Denník N

Záhada slovenskej výnimky 

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Čo vysvetľuje neobvyklú slovenskú reakciu na návraty zo zahraničia v čase pandémie? Existujúce teórie práva a slobody sú nápomocné, ale majú svoje limity.  

Autor pôsobí na Katedre politológie Univerzity Komenského, komentár píše z Veľkej Británie 

Hoci vláda oznámila postupné uvoľňovanie karanténnych opatrení, jej štvorfázový plán sa nezmienil o budúcnosti povinnej „izolácie“ navrátilcov zo zahraničia v štátnych zariadeniach. Hoci už v jej prvých fázach zavedených predchádzajúcou vládou boli dôvody na pochybnosti, pokračujúce odmietanie transparentných zdôvodnení opatrení súvisiacich s povinnou štátnou karanténou a ich zmenami je v porovnaní s priemernými reakciami štátov (a to nielen demokracií) bezprecedentné.

Rozdiely v prístupoch jednotlivých štátov poskytnú výskumné námety dlho potom, čo pandémia prehrmí. Zatiaľ máme nedostatok dát (aj) o motiváciách politických elít vybrať sa tou-ktorou cestou (najmä pri rozmenení komplexných politík na „drobné“, čiže konkrétne opatrenia). Snaha sociálnych vied rýchlo dospieť k záverom vo forme príčin a následkov miesto hĺbkového porozumenia okolností hrozí ešte väčšou chybovosťou, než je obvyklé.

Republikáni na Úrade verejného zdravotníctva?

V tejto situácii je jednou z možností uchýliť sa k uvažovaniu v rovine predpokladov založených na teóriách na „vyššej úrovni abstrakcie“ – inak povedané takých, ktoré sa snažia vysvetliť význam princípov (napríklad slobody) a inštitúcií (právo) v ich zložitosti. Treba preto privítať komentár Jakuba Dovčíka, v ktorom okrem iného argumentuje, že Slovensko sa spôsobom realizácie povinnej štátnej karantény pre navrátilcov priklonilo k „republikánskej tradícii občianstva“ a k právnemu pozitivizmu a formalizmu. Prvá z týchto teórií má klásť dôraz na ochranu kolektívu miesto garancie práv jednotlivcov, kým druhá na „literu zákona“ miesto jeho podstaty (v tomto prípade minimalizácie počtu nakazených).

Odvolávanie sa na menované teórie v spomínanom príspevku si však vyžaduje niekoľko spresnení. Začnime tvrdením, že neprimerané zbavovanie navrátilcov práv zodpovedá republikánskej tradícii na rozdiel od liberálnej garancie práv. Hoci republikanizmus má rôzne varianty, tento spôsob uplatnenia republikánskej teórie je v nesúlade prinajmenšom s väčšinou existujúcich interpretácií.

Republikáni ako Philip Pettit z Princetonskej univerzity práveže zdôrazňujú ambicióznejšie chápanie slobody než klasický liberalizmus. Nežiaduca je pre nich akákoľvek forma nadvlády nad jednotlivcami, ktorá arbitrárne zasahuje do ich slobôd.

Špecifiká republikanizmu ostávajú predmetom akademickej diskusie, ale viaceré prvky povinnej štátnej karantény sú učebnicovými príkladmi nadvlády: súhlas s jej „strpením“ na neurčitý čas v prípade záujmu o návrat na Slovensko, vopred nešpecifikovaný denný poplatok za stravu aj v prípade nútených pobytov podstatne presahujúcich niekoľko dní, časté zmeny opatrení bez dôkazov zmien situácie, ktoré by ich odôvodňovali, či nerovné zaobchádzanie v dôsledku rozdielnej kvality služieb v „karanténnych táboroch” (výraz, ktorý pred časom zaznel na tlačovej besede).

Kritériá, ktoré republikanizmus stanovuje pre slobodný život, sú nastavené tak vysoko, že podľa niektorých kritikov sú v reálnom svete nedosiahnuteľné. Aj preto však neplatí prirovnanie slovenského prístupu k navrátilcom k republikánskej tradícii. Napríklad argument, že občianky a občania majú „na výber“ – môžu buď zostať v zahraničí bez zásahu štátu, alebo prijať podmienky pre návrat – sa zdá byť bližšie chápaniu „minimálneho štátu“, ktorý nie je nadšený z povinnosti chrániť jednotlivcov. V súčasnom faktickom stave však ani jedna z týchto teórií neponúka uspokojivé vysvetlenie slovenského výnimočného prístupu.

Právni pozitivisti na hraniciach a v karanténnych zariadeniach?

