Hanbíš sa za svoju vieru? Nehanbi sa!

Úvodom nech zaznie, že vtipy na adresu ministra zdravotníctva, jeho viery a jej prejavov považujem za jednoduché, ale hlúpe. Je to jeho viera, nech si ju vyznáva a nech o nej svedčí, pokiaľ nevyžaduje, aby som sa podľa nej správal aj ja. Ja na oplátku nežiadam, aby sa on správal podľa môjho svetonázoru. To je, myslím, základný princíp liberálnej demokracie.

Jeho právo vieru vyznávať a prejavovať budem pokojne brániť presne tak, ako by som bránil akúkoľvek inú vieru alebo jej neexistenciu u kohokoľvek iného. Napríklad by som povedal, že ak v nedeľu nechce pracovať, ale ísť do kostola, nech ide.

Aj tak nám tu však panuje zmätok pojmov a tu je len krátky výber.

Kritika je bežná súčasť demokracie a každý verejný predstaviteľ ju musí zniesť. Ak ju zniesť nevie alebo nechce, potom nemá byť verejný predstaviteľ. Kritika nie je útok a nie je to urážka. Je to kritika; súčasť diskusie. Si na očiach, si vo funkcii. Už zastupuješ nielen svojich niekoľko tisíc voličov, ale všetkých. Ak sa po kritike cítiš urazený, chyba je v tebe.

Hanobenie presvedčenia zas znamená, a to je citát, že niekto verejne hanobí jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania. Len tak mimochodom sa oplatí zdôrazniť „alebo preto, že sú bez vyznania“. Len aby sa nezabudlo, lebo sa zabúda.

A opäť: kritika nie je hanobenie presvedčenia. Vtipkovanie – vyššie píšem, že s ním nesúhlasím, ale aj tak – nie je hanobením presvedčenia. Kritika cirkvi nie je hanobením presvedčenia, pretože cirkev a presvedčenie nie je to isté – zhruba tak, ako Zuzana Čaputová alebo Igor Matovič nie sú to isté, čo Slovensko.

No a nakoniec – hanbenie sa za vieru. Žiadny rozumný človek nepovie, že sa niekto iný za svoju vieru má hanbiť. Môže si o nej myslieť kadečo (môže napríklad mať inú, žiadnu, vtipkovať na jej účet), ale nič z toho neznamená, že sa za vieru treba hanbiť.

Ak sa niekto za svoju vieru hanbí, najjednoduchšia a bez irónie, vážne myslená rada znie: nehanbi sa. Choď s ňou von, hovor o nej. Buď pripravený na kritiku, ale hovor o nej. Diskutuj a obhajuj si svoje tvrdenia. Nehanbi sa! Šír ju, absolútne nič a nikto ti v tom nebráni. Hejterov si nevšímaj – ja si ich nevšímam už roky. Funguje to výborne.

A vôbec. V krajine, kde je v parlamente naprieč stranami ústavná konzervatívna väčšina, kde liberáli dostali na frak ako nikdy, kde liberálna agenda ani nikdy poriadne neexistovala, a v krajine, kde si politici dajú záležať na tom, aby boli s cirkevnou hierarchiou zadobre, sa predsa nemôžeš hanbiť. Táto krajina ti patrí. Kto a ako presne ohrozuje tvoju náboženskú slobodu? Ako vôbec vyzerá nepriateľ a kde je?

Je to vlastne zvláštna útlocitnosť: pravidelne dostávam maily, v ktorých mi píšu príšerné veci. Od urážlivých cez vulgárne až po násilné. Ale ani raz som nemal pocit, že ma nútia sa za svoje názory hanbiť. Necítim sa utláčaný ani prenasledovaný len preto, že si niekto inak nevie rady a uráža ma. Mne píšu, že ma obesia, a teba urážajú vtipy?

Zlá správa je, že je to úplne jedno. Na vysvetleniach nezáleží, ani na presných pojmoch.

Druhá zlá správa je, že tí, ktorí týmito pojmami šermujú, to robia vedome. Majú nepriateľov, a keď ich porazia, nájdu si ďalších. Ak nie sú, tak si ich vytvoria – viď gender ideológia, juvenílna justícia a Istanbulský dohovor, ktorý prijali ešte aj v Poľsku.

A nerobia to v záujme náboženskej slobody, ktorou sa tak oháňajú. Keď totiž hovoria, že sa za svoju vieru nechcú hanbiť, myslia tým, že nechcú, aby s nimi niekto nesúhlasil. Keď hovoria o náboženskej slobode, myslia tým, že by sa všetci mali správať tak, ako si to oni na základe svojho presvedčenia predstavujú.

A presne to sloboda nie je. A oni to vedia, ale neprekáža im to, lebo presne tak si to predstavujú.