Denník N

Etické dilemy v časoch korony 4: Hľadanie vinníka

Ako vyzerá zápal pľúc. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ako vyzerá zápal pľúc. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je prirodzené a správne klásť si otázky o vine či zodpovednosti. Kto je vinný? Je vôbec niekto vinný? Mal by byť niekto potrestaný? A kto by mal o vine či nevine rozhodovať?

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu,
napísal knihu 
Sila rozumu v bláznivej dobe

„Pandémia postihla všetkých z nás. Všetci sme prišli o časť slobody: nemôžeme sa stretávať so svojimi priateľmi a blízkymi, nemôžeme žiť tak, ako sme boli zvyknutí. Mnohí z nás prišli o prácu a mnohí o prácu ešte prídu. Niektorí z nás sú chorí, niektorí, bohužiaľ, i umreli.

Máme právo či dokonca povinnosť hľadať, kto je za pandémiu COVID-19 morálne zodpovedný? Máme požadovať pre vinníkov tresty? Je vôbec možné identifikovať vinníka či vinníkov? Alebo je, naopak, lepšie vôbec si túto otázku neklásť, odpustiť a zabudnúť?“

„Aký trest je podľa vás spravodlivý pre človeka, ktorý opatruje staručkých ľudí v domove sociálnych služieb a zatají, že bol napríklad v Taliansku na dovolenke?“ napísal slovenský premiér Igor Matovič na Facebooku 13. apríla po tom, ako sa v domove sociálnych služieb v Pezinku objavilo niekoľko desiatok prípadov nákazy koronavírusom.

O niekoľko hodín neskôr Matovič do statusu dopísal: „Hovoril som so županom Drobom a nateraz vylúčili v pezinskom prípade podozrenie, že nákaza pochádza od opatrovateľky. […] Ďakujem zároveň všetkým opatrovateľom za starostlivosť, ktorú svojim klientom venujú.“

Lenže škoda už bola napáchaná. Súčasný slovenský premiér má na Facebooku obrovské publikum; sleduje ho približne 150-tisíc ľudí. Im všetkým vyslal Matovič signál, že v Pezinku pracuje človek, ktorý môže byť zodpovedný za smrť viacerých klientov domova sociálnych služieb.

Pani ošetrovateľka, ktorá skutočne v Taliansku bola, ale svoju cestu netajila a riadne sa podrobila karanténe, noc po Matovičovom statuse strávila vystrašená a s policajnou ochranou. A nie bezdôvodne: ako si mohla byť istá, že sa medzi 150-tisíc Matovičovými fanúšikmi nenájde ani jeden šialenec, ktorý sa rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk?

Matovičov status bol neuvážený, nezodpovedný a ľudsky nezrelý. Bohužiaľ, iné vhodnejšie či diplomatickejšie slová sa použiť nedajú. Premiér predhodil ľuďom, v ktorých vrú – v dôsledku karanténnych obmedzení, existenčných ťažkostí i strachu z budúcnosti – všetky možné emócie, obetného baránka. Naznačil davu, na kom si má vybiť svoju frustráciu, kto si to „zaslúži“. A možno zároveň cynicky kalkuloval, že keď ľudia svoju nenávisť nasmerujú voči bezbrannej ošetrovateľke, neostane im duševná energia na to, aby kritizovali jeho samotného.

Hľadanie obetného baránka

Stratégia podhodenia obetného baránka (angl. scapegoating) je veľmi bežná. Samotný termín obetný baránok pochádza zo Starého zákona. Starovekí Židia zvykli obetovať prvorodeného baránka (ale aj prvorodeného samčeka iných hospodárskych zvierat) Bohu ako výkupné, ako náhradu za život svojich prvorodených synov. Podľa Biblie totiž faraón pustil Izraelitov z Egypta až po tom, čo Boh zahubil prvorodeného syna v každej egyptskej rodine. Izraelské rodiny však potreli veraje svojich dverí krvou baránka. Takto označené dvere Boh obišiel a prvorodenému synovi v danom dome neublížil.

V súčasnosti sa pojem scapegoating používa v prenesenom význame: politik si vyberie obeť, ktorá sa nevie účinne brániť (môže ísť o jediného človeka, ale napríklad aj o etnickú či náboženskú skupinu), a zvalí na ňu vinu za udalosti, ktoré verejnosť napĺňajú hnevom či frustráciou.

Viktor Orbán si za obetného baránka v prípade pandémie koronavírusu vybral migrantov. Doslova povedal: „Bojujeme vojnu na dvoch frontoch: jeden front sa volá migrácia a druhý súvisí s koronavírusom. Medzi obomi je logické prepojenie.“ V skutočnosti logika pokrivkáva: koronavírus po svete rozniesli najmä bohatí ľudia zvyknutí cestovať: obchodní cestujúci, turisti, manažéri. Migranti zo Sýrie či z Afriky putujú omnoho pomalším a namáhavejším spôsobom, a teda nemohli spôsobiť také rýchle rozšírenie nákazy.

V hinduistickej Indii sú zas obetnými baránkami moslimovia. Sú obviňovaní z koronadžihádu – úmyselného šírenia nákazy s cieľom získať nad Indiou moc. Redakcia časopisu Time odhadla, že príspevky s hashtagom #CoronaJihad videlo na Twitteri 165 miliónov ľudí.

V čínskom meste Guangzhou, ležiacom viac než 800 kilometrov južne od Wu-chanu, zo šírenia nákazy zase obviňujú obyvateľov afrického pôvodu, ktorí v meste pracujú zväčša ako robotníci. Reštaurácie ich odmietajú obsluhovať, hotely im nechcú prenajať izby.

Zdá sa vám to – vzhľadom na fakt, že pandémia vypukla práve v Číne – nelogické? Nuž,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie