Denník N

Sestra z ružinovskej nemocnice: Všetci ospevujú prvú líniu, no aj my v druhej línii stále pracujeme

Zdravotná sestra Katarína Drienovská. Foto - archív K. D.
Zdravotná sestra Katarína Drienovská. Foto – archív K. D.

„Dnes ľudia zdravotníkom tlieskajú, bojím sa ale, že keď celá korona skončí, ocitneme sa zase tam, kde sme boli predtým,“ hovorí Katarína Drienovská, ktorá pracuje na oddelení dlhodobo chorých.

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanRSS

Ako zdravotná sestra na oddelení dlhodobo chorých sa v tieto dni nachádzate takpovediac „v druhej línii“. Ako to vnímate?

Naše oddelenie sme museli úplne presťahovať do inej nemocnice. Zámer bol dobrý, ochrániť dlhodobo chorých a starých pacientov a ich ošetrujúci personál, aby sa nedostali do styku s pacientmi s ochorením COVID-19. Má to však aj svoju negatívnu stránku. Stali sme sa „druhou líniou“. Všetci ospevujú len tú prvú. Záchranárov, sestry, centrálne príjmy. Naše oddelenie však funguje ďalej, či COVID-19 je, alebo nie je. Máme pacientov, ktorých nemôžeme zo dňa na deň prepustiť domov. Mnohí ani nemajú kam ísť. Často máme veľa ľudí bez domova, takzvané sociálne prípady. Tí sa veľmi ťažko umiestňujú do zariadení. Navyše, každé zariadenie dnes vyžaduje negatívny test na COVID-19, teda ich nevezmú len tak. Mnohí naši pacienti sú kolonizovaní rôznymi multirezistentnými kmeňmi baktérií. Robia sa skríningy, a pokiaľ ich výsledky nie sú negatívne, tak pacient do zariadenia odísť nemôže. V princípe by nemal ísť ani domov, do domácej starostlivosti.

Kto sú vlastne vaši pacienti?

Leží u nás veľa starých ľudí, ľudí po haváriách, v kóme, po operáciách pohybového aparátu. Máme aj dlhodobo chorých mladých pacientov, dokonca aj po porážke, ktorá, žiaľ, postihuje už aj mladšiu generáciu.

Moja práca je odlišná najmä v tom, že sa nestarám o pacienta, ktorý v jeden deň príde a o pár dní odíde. Naši pacienti sú u nás aj tri-štyri mesiace. Občas práve preto, lebo nemajú kam ísť. Môže byť, že sa im vybavuje iné zariadenie, kam by ich umiestnili, ak sa o nich príbuzní nechcú alebo nemôžu postarať. Ako som spomínala, liečia sa u nás aj ľudia bez domova. O pacientov sa teda staráme dlho, po čase ich už dobre poznáme a máme s nimi iný vzťah.

Väčšina našich pacientov býva imobilných, čiže ležiacich. Naši rehabilitační pracovníci s nimi denne cvičia. Často sa stane, že k nám príde imobilný pacient a odchádza chodiaci, aspoň s chodúľkou alebo s barlami.

Je to teda u vás na oddelení osobnejšie, emocionálnejšie?

Pomerne často sa stretávame so smrťou. Niekedy už vieme odhadnúť, keď sa niekoho čas kráti. Vtedy je to emocionálne. V niektorých prípadoch je to také citovo náročné, že keby u nás bola eutanázia legálna, niektorým pacientom by som dopriala, aby mohli odísť v pokoji. Podaktorí sa naozaj veľmi dlho trápia. Je veľmi ťažké sledovať, keď pacienti trpia. Ťažko to nesú ich príbuzní, aj my ako zdravotný personál.

Ako dnes vnímate pojem „prvá línia“? Nevzbudzuje to tak trochu dojem väčšej dôležitosti?

Mňa osobne to veľmi hnevá. Neexistuje

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Podcast Denníka N

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie