Trianon je po sto rokoch medzi stredoeurópskymi historikmi stále chúlostivou témou, hovorí maďarský historik Ablonczy

Maďarská akadémia vied v rámci svojho programu Lendület (Elán) podporila vznik výskumného tímu Trianon 100, ktorý sa má venovať histórii trianonskej zmluvy.

Vedúcim tímu je historik Balázs Ablonczy, s ktorým sme sa rozprávali v rámci maďarského Pozsonyi podcastu.

Z rozhovoru sa okrem iného dozviete:

• ako ovplyvní sté výročie Trianonu koronakríza
• ako sa vyvíja trianonská trauma Maďarov v poslednom období
• či je možný vznik medzinárodného konsenzu na tému Trianonu

Koronakríza pravdepodobne ovplyvní aj udalosti okolo výročia podpísania trianonskej mierovej zmluvy. Môže to podľa vás spôsobiť, že spomínanie na Trianon bude diferencovanejšie?

Som v tomto smere skeptický. Viaceré prednášky, knihy alebo aj verejné vyhlásenia, ktoré sa mali uverejniť alebo konať teraz, sa presunuli na leto alebo jeseň, takže sa nejakým spôsobom všetko vynahradí. Na Kossuthovom námestí v Budapešti je už takmer hotový nový pamätník, ktorý pravdepodobne odovzdajú v užšom kruhu 4. júna.

Neviem, či spomínanie bude diferencovanejšie, vznikli však nové vedecké štúdie, a to nielen naše, ale aj rôznych kolegov, aj na regionálnych univerzitách. Je však ťažké predpovedať, kedy sa tieto výstupy dostanú aj do školského učiva alebo kedy napokon preniknú do verejnej mienky.

Na výročie vám vychádza nová kniha s názvom Neznámy Trianon – príbehy rozpadu a mierovej zmluvy v rokoch 1918 až 1921. Venujete sa v nej tomu, ako vtedajší človek prežíval násilie, okupáciu, nedostatky verejných služieb, útek a mocenské zmeny. Má množné číslo v názve knihy narážať na to, že o Trianone neexistuje jednotný naratív?

Áno, znie to trošku postmoderne. Sú však línie, ktoré tieto príbehy spájajú. V maďarskej histórii je živá latentná diskusia o tom, či bol Trianon traumou alebo nie. Podľa niektorých je trauma prehnaný výraz, iní tento prístup považujú za legitímny. Podľa mňa ak niečo traumatizuje, tak to je násilie. Ja som sa vôbec nechcel do tejto diskusie zapojiť, pretože dobré argumenty sa nájdu na obidvoch stranách.

Chcel som skúmať to, prečo sa trianonská mierová zmluva zachovala v pamäti Maďarov v Maďarsku taká živá. Chcel som túto udalosť predstaviť trochu inak – najmä cez osobné spomienky a úryvky z denníkov, a nie z pohľadu politiky a dejín diplomacie. Nie je to jediný nepretržitý príbeh, ktorý by sa začal v októbri 1918 a skončil 4. júna 1920.

Vo svojom skúmaní používam rôzne literárne aj filmové odkazy, ale hovorím napríklad aj o pártyštvrti pod Sitnom, keď skúmam vzťah vysokej školy v Banskej Štiavnici s mestom. Zahraničnú politiku spomínam tiež, ale nie z chronologického pohľadu. Chcel som som skôr priblížiť niektoré aspekty zahraničnopolitického myslenia a stratégie nástupníckych štátov na mierovej konferencii.

Málo sa hovorí o tom, v akej miere ovplyvňovalo dianie okolo Trianonu násilie.

Nešlo o násilie v takej forme ako napríklad v ruskej občianskej vojne alebo v dobovom Fínsku. Ak vychádzame čisto z počtu mŕtvych, môžeme povedať, že Maďarsko z toho všetkého vyviazlo celkom dobre. Nepokoje a represálie na konci roku 1918 si vyžiadali asi tri- až štyritisíc obetí. Počas červeného a následne bieleho teroru popravili 1600 až 1800 ľudí. To sa v 18-miliónovej a po Trianone 7,6-miliónovej krajine zdá byť dosť málo.

Nehovorí sa však často o tom, že aj okupácie si vyžiadali veľa obetí. Násilie sa predsa netýka iba toho, koho zabijú. Obeťou násilia je aj ten, kto sa mu prizerá, a navyše ide v tomto prípade často o fyzické zranenia. Mnoho ľudí zbili. Československá armáda až tak nie, hoci aj tu boli krvavé incidenty v prvej polovici roka 1919 od Bratislavy po Želiezovce.

Mnoho mŕtvych zostalo po