Nový zelený údel alebo Nerast?

Autor je výskumník pražského Ústavu medzinárodných vzťahov,
učí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského

Dva odborné ľavicové časopisy – New Left Review a Review of Radical Political Economics –priniesli nedávno diskusiu s americkým ekonómom Robertom Pollinom o Novom zelenom údele a Neraste. (Po anglicky Green New Deal a Degrowth.) Pollin obhajoval ekologickú politiku spojenú s hospodárskym rastom proti Nerastu. Aké boli jeho argumenty a aké boli argumenty jeho kritikov a kritičky?

Základným bodom sporu bol predpoklad možnosti oddelenia zvyšovania produkcie emisií od hospodárskeho rastu. Podľa Pollina môžu emisie klesať a dokazuje to vývoj emisií v USA, Nemecku, Británii, Španielsku a Švédsku v rokoch 2000 – 2014.

Tieto údaje sú podľa kritikov pochybné. Nezahŕňajú emisie z nákladnej dopravy a lietania a ignorujú presun priemyslu z uvedených krajín na globálny juh. Hlavný argument však je, že ak aj skutočne došlo k oddeleniu rastu HDP od rastu emisií, tento pokles je prinízky – iba dvojpercentný, pričom na odvrátenie katastrofy je nevyhnutný pokles o 8 až 10 percent.

Zvyšovanie efektívnosti?

Ďalším bodom sporu sú investície do čistej energie a zvyšovania energetickej efektívnosti. Súčasťou tejto priemyselnej stratégie má byť podľa Pollina nárast životnej úrovne a zamestnanosti.

Podľa kritiky doteraz nárast využívania obnoviteľných zdrojov bol len doplnkom rastúcej spotreby fosílnych palív. Čistá energia tú špinavú jednoducho nevytláča. Navyše nahradenie ropy, plynu a uhlia predpokladá 18-násobný nárast využívania obnoviteľných zdrojov v prípade stabilnej spotreby energie. A tento obrovský rozmach zas predpokladá viac ťažby, výroby, distribúcie a spotreby.

Vznik nových pracovných miest, ako aj zvýšenie životnej úrovne, ktoré predpokladá Pollin, bude mať za následok aj nárast spotreby. A tá, pokiaľ nie je dokonale čistá, znamená nárast emisií. Potrebné zvýšenie ťažby pritom nie je pre globálnu ekonomiku únosné a je obrovskou záťažou aj pre ekosystémy. Rast HDP však práve to predpokladá: rast spotreby nových materiálov.

Nerast nestačí

Pollin argumentuje proti Nerastu s použitím príkladu nedávnej hospodárskej krízy, ktorá mala za následok aj pokles emisií. Ak by HDP kleslo o 10 % (štyrikrát viac ako v rokoch 2007 – 2009), na základe krízových dát by bol pokles emisií takisto 10 %, čo by nijakým spôsobom nepostačovalo na zastavenie nárastu teploty.

Protiargument kritikov je zrejmý: samotný pokles HDP nebude stačiť, dokonca ani eliminácia používania fosílnych palív. Nevyhnutné budú ďalšie opatrenia.

Ich absencia v politikách Nerastu je základným nedostatkom, ktorý im Pollin vyčíta. Odporcovia rastu priznávajú slabinu v oblasti praktickej politiky, aj tu sa však protirastové hnutie posúva dopredu. Ponúka napr. Marshallov plán na dekarbonizáciu dodávok energií, zmeny v praxi častého lietania, limity na využívanie zdrojov a spotrebu energie, skrátenie pracovného času či zmenšenie nerovnosti v bohatstve.

Navyše Pollinovi kritici mnohé z jeho návrhov nekritizujú – napríklad tvrdenia o využití pár desatín percenta plochy Spojených štátov solárnymi panelmi na pokrytie celej spotreby energie USA. Alebo využitie 15 % tejto plochy na veterné elektrárne. Obe politiky sú zrejme vítané. Pollinovi kritici s ním súhlasia v otázke potreby priemyselnej politiky a súhlasia i s rastom v niektorých sektoroch, len nie s celkovým hospodárskym rastom.

Zelený rast nefunguje

Diskusia sa nekončí zmierlivo. Pollin trvá na neexistencii alternatívy k absolútnemu oddeleniu rastu emisií od hospodárskeho rastu a tvrdí, že kritici neponúkajú žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali jeho tvrdenia, keď sami píšu, že takmer žiadna krajina nedosiahla oddelenie rastu emisií od HDP. Navyše v takom Japonsku HDP nerastie už 20 rokov a emisie tam neklesajú, opakuje Pollin.

Záver amerického ekonóma je zrejmý: „Celkovo mi táto debata upevnila presvedčenie, že pred sebou máme len jednu životaschopnú cestu k stabilizácii klímy. Hlavným bodom programu je projekt masívnych investícií do čistej energie, ktorý dokáže priniesť absolútne oddelenie rastu emisií od HDP v rámci celosvetového Nového zeleného údelu.“

Odpoveď je podobne neústupčivá. Súznenie sa síce dá nájsť v otázke zvyšovania efektivity, uhlíkovej dane či spravodlivej transformácie, avšak záverečný bod kritiky nastavuje prorastovým fantáziám zrkadlo reality: „Po desaťročiach sľubov zo strany obhajcov zeleného rastu, že dôjde k absolútnemu oddeleniu rastu emisií od HDP, sú výsledky žalostné.“