Denník N

Desať rokov behám. Prečo som s tým neprestal, aj keď som najpomalší

Foto N – Peter Kováč
Foto N – Peter Kováč

Keď som si to prvýkrát uvedomil, celkom ma to šokovalo: už desať rokov behávam. Ja nerd, človek bez športového talentu, ľavý, kľavý – toľko som nevydržal pri žiadnej žene (desiate výročie s manželkou bude až o rok!), žiadnom zamestnaní, toľko neprežil žiaden môj projekt. A predsa z posledných desiatich rokov bolo len niekoľko mesiacov, keď som nevybehol a nebehal – vrátane snehu, dažďa, zím, chrípok a otvorených terás pivárni.

Ako a prečo sa mi to stalo? Samozrejme, že existujú logické a vedecké odpovede, prečo niekto len tak nezmyselne uteká: tá najzjavnejšia, o ktorej sa dočítate v odbornej literatúre, je, že telo pri námahe vylučuje hormóny šťastia. Šport je legálnym narkomanstvom, ktoré nám ponúkla príroda na to, aby sme robili aj veci, ktoré by inak bez úplatku nerobila žiadna živá bytosť.

Sú aj odpovede z behaviorálneho súdka: beh je podľa niektorých vedcov takzvaný „power habit“, návyk, ktorý má silu meniť aj iné návyky – a zjavne skôr k lepšiemu. Keď beháte, napríklad menej jete zlé veci alebo si lepšie začnete plánovať deň.

A potom nájdete ľudí, ktorí vám povedia, že beh je vlastne tak trochu meditácia – len pri tom nemusíte ležať na zemi a počúvať nejakého divného týpka, ktorý vám hovorí, aby ste sa nezabudli nadýchnuť.

Samozrejme, že každý má svoje vlastné odpovede – moja, roky napremýšľaná, je, že behám, lebo som zlý bežec. Je to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie