Denník N

Výnimočná generácia, ktorú režim uväznil doma. Aj preto Slovan vo finále zdolal Barcelonu

Kapitán Slovana Alexander Horváth s trofejou IX. ročníka Pohára víťazov pohárov. Foto TASR - Štefan Petráš
Kapitán Slovana Alexander Horváth s trofejou IX. ročníka Pohára víťazov pohárov. Foto TASR – Štefan Petráš

Ďalší diel sobotňajšej rubriky Ofsajd, ktorá upozorňuje, ako úzko spoločenské dianie súvisí s futbalom. Aktivujte si texty vo forme newslettra, v ktorom vám Lukáš Vráblik každý týždeň doručí do e-mailovej schránky jeden z nespočetných príbehov, keď sa politika prelínala so športom.

Keď Slovan Bratislava v máji 1969 porazil vo finále Pohára víťazov pohárov (PVP) španielsku Barcelonu 3:2, triumf „belasých“ znamenal začiatok najúspešnejšej éry slovenského futbalu.

Pre Denník N to potvrdzuje aj Tomáš Černák, historik FiF UK: „V rokoch 1968 až 1976 prežívalo celé Slovensko najlepšie a najúspešnejšie obdobie vo svojej futbalovej histórii. Tituly si striedali Slovan so Spartakom Trnava, v reprezentácii tvorili slovenskí hráči výraznú väčšinu, čo bolo korunované potom na majstrovstvách Európy 1976 v Juhoslávii.“

Do PVP sa kvalifikovali kluby, ktoré vyhrali svoj domáci pohár, existoval do roku 1999. Odvtedy sa víťazi domácich pohárov kvalifikujú do Európskej ligy, predtým Pohára UEFA.

Slovan zložil tím výlučne z domácich hráčov.

Pre politickú situáciu nemohli do západných klubov odchádzať najlepší hráči, napríklad prestup brankára Alexandra Vencela do brazílskeho Botafoga zastavil priamo Vasil Biľak.

Trnava v semifinále proti Ajaxu

Slovan Bratislava sa stal prvým tímom z vtedajšieho východného bloku, ktorý vyhral jednu z dvoch najväčších európskych klubových súťaží. V PVP ho napodobnil už iba Magdeburg (NDR), Dinamo Tbilisi a dvakrát Dynamo Kyjev (obaja Sovietsky zväz).

V Európskom pohári majstrov (neskôr Lige majstrov) čakali krajiny z východného bloku na prvého šampióna až do víťazstva Steauy Bukurešť v roku 1986.

Po páde komunizmu už východoeurópske kluby až na pár výnimiek nevybudovali kvalitné tímy, ktoré by reálne siahali na triumf v pohárovej Európe.

V rovnakej sezóne ako Slovan siahal po veľkom európskom úspechu aj trnavský Spartak. Ten však v Európskom pohári majstrov skončil v semifinále, keď ho vyradil Ajax Amsterdam, postavený okolo Johanna Cruijffa.

Kluby z komunistických štátov si teda svojich najlepších hráčov mohli ľahko udržať, hoci v skutočnosti finančnej sile európskych veľkoklubov nekonkurovali.

„Slovan i Spartak mali mužstvá zložené vo väčšine prípadov z vlastných odchovancov, ktorí mali silný vzťah k svojmu klubu. A bojovali nielen za klub, ale aj za svoje mesto a región. Oba celky mali vynikajúcich trénerov, výrazné hráčske osobnosti, veľkú podporu fanúšikov. Ale ak by som mal nájsť nejaký rozdiel, najmä v tých rokoch 1968 až 1970, tak Spartak strieľal podstatne viac gólov ako Slovan. Ten mal zase lepšiu obranu a brankára,“ hovorí Černák.

Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v československej lige znamenal súboj dvoch silných slovenských klubov. „Belasí“ v sezóne 1967/1968 skončili v tabuľke druhí a vyhrali domáci pohár.

Rok po triumfe nad Barcelonou získali aj domáci titul a do polovice sedemdesiatych rokov pridali ďalšie dva.

Na svetový šampionát do Mexika v roku 1970 cestovalo až sedem ich hráčov: Alexander Vencel st., Ján Zlocha, Ivan Hrdlička, Karol Jokl, Ján Čapkovič, Vladimír Hrivnák a Alexander Horváth.

