Denník N

Zabudnutý príbeh: Študentka zachránila po vojne 45 detí z východoslovenského Údolia smrti

Niekoľko zo 45 detí z východného Slovenska, ktoré Květa Bartoňová Axmanová zachránila. Foto - Post Bellum
Niekoľko zo 45 detí z východného Slovenska, ktoré Květa Bartoňová Axmanová zachránila. Foto – Post Bellum

Češka Květa Bartoňová v roku 1946 odcestovala na východné Slovensko s humanitárnou pomocou. Oblasť okolo Svidníka bola úplne zničená, vtedy len 18-ročná študentka vybavila odchod 45 detí do okolia Olomouca, kde im zabezpečila stravu, školy, sirotám náhradné rodiny. Květa Bartoňová požiadala dokumentaristov z Pamäti národa, aby jej príbeh zverejnili až po jej smrti.

Po druhej svetovej vojne sa tisíce obyvateľov Československa ocitli v zúfalej situácii. Počas bombardovania stratili domovy, trpeli hladom a chorobami.

Najhoršia situácia panovala na severovýchodnom Slovensku, kde na jeseň roku 1944 prebiehali tvrdé boje Karpatsko-duklianskej operácie. Väčšina obyvateľov sa zachránila včasnou evakuáciou, no po návrate domov ich čakal hrozný pohľad na trosky domov a stovky tiel mŕtvych vojakov.

Najmä pre deti to bol traumatický zážitok. Rodiny prišli o prístrešie, deti o možnosť chodiť do školy, niektoré ostali opustené a závislé od pomoci okolia.

Pomoc zastrešovali československé úrady, organizácia Spojené národy pre pomoc a obnovu UNRRA, o deti vracajúce sa z koncentračných táborov sa staral skúsený sociálny pracovník Přemysl Pitter.

Až 75 rokov po druhej svetovej vojne sa objavuje doteraz nezdokumentovaný prípad mimoriadnej povojnovej solidarity – záchrany 45 detí zo zničených východoslovenských dedín v Údolí smrti, ktorú zorganizovala 18-ročná študentka Květoslava Bartoňová, vtedy Axmanová.

Jej rozprávanie zaznamenali v roku 2016 redaktori Pamäti národa, publikujú ho až teraz na základe želania výnimočne skromnej ​​Květy Bartoňovej, ktorá zomrela v roku 2017.

Pamäť národa je unikátna zbierka obsahujúca skoro desaťtisíc príbehov z druhej svetovej vojny a obdobia komunizmu. Spravuje ju všeobecne prospešná spoločnosť Post Bellum. Spomienky zaznamenávajú redaktori takmer dvadsať rokov.

Na Slovensku deväť rokov pracuje o. z. Post Bellum. Pamäť národa/Post Bellum sú organizácie závislé od podpory súkromných darcov.

Pomôžte aj vy. Kliknite sem. Staňte sa členom Klubu priateľov Post Bellum. Ďakujeme.

V Pisanej zostala jedna murovaná budova

Keď prišla osemnásťročná Květa Axmanová v lete 1946 so spolužiačkou z učiteľského ústavu Věrou Kristovou a dvoma gymnazistami do spustošeného Údolia smrti, všetci prežili otras. (Údolie smrti sa nazýva územie popri potoku Kapišovka a zahŕňa deväť obcí v okrese Svidník, ktoré boli úplne zničené počas 2. svetovej vojny – pozn. edit.) 

Do obcí Nižná Pisaná a Vyšná Pisaná vtedy viezli z Olomouca zbierku šatstva a ďalších potrebných vecí.

Po návrate sa Květa nemohla zbaviť spomienok na výjavy skazy napáchané vojnou a neuspokojila sa s jednorazovou charitatívnou pomocou.

Zabezpečila pozvanie a dopravu 45 detí do Olomouca pod hlavičkou práve založenej olomouckej pobočky Československej spoločnosti. Len vďaka osobnému nasadeniu Květy Bartoňovej Axmanovej mali deti vo veku od 6 do 14 rokov zabezpečené jedlo, ubytovanie, lekársku starostlivosť, zotavili sa z vojnových tráum a niekoľko z nich v regióne Olomouca našlo aj náhradné rodiny.

Núdza a deprimujúce prostredie, z ktorého deti vyslobodila, opísala Květa vo svojom rozprávaní pre Pamäť národa.

„Zostala tam jediná murovaná budova. Nižná Pisaná a Vyšná Pisaná boli zrovnané so zemou. Z tých dedín nezostalo nič. Keď sme nimi prechádzali, museli sme mať sprievodcu, ktorý vedel, že z cesty nesmieme ustúpiť ani o krok, pretože tam boli nášľapné míny,“ rozprávala pani Bartoňová.

Nižná Pisaná po vojne. Foto – Post Bellum

Miestni obyvatelia s vďakou prijali oblečenie a previedli ich obcami v Údolí smrti. Názov mu dali sovietski a československí vojaci, ktorí tam na jeseň 1944 zvádzali krvavé boje s jednotkami wehrmachtu.

Obyvatelia žili v provizórnych stavbách z kmeňov a čečiny, v ktorých sa v jedinej miestnosti tiesnilo aj niekoľko rodín. „’Vezmite si nás, vezmite si nás!‘ prosili nás deti, pretože to boli siroty. Ony už nemali nikoho, boli samy,“ hovorila pani Květoslava.

„Škola nebola a všetko tam bolo zlikvidované, nezostalo vôbec nič. Vzali im aj dobytok, hrozná bieda a utrpenie.“

Květa ako osemnásťročná školáčka nemala peniaze, aby im zabezpečila jedlo a ubytovanie. Deti hneď odviezť nemohla, ale cestou do Olomouca vymyslela, ako by sa im dalo pomôcť. Zaslúžila sa o ich presun na Hanú, kde vojna zanechala výrazne menšie stopy ako v Údolí smrti.

 

Študentky Květa Bartoňová Axmanová (vľavo) a Věra Kristová priviezli na východ republiky v roku 1946 pomoc. Foto – Post Bellum

Dochoval sa rukou písaný zoznam detí

Deti, ktoré vybrali miestne úrady, prišli vďaka Květoslave Axmanovej zo Svidníka do Olomouca na konci leta 1946. Boli v zúboženom stave, podvyživené, niektoré z nich zavšivavené a bosé.

„Čakala som ich na stanici s lekárkou z Červeného kríža. Priviezli sme ich do telocvične Komenia (miestna škola – pozn. red.), kde som pre ne mala pripravené slamníky. Zostali tam len pár dní,“ spomínala pani Květa.

Všetky deti prešli lekárskou prehliadkou. Neskôr vznikli aj fotografie, ktoré posielala donorom s poďakovaním, že práve tomuto dieťaťu zachránili život. Květa si vytvorila zoznam obsahujúci mená detí, ich vek a váhu.

Zoznam detí. Foto – Post Bellum

O jedenásť dievčat sa postarali sestry uršulínky, ktoré ich ubytovali vo svojom penzionáte. Kronika rehoľníčok, v ktorej by sme sa mohli dočítať detaily, zhorela. Rehoľníčky ju ukryli u jednej rodiny, ale po eštebáckej likvidácii kláštorov počas Akcie K sa rodina zľakla a kroniku spálila.

Ďalších 32 detí sa ujali rodiny, ktoré odpovedali na výzvu Československej spoločnosti. „Občas som sa na ne chodila do rodín pozrieť a informovať sa, ako sa adaptujú, ale nič viac. Záležalo mi na tom, aby boli v poriadku. Aby sa učili a mali z toho niečo, keď už som sa do toho pustila,“ vysvetľovala pani Bartoňová. Niektoré deti tiež pozvala na návštevu k sebe domov, kde im hrala na klavíri.

Ako vyplýva zo zápisníc zo schôdzí Československej spoločnosti, získala mladá študentka na prvý desaťmesačný pobyt detí celkom 125 510 korún.

Keď sa začal nový školský rok, nemala už na deti toľko času. Projekt však neopustila. V apríli 1947 sa stala členkou riadneho výboru Československej spoločnosti a na pomoci deťom z východného Slovenska sa podieľala aj v nasledujúcich dvoch rokoch.

„Urobila som to, pretože som mala rada deti a chcela som im pomôcť. To bola moja jediná myšlienka, potrebujú pomoc a ja musím niečo urobiť. Boli to také skromné ​​deti, nenáročné, vďačné. Mali ma rady, pretože vedeli, že bezo mňa by tu neboli. Ale nedala som im svoju adresu, ony nemali prečo sa o mňa zaujímať. Ja som to jednoducho musela urobiť a tým sa to pre mňa skončilo,“ uzavrela Květa Bartoňová svoje rozprávanie pre Pamäť národa.

Zabudnutá akcia česko-slovenskej pomoci

Akcia česko-slovenskej povojnovej pomoci zapadla nielen vďaka skromnosti Květoslavy Bartoňovej, ale aj pre zmenu režimu po februári 1948.

Aktivity Československej spoločnosti, zriadenej 27. marca 1946 v Prahe (a v deň narodenín prezidenta Beneša 28. mája 1946 v Olomouci), neboli komunistom po chuti. Príliš evokovali duch masarykovskej prvej republiky a v jej čele stáli významné nekomunistické osobnosti.

V Olomouci to bol stredoškolský profesor Adolf Kubis, predstaviteľ Národnej jednoty pre východnú Moravu, ktorého pre jeho vlastenectvo po vypuknutí vojny zatkli nacisti a väznili ho v Buchenwalde a Dachau. Z verejného života aj Československej spoločnosti sa stiahol hneď po nástupe komunistov k moci.

Našťastie sa v Štátnom okresnom archíve Olomouc zachovali zápisnice zo schôdzí, ktoré vypovedajú o tejto akcii a aj o tom, že Květa Bartoňová bola jej hnacím motorom.

Pomôžte nájsť ďalšie príbehy z Údolia smrti

Redakcia Pamäti národa dokumentuje osudy ďalších detí z Údolia smrti. Ich svedectvo postupne sprístupní na Pamäti národa.

Ak poznáte niekoho z Vyšnej či Nižnej Pisanej, kto by mohol podať svedectvo, patrí medzi štyridsaťpäť detí zachránených Květoslavou Bartoňovou, rod. Axmanovou, budeme vďační, keď sa ozvete Post Bellu.

Rovnako ako za informáciu o spolužiačke pani Květy Věre Kristovej.

V teniskách obchádzala firmy a prosila o peniaze na deti

Na Československú spoločnosť sa Květa obrátila po návrate z východného Slovenska v lete 1946 na odporúčanie svojho otecka, ktorému sa zverila s prianím pomôcť zbedačeným deťom.

Najskôr jej vynadal, lebo si uvedomoval náročnosť takejto akcie, ale poslal ju za rodinným známym Adolfom Kubisom, 70-ročným predsedom Československej spoločnosti v Olomouci.

Študentka Květa tak získala od Československej spoločnosti dôležitú záštitu a písomné osvedčenia: „Květoslava Axmanová pracuje počas celých prázdnin v intenciách tejto korporácie a obstaráva a vedie obetavo krásnu akciu umiestnenia rusínskych a slovenských detí, ktoré nemajú v povojnových pomeroch a poruchách na východnom Slovenskom výchovy školskej,“ píše sa v osvedčení, ktoré si Květa schovávala až do svojej smrti.

Osvedčenie pre Květu. Foto – Post Bellum

Práve tento úradný dobropis jej otvoril dvere u sponzorov. Květa potrebovala peniaze na ošatenie, ubytovanie a jedlo pre deti zo Slovenska a predovšetkým – ako študentka učiteľstva im chcela zabezpečiť školskú dochádzku. Aby deti mohli v Olomouci zostať celý školský rok, musela Květa, ako si spočítala, získať 900 korún na jedno dieťa mesačne (v roku 1947 priemerný plat dosahoval 3120 korún – pozn. red.).

Peniaze na deti sa rozhodla získať od súkromných darcov. „S tým osvedčením som chodila po fabrikách: Moravské železiarne, Povrazáreň Manila, Andr a syn… U arcibiskupa Prečana na arcibiskupstve som si užila hanbu so svojimi deravými teniskami. Lokaji mi otvárali dvere a ja som z toho bola celá vyjavená, až ma predviedli k arcibiskupovi,“ spomínala Květa. Uspela, arcibiskup jej sľúbil jednorazový peňažný dar.

Květa potrebovala pravidelnú podporu. Napríklad firma Čokoládovňa Zora prijala patronát nad dvomi deťmi, prisľúbila 1800 korún mesačne počas jedného roka. Študentka spísala výzvu, aby ľudia pomohli, a letáky rozdala vo firmách. Podarilo sa jej získať desiatky pravidelných darcov – prispievali jej napríklad zamestnanci Československých štátnych dráh, kde pracoval jej otec. Strhávali si jednu až desať korún zo mzdy každý mesiac pre zachránené deti z Vyšnej a Nižnej Pisanej.

„Zháňala som oblečenie, knižky, zošity, peračníky, pastelky, perá, hračky, topánky pre tie deti, aby boli vybavené,“ rozprávala Květa. Okrem toho sa dohodla s rádovým sestrami uršulínkami, ktoré v Olomouci viedli školu a penzionát, že sa o časť detí postarajú.

Prípravy nemohli trvať dlho, pretože letné prázdniny sa chýlili ku koncu a deti mali v Olomouci nastúpiť do školy. Študentka učiteľstva Květa Axmanová zaslala do dedín prosbu, aby deti na jej náklady vypravili do Olomouca, že ich bude čakať na stanici. Na konci augusta jej konečne prišiel telegram od miestneho úradu: „Oznamujeme, že deti v počte štyridsaťpäť odcestujú 30. augusta o 4. hodine rannej.“

 

Telegram o odjazde detí z Košíc. Foto – Post Bellum

Všetko zmenil február 1948

V roku 1948 sa východoslovenské deti zdržiavali v Olomouci a okolí už tretí rok a Květa dokončila štúdium v učiteľskom ústave. Nastúpila ako učiteľka na základnú školu do dediny neďaleko Olomouca a nemala to jednoduché – nesúhlasila s komunistickým prevratom vo februári 1948. Jej otec legionár mal svoje neblahé skúsenosti s boľševikmi z Ruska a svoju dcéru pred nimi varoval.

Rodine Axmanovcov – tak ako tisícom iných – komunisti znárodnili pozemky. Tetu Annu Axmanovú, rehoľníčku Rádu milosrdných sestier, obvinila Štátna bezpečnosť z vlastizrady. Prešla výsluchmi ŠtB, po ktorých skončila na psychiatrii. Vo vykonštruovanom procese dostala päť rokov väzenia. Vo väzení rehoľníčka brúsila bižutériu. Po prepustení ochorela na rakovinu pľúc a v decembri 1967 zomrela.

V roku 1950 sa Květa vydala za Miloslava Bartoňa, ktorý pôsobil ako vedecký pracovník v odbore textil a chémia. Aj on pochádzal z rodiny poznačenej komunistickou totalitou. Ich fabriku na tkanie bavlny v obci Jedlí, ktorá zamestnávala okolo stovky ľudí, komunisti znárodnili.