Ďalšie teórie, ktoré Jakub Dovčík vyzdvihuje, súvisia s prístupom k právu. Právny formalizmus zmiešava s pozitivizmom: Hart, ikona pozitivizmu, však venuje časť kapitoly svojej najslávnejšej knihy snahe odlíšiť formalizmus, mechanickú aplikáciu práva, od pozitivizmu, ktorý súdom umožňuje vyplniť medzery v práve.

Hart sa zároveň sporí s radikálnymi pozitivistami (napríklad Scott Shapiro), ktorí odmietajú akékoľvek podmienenie platnosti práva morálnymi požiadavkami. Položil by nám zrejme otázku, či sú rozhodnutia o karanténe a spôsob ich vykonávania v súlade s „referenčnou normou“ slovenského právneho systému, ktorou je Ústava (a predovšetkým jej prvý článok o povahe štátu vrátane uznania medzinárodných záväzkov, na ktoré sa vhodne odvoláva aj Dovčík). Záporná odpoveď by znamenala ich neplatnosť.

V skratke, predmetné teórie nefungujú pri vysvetlení slovenského prístupu k navrátilcom zo zahraničia. Zväčša (a predovšetkým v ostatných desaťročiach) sa totiž rozvíjali v anglosaskom prostredí a napriek mnohým vzájomným rozporom ostali demokratické vo svojej podstate a v širokom uvedomení si dôležitosti slobody jednotlivca v rámci inštitucionálneho systému, ktorý slobodu chráni. Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva takýmto uvedomením zjavne neoplývajú.

Cintorín teórií?

Samozrejme, existujú aj vplyvní neliberálni teoretici, typickým príkladom je John Finnis. Tí však nemôžu reprezentovať liberálne alternatívy. Ani Finnis pritom nemá dôvod tvrdiť, že napríklad niekoľkohodinové vyčkávanie v spoločných stanoch na hraniciach zodpovedá ktorémukoľvek z dobier, ktoré reprezentujú ciele jeho teórie.

Pre lepšie vysvetlenia by sme potrebovali dáta zo zákulisia rozhodovacích procesov. Bez nich môžeme s využitím Occamovej britvy naznačiť, že miesto nasledovania nejakej kolektivistickej ideológie štát rozhodoval v panike.  Opomenul kľúčové súvislosti, vrátane dopadov na ochranu práv jednotlivcov. Argument ochrany práva v nadradenosti nad ostatnými právami tiež neobstojí, pretože minimálne v prípadoch ľudí vystavených nákaze práve pre pobyt v karanténnych centrách bolo zasiahnuté aj toto právo.

Sľubnejšou cestou smerom k vysvetleniu preto môžu byť úvahy o dlhodobých dôsledkoch nepremyslených byrokratických rozhodnutí na spôsob uvažovania v spoločnosti (zvýšená pripravenosť odsunúť ústavné práva do úzadia v mene iných priorít).

Súdny prieskum a dôsledky pre medzinárodnú reputáciu

Rozhodnutia o povinnej štátnej karanténe nie sú imúnne voči súdnemu prieskumu. Práve naopak, súdy sú oprávnené zhostiť sa interpretácie prípustnosti obmedzení a požadovať odškodnenie pre tých, ktorých práva boli porušené. Na pochybenia už poukazujú prvé právne analýzy, zachytávajúce aj súvisiace problémy, a aj ombudsmanka. Dojem z opomenutia ľudskoprávnej analýzy vplyvov prehlbujú aj dvojstranové odôvodnenia opatrení (len s podpisom na jednej z nich).

Aj existencia nezávislých súdov prispela k tomu, že Slovensko sa zatiaľ teší pozitívnej medzinárodnej reputácii na poli reakcií voči pandémii koronavírusu. Experimentálny index „pandemického úpadku“ demokracie ho dokonca zaraďuje do kategórie štátov s nízkym rizikom škôd na demokracii (hodnotenie je založené najmä na obsahu formálnych vyhlásení výnimočných stavov a riziku úpadku pred pandémiou). Podrobnejšie analýzy, ktoré sa nezastavia pri základných hodnoteniach či porovnávaní štatistík úmrtí a nakazených, však budú musieť chýbajúcim zdôvodneniam a škodám na ľudskoprávnych štandardoch venovať väčšiu pozornosť.

Súdne spory alebo poškodenie medzinárodnej reputácie len ťažko tvoria optimálne scenáre pre akúkoľvek vládu. Prehodnotenie opatrení podporené ďalšími indíciami nedostatkov nie je otázka uprednostnenia nejakého ambiciózneho teoretického ideálu, len základnej snahy zabrániť odklonu Slovenska od demokracie, ktorú nie je namieste chápať izolovane od ochrany ústavných práv.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie