Môžeme mať po 30 rokoch demokracie od politikov vyššie očakávania?

Autor je predsedom Helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku

K odmietnutiu správy verejnej ochrankyne práv parlamentom už bolo povedané dosť. Ak k téme pripájam svoju úvahu, vychádzam z dobrej viery, že došlo len k nedorozumeniu vyplývajúcemu zo skutočnosti, že v zákonodarnom zbore je veľa nových poslankýň a poslancov. Pravdepodobne si nestačili dobre naštudovať celú históriu úradu verejného ochrancu práv ani jeho ústavné a zákonné kompetencie.

Druhou, omnoho horšou možnosťou je tá, že časť z nich nie je odborne ani mentálne pripravená na riešenie kľúčových problémov doby, ktorých je pritom dosť a sú úplne zásadné. Namiesto toho sa utieka k zástupným, i keď spektakulárnym témam. Napríklad k riešeniu sporov či skôr pseudokonfliktov medzi takzvaným konzervatívnym a liberálnym videním sveta. Pod rúškom zdania, že tomuto sa predsa každý rozumie. Navyše s nárokom, že práve tu je potrebné názor (i keď odborne nepodložený a ideologicky zaťažený) zabetónovať väčšinovým hlasovaním. Preto začnem trochu zoširoka.

Koncom apríla bol zverejnený itinerár druhej fázy uvoľňovania obmedzení prijatých na riešenie koronakrízy. V nej sa počítalo s opätovným umožnením konania bohoslužieb v kostoloch od 6. mája. Mala to byť výnimka zo všeobecného zákazu konania hromadných podujatí, ktorý mal platiť naďalej. Hlavný hygienik výnimku zdôvodnil „ústavným právom“ na slobodu vyznania. Nebol to celkom korektný argument – veď existuje mnoho iných ústavných práv, ktoré boli obmedzené.

Avšak: je nesporné, že právo na slobodu vierovyznania je v monoteistických náboženstvách neoddeliteľne späté s kolektívnou formou jeho realizácie v osobitných priestoroch na to určených. Je spojené aj s kolektívnym prežívaním a so spoločnými rituálmi. Bez týchto atribútov výkon práva na slobodu náboženstva nie je plnohodnotný. Výnimka bola preto aj z liberálneho a ľudskoprávneho pohľadu (aspoň z môjho) akceptovateľná.

O to väčšie bolo moje prekvapenie, že krízový štáb