Všetci potrebujeme kultúru a umenie. A teraz si to už možno uvedomujeme
Karanténa mi prevrátila život hore nohami. Divadlá, galérie, kiná sa zatvorili tesne pred začiatkom Febiofestu, kde sme mali pripravenú premiéru dokumentu o Milanovi Sládkovi. Preložili sme ju na jeseň, ak všetko pôjde dobre. Posunúť sme museli aj uvedenie komédie Muž so zajačími ušami, ktorú sme dokončili koncom minulého roku. A aby toho nebolo dosť, zastavili sme prípravu ďalšieho filmu. Zo dňa na deň som ostal vo vzduchoprázdne. Čas plynul, ja som stál. Naposledy som to zažil počas vojenskej služby, keď sme boli zavretí v kasárňach a za oknami sa smiali ľudia.
Prekvapilo ma, ako správy o pandémii zmenili vzťahy medzi ľuďmi. Zrazu mi chýbal fyzický kontakt, podanie rúk. Nechceli ma pustiť do obchodu, pretože vyzerám staro – musel som sa legitimovať. Spomenul som si, ako ma pred štyridsiatimi rokmi nepustili do kina na mládeži neprístupný film. Keď je príležitosť, niektorí nadšenci radi rozhodujú za druhých. A keď mi do hlavy vštepili strach, že možno neochoriem, ale určite na niekoho prenesiem vírus, prestal som pozerať tlačové besedy, aj keď tam majú milú tlmočníčku pre nepočujúcich.
Chvalabohu, naše vedomie vzduchoprázdno neznesie, človek sa rýchlo zamestná. Veľa času trávim tým, že píšem študentom prednášky do školy a konzultujem ich práce. To, čo som im kedysi mohol povedať priamo, teraz musím napísať a rozposielať. Nie je to ideálne, stratil som spätnú väzbu, neviem, či tie moje poznámky čítajú. Pustil som sa do roboty, na ktorú doteraz nebol čas. Zálohujem hardisky. Triedim fotografie. Píšem scenár, ukladám knihy. Začal som strihať krátky dokument, ktorý sme roztočili s Dušanom Trančíkom a Richardom Krivdom. V strižni rúško mať nemusím. Len keď chcem byť pekný.
V karanténe mám viac času na kreslenie a objavil som čaro animácie. Vyrábam krátke animované filmy, je už ich vyše päťdesiat. Rozposielam ich kamarátom, mnohí si ma už zablokovali, ale ja som nezlomný. Necítim sa ako výtvarník, som insitný umelec, ktorý podľahol čaru iPodu a musí sa o svoju radosť podeliť.
Teší ma, že ľudia stále niečo vymýšľajú. Tvorivosť sa nedá obmedziť. Aj v uzavretých priestoroch sa otvárajú hlavy, vznikajú stále nové a nové nápady. Hudobníci hrajú na netradičných miestach a nakrúcajú klipy, divadlá sprístupnili ľuďom záznamy predstavení, Robo Roth číta
