípade jeho obsesívnej potrebe hovoriť bez akýchkoľvek pochybností o usvedčených vrahoch. Alebo v horšom prípade jeho hnevu. Skúsenosti s tým majú nielen novinári a publicisti, ale aj jeho kolegovia z justície.
Prečo toľká uvzatosť Klimenta v tomto prípade? Možné odpovede sú v zásade dve a iba on sám vie, ktorá je správna.
Kliment kritizuje kolegu Michálika
Buď je sudca Kliment o vine Nitranov skalopevne presvedčený, čomu s ohľadom na jeho nesporné kvality sudcu iba ťažko uveriť. Alebo, to skôr, sa prípad stal povestnou jednou kartou, na ktorú stavil celú svoju prestíž.
Kliment bol členom trojčlenného senátu Najvyššieho súdu (NS SR) v roku 2006, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu z roku 2004. A nielen potvrdil, odsúdeným tresty dokonca pritvrdil. Pretože dvoch z nich – Milana Andrášika a Miloša Kocúra, ktorí najviac kričali, že sú nevinní – ešte šupli pre istotu na dva roky do väzenia. A to už si všetci Nitrania svoje tresty dávno odsedeli.
Na čele senátu NS SR, ktorého bol sudca Kliment členom, bol v roku 2006 Štefan Michálik. Sudca, ak to povieme jemne, s neblahou povesťou, ktorého „preslávilo“ oslobodzovanie mafiánov a účasť na hanebnej párty v podniku Bonanno.
Michálikovi v prípade Cervanová, v ktorom nie sú nijaké priame dôkazy, iba fyzickým a psychickým nátlakom vynútené výpovede a svedectvá (o čom vypovedali aj tí, ktorí ich pri výsluchoch mlátili), trvalo trištvrte roka, kým napísal 13-stranové odôvodnenie rozsudku.
Traja Nitrana tomu nátlaku odolali, štyria nie.
Pozoruhodná je najmä kľúčová veta Michálika – ak by bol nátlak na odsúdených taký veľký, ako tvrdia, zrejme by sa priznali všetci. Takže „zrejme“. Hovoríme o justícii, ktorá má uznať vinu iba v prípade nespochybniteľných dôkazov? Alebo ide o laické odhady muža, ktorý domnienky vydáva za fakty, ergo šarlatána?
A práve pocit hanby za rozsudok napísaný kolegom Michálikom viedol sudcu Klimenta, ako sám priznáva v obsiahlom rozhovore v roku 2017 pre Postoj, k heroickému výkonu, ktorého výsledkom je, ako sa nazdáva, obrat verejnej mienky v prospech viny Nitranov.
Peter Tóth a jeho dve misie
Sudca Kliment nenapísal, čo by sa ešte dalo chápať,
