Oslobodenie a jeho vnímanie 

Autor je historik

V minulých dňoch sa pozornosť verejnosti obracala k 75. výročiu skončenia 2. svetovej vojny v Európe. V tejto súvislosti sa veľa hovorilo o reálnom obsahu slova oslobodenie. Diskutuje sa o ňom v odborných kruhoch a vari ešte viac vo verejnosti. Zvlášť viditeľné je to v krajinách, ktoré oslobodzovala Červená armáda a po vojne sa zväčša dostávali do područia Sovietskeho zväzu. Akt oslobodenia v dobových súvislostiach sa rozdielne chápal v pobaltských krajinách či v Poľsku, inak v Nemecku a u jeho spojencov, inak v nacistami okupovaných, respektíve satelitných štátoch – vrátane obnovujúceho sa Československa.

Povojnová reflexia udalostí z rokov 1944 – 1945 je často protirečivá alebo rozpačitá, čo vzápätí vyvoláva nehistorické zjednodušujúce hodnotenia. Vzniká paradox: 8. máj 1945 priniesol pre niektoré európske štáty nielen oslobodenie spod nacistického jarma, ale zároveň začiatok novej poroby, niekedy i priamej okupácie – tentoraz zo strany oslobodzujúcej veľmoci.

Pritom euforické pocity z oslobodenia boli spočiatku úprimné, mali svoje reálne príčiny, prinášali nádej. Veď hlavným a naplneným cieľom vojny bola totálna porážka hitlerovského Nemecka a oslobodenie krajín spod nacistickej okupácie. Rozhodujúcim faktorom vnímania prebiehajúcich udalostí pre obyvateľov všetkých – víťazných i porazených – štátov bola túžba po skončení vojnových hrôz a útrap. V ich vedomí a v ich „individuálnych dejinách“ sa obraz oslobodzovacieho procesu vytváral na základe osobných pozitívnych i negatívnych skúseností. Tie sa rodili v drsných, neraz v tragických zážitkoch, ktoré sa ich bezprostredne dotkli pri prechode frontu. Asi vtedy veľmi neuvažovali o mocensko-politických záujmoch a plánoch antihitlerovských mocností.

V našich domácich pomeroch udalosti z augusta 1968 a následný vnútropolitický vývoj vyvolali v spoločnosti, okrem iného, prirodzené obranné reakcie, akýsi bumerangový efekt. Vnímanie skutočného významu oslobodenia z roku 1945 sa devalvovalo, poškodilo. Nespravodlivo sa mu zväčša prisúdili len negatíva. Účelová politická legendarizácia, takisto primitívna démonizácia procesu oslobodenia sú však vždy skreslené, teda nepravdivé. Je príznačné, že ich propagátormi sú apologéti dvoch totalitných režimov.

Skeptik by so spisovateľom P. La Mourom mohol rezignovane konštatovať: Dejiny sú zo všetkých vied najnepresnejšie. Rozprávanie o minulosti je takmer rovnako nespoľahlivé ako rozprávanie o budúcnosti. Dejepisci sa nevedia dohodnúť o nikom a ničom. Napriek tomu výsledky druhej svetovej vojny mali a majú jednoznačne oslobodzujúci význam. Napriek všetkým problémom rozhodujúcou mierou dodnes pozitívne ovplyvňujú vývoj ľudstva.