Denník N

Spravodlivé bohatstvo podľa Pikettyho

Autor knihy Kapitál výsledkami svojho výskumu o obrovských rozdieloch v bohatstve horného percenta proti zvyšku spoločnosti pred pár rokmi inšpiroval hnutie Occupy Wall Street

Kniha Thomasa Pikettyho Kapitál v 21. storočí (Ikar 2015) brnkla na veľmi citlivú strunu. Bohatnú bohatí stále viac? Je ich bohatstvo zaslúžené? Čo my ostatní, ako k tomu (bohatstvu) prídeme? Navyše, veľká časť spoločnosti je presvedčená, že tvorba bohatstva spoločnosti je hra s nulovým súčtom – ak niekto bohatne, iný musí rovnakou mierou chudobnieť. To všetko vysvetľuje, prečo sa 700-stranová ekonomická kniha stala takým bestsellerom, hoci úplne víkendové čítanie to zasa nie je.

Táto kniha podľa mnohých predurčila podobu debaty o sociálnej nerovnosti na roky dopredu. Debata je to v každom prípade vášnivá. Podľa niektorých je Piketty novodobý Marx. Zvádza k tomu nielen názov jeho knihy, ktorý evokuje 150 rokov starý Marxov Kapitál, ale aj Pikettyho deklarované politické ľavičiarstvo. Piketty neskrýva, že jedným zo záverov, ku ktorému ho štúdium historických záznamov o vývoji bohatstva a jeho rozloženia v spoločnosti (skúmal najmä Francúzsko, USA, Britániu a Nemecko) priviedlo, je neudržateľnosť súčasného vývoja koncentrácie stále väčšieho podielu bohatstva v rukách čoraz menšej skupiny ľudí.

Bol to práve on, kto výsledkami svojho výskumu o obrovských rozdieloch v bohatstve horného percenta proti zvyšku spoločnosti pred pár rokmi inšpiroval hnutie Occupy Wall Street. Mimochodom, anarchiu či socializmus starého strihu Piketty jednoznačne a explicitne odmieta. Ale skratkovité a povrchné závery z jeho diela žijú vlastným životom.

Bohatí bohatnú, ostatní nie

Piketty na základe impresívnej práce s historickými dátami (ktorú, mimochodom, veľmi oceňujú aj tí, čo s jeho závermi nesúhlasia) tvrdí, že moderný kapitalizmus má koncentráciu bohatstva zakódovanú vo svojej podstate. Tvrdí, že zväčšovanie majetkových rozdielov „nie je prejavom nedokonalosti trhu“. Práve naopak, čím je trh kapitálu dokonalejší, tým je pravdepodobnejšie, že výnosy z kapitálu (zisky, dividendy, úroky či nájomné) budú vyššie ako tempo rastu ekonomiky.

„Ak miera výnosu z kapitálu významne prevyšuje rast ekonomiky, (…) za takýchto okolností sa stáva takmer nevyhnutným, že zdedené bohatstvo preváži nad bohatstvom nazhromaždeným celoživotnou prácou a že koncentrácia kapitálu vystúpi na extrémne vysoké úrovne – také vysoké, že sa stávajú potenciálne nezlučiteľnými s hodnotami meritokracie a zásadami sociálnej spravodlivosti, ktoré sú základom moderných demokratických spoločností,“ tvrdí Piketty.

Tento vývoj, teda dlhodobú tendenciu ku koncentrácii kapitálu v kombinácii s prevahou výnosov z kapitálu nad výnosmi z práce, môžeme podľa neho pozorovať v skúmaných krajinách už od priemyselnej revolúcie a s výnimkou niekoľko desaťročí trvajúceho výkyvu v dôsledku svetových vojen v 20. storočí sa bohatstvo stále viac koncentruje v rukách „horných pár percent“.

A nielen to – vypozoroval tiež, že čoraz väčšia časť toho bohatstva sa koncentruje v niekoľkých rukách dedením (teda bez vlastného úsilia) alebo bezprecedentným vzostupom mzdovej nerovnosti a najmä nástupom extrémne vysokých odmien na vrchole mzdového rebríčka, vyplácaných predovšetkým najvyšším pracovníkom veľkých firiem (kde sa v mnohých prípadoch o „vlastnej zásluhe“ dá debatovať).

Meritokracia odumiera, tak načo sa snažiť?

Tento záver stojí za pozornosť – a Piketty mu ju dopraje – pretože ak je pravdivý, potom veští čosi znepokojivé. „Naše demokratické spoločenstvá sú založené na meritokratickom svetonázore, alebo aspoň na meritokratickej nádeji, pod ktorou myslím vieru v spoločnosť, kde je nerovnosť založená viac na zásluhách a úsilí jednotlivca ako na príbuzenstve a rentách,“ píše Piketty, podľa ktorého je v demokracii „deklamovaná rovnosť občanov pred zákonom v prudkom protiklade s reálnou nerovnosťou životných podmienok, a aby bol tento predpoklad prekonaný, je nevyhnutné zabezpečiť, aby bola spoločenská nerovnosť odvodená z racionálnych princípov a nie na základe svojvoľných výnimiek či náhod“. Lenže on pozoruje presný opak. Práca a vzdelanie až príliš často nie sú najistejšími cestami k spoločenskému vzostupu.

Jedným z dôležitých Pikettyho záverov je, že ak sa vývoj rozdelenia bohatstva nezmení (pričom opakovane korektne pripúšťa, že robiť jednoznačné závery z vývoja nie vždy presne merateľných veličín a historických dát by nebolo rozumné a vývoj sa vplyvom rôznych technologických a spoločenských zmien zmeniť môže), potom môže mať pre demokratický kapitalizmus veľmi nepríjemné následky. Nejde až tak ďaleko ako Marx, podľa ktorého povaha kapitalizmu spôsobí, že miera výnosu z kapitálu bude trvalo klesať, čím zničí hnací motor akumulácie a povedie to k násilnému konfliktu medzi kapitalistami, alebo bude podiel kapitálu na národnom dôchodku narastať donekonečna, čo skôr či neskôr podnieti robotníkov na revolúciu.

„Moje závery sú menej apokalyptické,“ píše Piketty, ale za seba dodáva, že „špirála nerovnosti nemôže pokračovať donekonečna. Nakoniec už nebude žiadna možnosť, ako investovať úspory, a globálne výnosy z kapitálu sa prepadnú, až kým nepríde k rovnovážnemu rozdeleniu. To však môže trvať veľmi dlho…“.

A kým sa tak stane, môže tento vývoj zdeštruovať už aj tak oslabenú vieru ľudí v zmysel vlastného úsilia a demokratického étosu spoločnosti. Túto hrozbu ilustruje konkrétnymi príkladmi z minulosti, keď životná úroveň najbohatších zďaleka prevyšovala všetko, v čo mohli dúfať ľudia, ktorí žili len z príjmu z práce. „Prečo by mal človek za takýchto podmienok pracovať? A prečo by mal dodržiavať nejakú morálku?“

Čo je spravodlivé?

Ako teda podľa Pikettyho zmierniť problém vyplývajúci z rastúcej príjmovej nerovnosti? Niektoré jeho postrehy znejú rozumne. Napríklad „šírenie vzdelania a investície do poznatkov a zručností“, ktoré môžu prispieť k celkovému rastu produktivity a zníženiu nerovnosti prostredníctvom vyššej kvalifikácie pracovníkov, a teda nárastu podielu práce (ľudského kapitálu) na národnom dôchodku. Ako dodáva, „nerovnosti sa tak stanú meritokratickejšie a menej statické, aj keď nie nevyhnutne menšie“.

Všíma si tiež nástup „generačného boja namiesto triedneho boja“, ktorý podľa neho vo vyspelých krajinách bude hrať rastúcu úlohu v dôsledku starnutia populácie, zvýšenej motivácie šetriť si na starobu a potom tie úspory míňať, čo môže viesť k poklesu celkovej hodnoty kapitálu odovzdávaného dedičstvom.

Najkontroverznejšie sú jeho odporúčania zaviesť globálnu progresívnu daň z kapitálu, ktorá by bola podľa neho spravodlivejšia než zdaňovanie osobných príjmov či spotreby. Sám však hovorí, že takýto návrh je utopický, už len preto, že by vyžadoval doteraz nevídanú medzinárodnú kooperáciu.

Nerovnosť v bohatstve „bude mať vždy svoj výsostne subjektívny a psychologický rozmer, ktorý nevyhnutne povedie k politickým konfliktom, a tie nezmierni nijaká vedecky sa tváriaca analýza,“ píše Piketty a má pravdu aj vtedy, keď píše, že „históriu nerovnosti formuje spôsob, akým hospodárski, sociálni a politickí aktéri nazerajú na to, čo je spravodlivé“.

Lenže bohatí budú vždy presvedčení o tom, že si svoje bohatstvo zaslúžia, a chudobní zasa, že jeho rozdelenie je navýsosť nespravodlivé. Kto to rozsúdi? Piketty – napriek mnohým kritikom – túto ambíciu nemá, a dáva najavo, že sa len snaží prispieť k tomu, aby tým sudcom nakoniec nebola revolučná ulica.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie