Denník N

Prchavá laboratórna dokonalosť

Kultový sci-fi román Daniela Keyesa nám kladie mnohé aktuálne otázky: Existuje niečo ako dokonalosť? Ak áno – akú má cenu? A oplatí sa vôbec pre čosi také prchavé obetovať všetko ostatné? Ak sme dostatočne otvorení,  v Keyesovom románe môžeme, okrem iného, vnímať aj ozveny ľudovej rozprávky O troch grošoch.

A predtým? Predtým nebol človek? V každom z pohľadov, ktoré sa naňho zrazu upierajú, cíti, že vnímajú jeho zmenu, že ich prekvapuje, šokuje. Vníma ju aj on. Otvorili sa mu okná, dvere, prievan vrazil do jeho mozgu a všetko prevrátil naruby. Svet, ktorý nanovo spoznáva, je ten istý. Zmenil sa len on.

Stačilo pár týždňov, aby sa z nedospelého a nevyvinutého tridsiatnika Charlieho Gordona s IQ okolo 70 stal skutočný génius. O tom, ako a kam človeka posúva rýchlo nadobudnutá inteligencia, a ako mení jeho vnútorný i vonkajší svet, je kultový sci-fi román Daniela Keyesa Kvety pre Algernona, ktorý vo výbornom preklade Zuzany Trstenskej prinieslo vydavateľstvo Lindeni.

Kvety pre Algernona vydal Daniel Keyes v roku 1959 najskôr ako poviedku a o sedem rokov neskôr ju rozšíril aj do dnešnej románovej podoby.

Chcem byť múdry

Mohlo by ísť o celkom obyčajný sci-fi román, akých je na svete bezpočet. Taký pocit aspoň môže nadobudnúť čitateľ, ktorý sa tomuto žánru bežne nevenuje. Schéma, v ktorej nadpriemerní vedci učinia ľubovoľný veľký objav (pre tú dobu ešte v realite nepredstaviteľný), a zmenia či nezmenia celý svet. Pri povrchnom čítaní románu Kvety pre Algernona však ľahko prehliadneme jeho skutočnú hĺbku.

Aj Keyesovými postavami sú vedci. Možno nie nadpriemerní, možno nie dokonalí, no dlhodobým výskumom sa im podarí geniálny objav. Operáciou a následnými ďalšími úkonmi dokážu vytvoriť z úplného idiota výnimočného génia. Najprv sa o to úspešne pokúsia na laboratórnom myšiakovi Algernonovi, neskôr, bez záruky, že zmeny budú trvalé, aj na mladom pekárskom pomocníkovi Charliem Gordonovi.

Charlie je mentálne nevyvinutý tridsiatnik, ktorého sa vzdala celá jeho vlastná rodina. Ujal sa ho majiteľ pekárne Donner, ktorý sa zaprisahal, že chlapca nenechá na ulici. Dal mu prácu – v jeho výrobni pečiva umýva záchody i podlahy – a popri tom navštevuje školu pre retardovaných dospelých. Pretože chce byť múdry. Po ničom inom viac netúži. Hoci nevie prečo a nevie ani, ako to dosiahnuť, je si istý, že raz sa mu to podarí.

Ako prijímame inakosť

Podstúpiť experiment na zvýšenie inteligencie sa zdá byť výnimočnou príležitosťou, ako Charlieho sen o múdrosti naplniť. Román Kvety pre Algernona je vlastne Charlieho denník, do ktorého si zapisuje všetko, čo sa s ním deje – pred i po operácii.

A podobným spôsobom sa vyvíja aj podoba textu – od jednoduchých viet plných gramatických chýb až po veľmi kultivovaný štýl mladého génia. „Po operácji sa budem snažiť biť múdri. Budem sa strašne snažiť.“

Operácia sa podarila. Charlie sa zdokonaľuje zo dňa na deň. Lepšie píše, má lepšiu predstavivosť, dokáže preniknúť do nevídaných hĺbok problémov. A číta. Hltá knihu za knihou, pretože intuitívne tuší, čo všetko sa ukrýva v tonách potlačeného papiera. „Dokončil som Robinsona Crusoa. Chcem vedieť čo sa s ním stalo potom, ale slečna Kinianová vraví, že to je všetko. PREČO.“

Inteligencia, ktorá mu po operácii prudko stúpla, naňho zapôsobila takmer ako ovocie poznania v rajskej záhrade na Adama a Evu. Ani oni si dovtedy neuvedomili, že na ich nahote môže byť čosi neprístojné. Pocity a spomienky, ktoré po prvý raz premknú Charlieho, sú mimoriadne silné. Uvedomuje si, že kolegovia z pekárne či dávni spolužiaci ho ponižovali, šikanovali, vyvyšovali sa nad neho, dávali mu pocítiť, že je menejcenný, že spojenie „urobiť Charlieho Gordona“ malo svoje hlboko ponižujúce zafarbenie.

A zrazu tí istí, ktorí mu podkopávali nohy, nedokážu uniesť ťarchu jeho zvýšenej inteligencie, nedokážu zniesť, že idiot, ktorý v ich životoch slúžil ako potvrdenie si vlastnej (síce biednej, ale aspoň akej-takej) spoločenskej pozície, ich vysoko prerástol.