Na archívnej snímke čerstvý predseda vlády SSR Peter Colotka (uprostred) si prezerá trofej počas prijatia futbalistov Slovana ChZJD Bratislava, víťazov druhej najpopulárnejšej európskej klubovej súťaže – Pohára víťazov pohárov (PVP), vo svojom úrade v Bratislave 26. mája 1969. Foto – TASR/AP

Vrátila sa len tretina fanúšikov

Slovan odštartoval slávny rok 1969 na turné po Južnej Amerike, kde v priateľskom zápase porazil aj argentínsky Estudiantes de la Plata, vtedajšieho držiteľa Interkontinentálneho pohára.

Do bazilejského finále PVP sa dostal po tom, ako si vo vyraďovacej fáze poradil s juhoslovanským Borom, portugalským Portom, talianskym Turínom a so škótskym Dunfermline.

Vo finále nebol v súboji s Barcelonou favoritom. Tá síce v tom čase ešte nedosahovala kvalitu neskorších dekád, ale hrali za ňu viacerí šikovní hráči vrátane Carlesa Rexacha, ktorý neskôr pracoval v štruktúrach klubu.

„Do Bazileja sme išli s tým, že aj keď má Barcelona veľké meno, nezľakneme sa jej. Chceli sme vyhrať. Tréner Miško Vičan nám prízvukoval: ‚Barcelona? Ja ich ani nepoznám. Ani neviem, kto to tam za nich hrá’. Takto nás povzbudzoval a motivoval. Potom krátko pred zápasom dodal: ‚Chlapci, keď sa tak pozerám na tie základné jedenástky, deväť z vás je lepších ako tí z Barcelony.’ Takto nás vždy nabudil,“ spomínal Jozef Čapkovič, jedna z najväčších legiend v histórii Slovana.

Víťazstvo Slovana prišlo v napätej situácii na domácej politickej scéne, iba necelý rok po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy.

„Veľmi veľa Bratislavčanov sa chystalo vlakom na tento zápas. Hneď sme vedeli, že tí sa už v živote nevrátia. Tak aj bolo. Naspäť došla iba tretina, dve tretiny zostali vonku. Viem to od kamarátov, čo sa tam za nami vybrali. Po zápase sa k nám dostali z hľadiska, jedného chalaniska z Petržalky dokonca pohrýzol policajný pes. Pre Slovákov to však bola radosť. Preskakovali ploty a utekali za nami na ihrisko. Bolo to niečo nádherné,” hovoril Čapkovič.

Trénerská tradícia

Vzostup klubu po druhej svetovej vojne odštartoval bývalý obranca pražskej Slavie Ferdinand Daučík (neskôr tréner Barcelony), ďalšia trénerská ikona Leopold Šťastný z neho spravil jeden z najlepších v krajine.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov viedol Slovan Ján Hucko, ktorý podľa novinára Jozefa Kšiňana dal šancu viacerým talentovaným hráčom (napríklad bratom Čapkovičovcom) a vytvoril základ mužstva pre Vičana.

Černák potvrdzuje, že úspech z roku 1969 by sa dal pripísať kvalitnej trénerskej tradícii v klube: „Vičan plynulo nadviazal na prácu svojich predchodcov a doviedol celú tú dlhoročnú systematickú prácu na absolútny vrchol. Celé to začal ešte Leopold ,,Jim“ Šťastný, ktorý tých chlapcov trénoval už v žiackych kategóriách a ešte predtým trénoval Michala Vičana, Antona Malatinského či Jozefa Vengloša. Teda okrem hráčov vychovával aj budúcich trénerov.“

Vičan prebral tím na svojom vrchole. „Futbalu rozumel ako málokto. Mal mimoriadne ľudský, až citový prístup k svojim zverencom. Prácu svojich predchodcov vedel vynikajúco zúročiť, celý kolektív ešte zdokonalil a doviedol na vrchol. To, že bol vynikajúci tréner, dokázal neskôr aj v Ruchu Chorzów,“ konštatoval Černák. Vičan v Poľsku získal dva majstrovské tituly aj domáci pohár.

Pre Slovan však znamenal rok 1969 vrchol. „Klub už nikdy nespravil v európskych pohároch žiadny výrazný prienik, pritom hráčsky potenciál bol mimoriadny. Jeden rok im nevyšiel zápas na pôde súpera, v ďalšom roku zase dostali nešťastný gól doma, inokedy sa od nich odklonilo šťastie a tak to išlo stále dokola. Rok 1969 sa javí ako skvelá výnimka. Je to škoda, lebo Slovan Bratislava mal jednoznačne na to, aby sa v európskych pohároch presadil oveľa výraznejšie,“ tvrdí Černák.

V ďalšej dekáde však v Európe skončil väčšinou hneď po prvom dvojzápase.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Ofsajd

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie