Zbohom, môj najlepší priateľ

Autor je spisovateľ

Kľačím na zemi a hľadíme si do očí. Leží na boku, nehybne ma sleduje, vážne, odovzdane. Ešte pred chvíľou na deke v tráve zavrtel chvostom, zjedol posledné maškrty a vďačne mi oblízal dlaň. Teraz, na vyšetrovacom stole, už pohľadom nepátra po okolí. Bez žmurknutia ma pozoruje, nie som si istý, či je to výčitka, prosba alebo vedomá rozlúčka. Zdá sa mi, že sa odrážam v jeho zreničkách. Počul som názory, že psy vycítia, čo sa s nimi má stať, neverím tomu. Je pokojný, do poslednej chvíle na mne visí pohľadom. Sme spolu.

Viac ako trinásť rokov som sa tejto chvíle bál. Vedel som, že to raz príde. Nik nežije večne a svet je zariadený tak nespravodlivo, že naše hodiny netikajú rovnako. Nádor na mozgovom kmeni mu znemožnil pohyb, k tomu štyri ďalšie vážne diagnózy. Mohol žiť ešte deň, dva, týždeň, existovala aj minimálna šanca na čiastočné zlepšenie a vtedy tých týždňov mohlo byť viac. Bez chôdze, v bolestiach, na ktoré však existujú lieky. Prečo musím rozhodnúť ja, kedy má prísť koniec a kedy je utrpenie väčšie ako zmysel existencie?

Mesačné čierne šteňa ma uhryzne do palca. Zmestí sa akurát do dlane, jeho drobné ihličky cítim aj teraz. V lese nadšene poskakuje, nemotorne ako malé kozľa, doma rozhryzie vešiak na kabáty a roztrhá čalúnenie z gauča, rúti sa mi do náruče ako tank, v nadšenom pozdrave mi často rozrazí pery. Potom dospieva, nosí z vody loptičky a palice, na canisterapeutických skúškach dostane 99 bodov zo 100 – nejaký podrazák mu totiž ponúkne salámu, nezje ju, ale nedá mu to a pričuchne.

Roky spolu chodíme za Kubom do autistického centra, učíme ho hovoriť, podávať pri pozdrave ruku a dívať sa do očí. Je z neho už múdry pán labrador. Je rozvážny, nehne sa odo mňa ani na krok, ak pracujem, leží pod stolom a svojím telom mi zohrieva nohy.

Kamarátov si vyberá. Zo svojej ríše ich má len niekoľko. Pri ostatných slušne odzdraví a ďalej si ich nevšíma. S ľuďmi je to iné. Ak sa mu niekto prihovorí, krúti chvostom, celé telo sa mu vlní blahom a nakoniec sa zvalí na chrbát. Človek sa zohne a škriabe ho na krku, aj keď to pôvodne nemal v úmysle. „To je šteňa?“ pýtajú sa ma často ešte pred rokom, ani si nevšimnú sivú srsť na brade a problémy s chôdzou.

Už sme sa niekoľkokrát na seba takto pozerali. Prosil som ho, aby vydržal a našiel v sebe silu. Vyhrabal sa z kritických stavov, bol to veľký bojovník. Teraz mu môj pohľad nesie smrť. Jeho viečka sa pomaly zatvárajú. Krásne, ušľachtilé stvorenie, i keď jeho predkus pripadal niekomu komický. Spí a o pár sekúnd jeho srdce dobije. „Už nie je medzi nami,“ povie lekár. Naposledy ho pohladím po ušiach, vytratím sa na vzduch, odchádzam kamsi do pekla. Už tu nie je a s ním odišlo všetko, s čím bol spojený. V tej chvíli si nie som istý, či je väčšia radosť pri spoločných chvíľach alebo bolesť na konci, i tá, čo ešte príde.

Neskôr mi napadne, že šťastie sa nekončí posledným spánkom po trinástich rokoch. Končí sa denne, každým okamihom. Vylezie z vody a radostne sa otrasie tak, že ma celého zmáča. Strih a koniec, tá chvíľa sa nezopakuje, nečakala na odchod až po veterinárov stôl. Odišla ihneď a napriek tomu zostala. Každodenné odrátavanie. Tisíce príbehov, tisíce koncov. Dúfam, že tento koniec bude len jedným z nich a prekonajú ho tie predchádzajúce, silnejšie a významnejšie.

Viečko doľahne, pod druhým zostáva štrbina, ale oko už nevníma. Odišiel a zostalo prázdno. Utešujem sa. Mám za kým plakať, koľkí takú príležitosť nedostali. Jeho veterinár nemal pravdu. Môj pes je stále so mnou. Ak by náhodou niekedy nebol, tak to už nebudem ja.