Na obranu neviery

Štefan Kuffa, Anna Záborská, kotlebovci a spol. nezobrali správu verejnej ochrankyne práv na vedomie, lebo… interrupcie, LGBTI a tradičná rodina.

Na portáli postoj.sk už Martin Hanus napísal, že to, čo sa udialo v parlamente, je o hodnotovom súboji konzervatívcov a liberálov. Ide o klasický vyhýbavý manéver, lebo sa nám snaží podsunúť, že ide len o stret hodnôt, takže na faktoch nezáleží.

Lenže na faktoch záleží. Sedemdesiatpäť štúdií napríklad ukazuje, že výchova pármi rovnakého pohlavia deti nijako neohrozuje, napriek tomu tu stále vedieme debaty, akoby tie štúdie neexistovali.

Kuffovi a spol. v parlamente však nebude stačiť tisíc ani milión štúdií. Prečo? Na posvätný text a tradíciu sa predsa nesiaha.

Vo vede nie je nič posvätné

Niektorí povedia, že Kuffa a spol. je náboženský extrém, ale aspoň sú konzistentní – Kuffa sa do kalendára nepozeral 2-tisíc rokov a Bibliu zjedol celú.

Iní veriaci sa správajú selektívne a z Biblie si povyberajú hrozienka, ktoré sa im hodia, a zvyšok ignorujú – prázdny hrob je fakt, ale Jonáš v rybe je už metafora? Prečo?

Pritom nemusíte byť jedno ani druhé. Neveriť je cnosť. Fungujú horoskopy alebo homeopatia? Nie je nič jednoduchšie, ako tomu veriť. Oveľa ťažšie je zoznámiť sa s výskumom, prípadne spraviť experimenty a hypotézy si prácne overiť.

Oveľa ťažšie, ako sa pohodlne zabarikádovať vo svojej pozícii, „lebo tradícia“, „lebo mám taký pocit“, „lebo sa mi to tak páči“, je 40 rokov skúmať ľudskú myseľ, potom dostať nobelovku, dostať sa na vedecký Olymp, napísať bestseller Myslenie rýchle a pomalé, aby ste si pred tromi rokmi museli priznať, že celú štvrtú kapitolu o sociálnom primingu môžete hodiť do koša. Klobúk dole, Daniel Kahneman.

Ak by Kahneman veril, nemohol by to spraviť, veď na „posvätné štúdie“ sa nesiaha.

Veda napreduje

Samozrejme, nie každý človek dokáže to, čo Kahneman. Myšlienka je však jasná – ak sa vzdáme nedotknuteľných dogiem, môžeme povedať „mýlil som sa“ a naše poznanie môžeme opraviť a vylepšiť.

Ak by sme sa rovnako dogmaticky ako Kuffa a spol. v oblasti morálky správali aj v oblasti fyziky, nikdy by sme nevyrobili pojazdné auto, ani by sme nevyleteli na Mesiac, lebo Aristotelova Fyzika je predsa nedotknuteľná.

Už tušíte, prečo veda napreduje a náboženstvo nie?

„Toto je jeden z veľkých rozdielov medzi vedou a náboženstvom,“ píše vo svojej knihe Faith Versus Fact evolučný biológ Jerry Coyne. „Keď sa vyvráti vedecké tvrdenie, pošlú ho do koša spolu s ďalšími dobrými nápadmi, ktoré nepriniesli požadované výsledky. Keď sa vyvráti náboženské tvrdenie, často sa zmení na metaforu, z ktorej sa máme nejako poučiť.“

Prosto sa vymyslí nejaká post hoc racionalizácia, ako sa to asi myslelo.

Shakespeare či Tatarka

Poviete, že náboženské texty sú o morálke a inšpirujú k dobrému životu. Áno, je obrovské množstvo veriacich, ktorí sa správajú vľúdne a s láskou, takže nehádžme všetkých do jedného vreca.

Lenže milo sa správajú aj neveriaci. Ich výhodou je, že s inšpiratívnymi príkladmi nemusia zhltnúť aj kvantá neoveriteľných a ničím nepodložených tvrdení náboženských textov.

Čítajte Shakespeara alebo Tatarku, pozerajte Netflix, stretávajte sa s kamarátmi, choďte do divadla a prírody a inšpiratívnych príbehov nájdete až-až.

Ak v nedeľu naozaj (nie metaforicky) dochádza k transsubstanciácii a víno a oplátky sa menia na telo a krv Ježiša, možno by sa mali začať prepisovať učebnice fyziky. Poviete, že aj vedci veria – to je síce pravda, ale nedokazuje to, že by bola transsubstanciácia reálny jav. Dokazuje to iba to, že takí vedci sú nekonzistentní.

Mimochodom, vedci sú oveľa menej veriaci ako zvyšok populácie, čo platí aj pre konzervatívne Spojené štáty, kde neviera znamená na mnohých miestach „biblického pásu“ „sociálnu samovraždu“ (podľa prieskumu z roku 2009 verí v USA 95 percent ľudí v Boha alebo vo vyššiu moc. Čo sa týka vedcov, 33 percent verí v Boha a 18 percent vo vyššiu moc).

Viera nie je garantom morálnosti

Neplatí ani to, že by bola viera garantom vyššej morálnosti, ako bežne počúvame. Výskum spoľahlivo ukazuje, že krajiny, ktoré sú najviac sekulárne – Škandinávia alebo Nový Zéland – patria k tým vôbec najstabilnejším a najmierumilovnejším na svete.

Kognitívni religionisti predpokladajú, že koncepcia boha mohla vzniknúť s rastom dávnych spoločností, ktoré už boli natoľko veľké, že nedokázali zabezpečiť fyzický dohľad na svojich členov, ktorí mohli potajomky „kuť pikle“.

Boh fungoval ako ultimatívne oči na oblohe a jeho zrak dovidel aj tam, kam už ten ľudský nesiahal.

Sekulárny štát s fungujúcou políciou, súdnictvom alebo zdravotníctvom dokáže takého Boha v mnohých aspektoch nahradiť, lebo istotu, ktorú ponúkalo „božie náručie“, dokáže kompenzovať.

Na čo sa modliť, aby vaše dieťa neumrelo pri pôrode, keď máte špičkové nemocnice? Načo žiadať boha o istoty a bezpečie, ak sa môžete spoľahnúť na políciu či súdy?

Ani v Škandinávii viera nezmizla, ale tieto krajiny patria k najsekulárnejším na svete, keďže majú silný a fungujúci sociálny štát, na ktorý sa dá spoľahnúť.

A čo Hitler a komunizmus?

Niektorí povedia, že neviera, to je nacizmus a komunizmus s miliónmi obetí. Lenže taký fašizmus a nacizmus nie sú ateistické ideológie – Hitler si myslel, že vykonáva boží plán a o spolužití cirkvi s fašistami by sme vedeli rozprávať aj z našich dejín.

Čo sa týka morálky, deliaca čiara nevedie medzi dobrým teizmom a zlým ateizmom, ale medzi utopickými a dogmatickými ideológiami na jednej strane a liberálnou demokraciou, ktorá si ctí ľudské práva, na strane druhej.

Do prvého balíka spadá náboženský dogmatizmus aj komunizmus, od ktorého sa niektorí veriaci snažia tak veľmi dištancovať. Čo ich spája? Zavedenie súboru posvätných či nedotknuteľných dogiem, na ktoré sa nesiaha. Ako nás učí história, k trestom za ich porušenie vedie len krôčik.