Charlie medzi nich vstupuje ako živá výčitka svedomia zhmotnená v replike pekára Franka: „Lebo odrazu si veľký pán, vševedko, mozog! Teraz si normálny, kockohlavý génius. Stále so sebou vláčiš knihy – vždy máš na všetko odpoveď. Tak ti niečo poviem. Myslíš si, že si lepší ako my ostatní? Fajn, choď niekam inam.“

Avšak aj Charlie o sebe čosi zistí. Že ich výsmech mu predtým robil dobre. Že keď videl ich rozosmiate tváre, bol skutočne šťastný. A táto podoba šťastia mu dnes citeľne chýba.

Totalita inteligencie

Charlieho premena je absolútna. Zrazu je to on, kto mentálne i intelektuálne prevyšuje profesorov, ktorí ho „stvorili“. A okrem toho, že s nesmiernou ľahkosťou rieši všemožné komplikované úlohy, intenzívnejšie sa začína zaoberať aj sám sebou. Profesora Nemura, ktorý je šéfom celého experimentu, podozrieva, že ním ako človekom pohŕda a vníma ho len ako pokusného králika či laboratórnu myš.

Nemur stvoril nadčloveka, čo v dobe prvého vydania poviedky (štrnásť rokov po druhej svetovej vojne) muselo vyvolať nepríjemné asociácie. A tie vlastne žijú dodnes.

Charlie spoznáva svoju minulosť, stretáva otca, uvedomuje si svoje premeny i vlastnú dôležitosť. A stáva sa z neho cynik. Povýšenecký. Arogantný. Neschopný skutočnej lásky či súcitu. Trpiaci prázdny človek. Miluje svoju učiteľku Alice Kinianovú, no ten druhý Charlie, ten, ktorý drieme kdesi v jeho podvedomí, ten, ktorý ho sleduje pri milovaní so susedkou Fay, ten ho k nej nepustí. A aj Alice sama si uvedomuje, že Charliemu intelektuálne nestíha, že sa pri ňom cíti menejcenná, čo jej on, hoci často nevedomky, dáva aj pocítiť.

Charlieho inteligencia má nutkanie trestať všetko „podradné“. A tak sa postupne mení na to, čím boli aj jeho niekdajší spolužiaci či kolegovia. Lenže – on sa môže konfrontovať sám so sebou, s Charliem pred operáciou, čo mu otvorí celkom iné, nepoznané svety.

„Som ľudská bytosť,“ kričí hlboko vo svojom vnútri, „človek – s rodičmi a spomienkami a minulosťou – a bol som aj predtým, ako ste ma na vozíku dotlačili do operačnej miestnosti!“

To dieťa spiace vo mne

Román Kvety pre Algernona je divokou jazdou na horskej dráhe, a to aj napriek tomu, že tempo jeho rozprávania je príjemne pomalé. Avšak veci, ktoré sa dejú pod povrchom, takmer nestíhame sledovať.

V Charlieho príbehu môžeme vidieť odraz nevyspytateľného kolísania ľudských pocitov od výšin k úplnému dnu, môžeme v ňom nájsť vývin života a myslenia od detstva po starobu, môžeme v ňom hľadať silné obrazy zo života vylúčených ľudí, ale v prenesenom význame aj zvláštnu podobu známej slovenskej ľudovej rozprávky O troch grošoch.

Totiž, ak sa pri ich rozdelení (požičiavaní, ponechávaní, vracaní) pokúsime klamať, celý systém skolabuje. A akosi tak to bolo aj s Charlieho extrémnou inteligenciou.

Charlie sa napokon stretáva aj so svojou matkou, ktorá s ním už pred rokmi nedokázala vydržať pod jednou strechou, s matkou, ktorá ho odmietla a zapudila v záujme zdravého vývoja jeho mladšej sestry Normy. (Pre obe tieto ženy a pre ich vtedajšie konanie však Charlie nachádza pochopenie, pretože si uvedomuje, akým krutostiam sveta museli denno-denne čeliť – matka a sestra idiota.)

Pri stretnutí s matkou vidí prázdnu starnúcu senilnú ženu. A v tej chvíli už aj on v sebe cíti dieťa – to druhé, to zabúdajúce. Dieťa, ktoré sa znova stráca v bludiskách, tak ako sa v nich začal prednedávnom strácať už aj myšiak Algernon.

Román Daniela Keyesa Kvety pre Algernona je v neposlednom rade aj nádhernou metaforou o ľuďoch, ktorí v živote nemali toľko šťastia ako iní, no napriek tomu žijú plné životy. Každý z nás totiž chce, aby v ňom tí druhí videli predovšetkým človeka. A to aj napriek tomu, že nám môže niečo chýbať, alebo sme akýmsi spôsobom odlišní. „Dokonca aj slabomyseľný človek chce byť ako ostatní ľudia. Dieťa sa síce nevie samo nakŕmiť a ani nevie, čo by malo jesť, no pozná hlad.“

Všetci sme v prvom rade ľudia. Nezabúdajme na to.

Kultúra

Teraz najčítanejšie