Domáce násilie v čase korony: zaradenie rodinnej krízy do krízového plánu krajiny

Autorka je kognitívna antropologička

Hoci pre väčšinu z nás byť v karanténe s členmi rodiny predstavuje iba viac hádok či všeobecné lezenie si na nervy, pre obete domáceho násilia karanténa znamená zatvorenie v relatívne obmedzenom priestore s človekom, ktorý im vzal pocit bezpečia, dôstojnosti a ublížil na tele i duši. Byť v karanténe sa stáva peklom a prijaté opatrenia situáciu rozhodne neuľahčili.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá na tento problém upozornila už viackrát, jedna z troch žien sa aspoň raz v živote stane obeťou nejakej formy fyzického alebo sexuálneho násilia. Domáce násilie sa tak stalo jednou z najrozšírenejších, ale zároveň najmenej nahlasovanou formou násilia. A je to práve počas obdobia rôznych kríz, akými sú epidémie, prírodné katastrofy či vojenské konflikty, keď miera domáceho násilia narastá. Pre mnohé obete, pre ktoré každodenný odchod do školy či práce aspoň na chvíľu predstavuje únik, tak karanténa spravila z ťažkej situácie ešte ťažšiu.

V počiatkoch šírenia epidémie COVID-19 sa mnoho krajín rozhodlo prijať preventívne opatrenia na zamedzenie šírenia vírusu. Lenže tieto opatrenia – a to najmä tie, ktoré (okrem zopár výnimiek) od ľudí vyžadujú ostať iba v mieste svojho bydliska – nevzali do úvahy tých, pre ktorých je zostať doma utrpením.

Situácie, keď sú obeť a páchateľ domáceho násilia „nútení“ stráviť spolu viac času, ako napríklad prázdniny či sviatky, predstavujú viac príležitostí na páchanie násilia a neraz vedú k tomu, že je častejšie a nebezpečnejšie.

Prejavy tohto druhu zahŕňajú fyzické násilie (fackovanie, sácanie, zbitie, pálenie, škrtenie), sexuálne násilie (znásilnenie, zneužívanie, stalking), ekonomické násilie (kontrola peňazí, ich odobratie, nútené ukončenie pracovného pomeru), psychologické násilie (ponižovanie, kritizovanie, zanedbávanie, izolácia), ale aj obmedzovanie prístupu k základným potrebám, ako je jedlo, oblečenie či hygienické potreby.