Pani Květoslava vychovala syna a dcéru. Syn zomrel na konci 80. rokov na rakovinu a pani Květoslava bola presvedčená, že ochorel v dôsledku havárie atómovej elektrárne Černobyľ. Jej život potom napĺňala radosť z dcéry, ktorá sa rovnako ako ona stala učiteľkou, a zo štyroch vnučiek. Pravidelne ju navštevovali aj jej žiaci a v roku 2017 sa konečne stretla aj s jedným zo zachránených detí z Údolia smrti.

Květoslava Bartoňová v roku 2016. Foto – Post Bellum

Autor o stretnutí s Květoslavou Bartoňovou

Ako študent píšuci absolventskú prácu som Květoslavu Bartoňovú navštívil v nemocnici trikrát. Keď ju z nemocnice prepustili, pozvala ma k sebe domov.

Pani Bartoňová stále žila v rodinnom dome v štvrti Olomouc-Neředín, ktorý postavil jej otec. Květoslava Bartoňová sa narodila v roku 1928. Jedna z jej detských spomienok pochádza z roku 1945, keď sa k mestu priblížil front. Rodina sa presťahovala z pekného bytu do pivnice, kde otec zadebnil okná železničnými podvalmi. Svojej dcére do podzemia presťahoval aj klavír, aby prišla na iné myšlienky: „Prízemie vedľajšieho domu obsadili Sovieti. Z okna trčalo delo. Strieľali na nemecké zákopy v našej záhrade. Všetky okná sme mali rozbité, pretože pri susednej škole spadla bomba,“ rozprávala Květoslava Bartoňová.

V obývačke pani Květy Bartoňovej dominoval klavír, na stenách viseli fotografie jej otca v legionárskej uniforme s vyznamenaniami, fotografie manžela, detí a štyroch vnučiek. Izbu zdobilo aj niekoľko obrazov – jeden zobrazoval zoštátnenú fabriku rodiny Bartoňovcov v malebnom údolí potoka Březná. V kredenci stál pohár s bižutériou, ktorú brúsila jej teta v komunistickom lágri.

Zaujímal som sa, či je v kontakte s niektorým vtedajším dieťaťom z Údolia smrti, či nepozná ich osud. Hovorila, že s nimi stratila kontakt už v roku 1947. Nikdy sa s nimi neskôr nestretla.

Nasmerovala ma však na svojho bratranca, ktorý sa vraj s jedným zo zachránených detí zhodou okolností stretol. A tak som vypátral pána Izáka. Keď som mu vysvetlil, s čím za ním prichádzam, srdečne ma prijal so slovami, že o pani Bartoňovej nikdy nepočul. Ale potvrdil, že pochádza z Vyšnej Pisanej a predtým sa volal Ján Vanát. Jeho meno sa nachádza na zozname pani Bartoňovej a zodpovedá aj ročník narodenia 1940.

Nechcela, aby príbeh zverejnili počas jej života

Květoslava Bartoňová si síce nepriala popularizáciu, prosila mňa aj kolegu redaktora Pamäti národa Víta Lucuka, nech jej príbeh necháme až do jej smrti len v rozsiahlej databáze príbehov.

Pred pár týždňami sme si povedali, že nastal čas jej príbeh zverejniť. V redaktorskom tíme Pamäti národa sme sa rozhodli nájsť všetkých štyridsaťpäť detí a zdokumentovať ich osudy.

Za pomoc ďakujeme predovšetkým starostom slovenských obcí Vyšná a Nižná Pisaná. Aj vďaka nim a mediálnej výzve, aby sa nám prihlásili deti z Údolia smrti, sme zistili, že z nich žije pravdepodobne už len trinásť zachránených detí – tri z Vyšnej Pisanej a desať z Nižnej Pisanej.

Príbeh Jána Vanáta-Izáka, chlapca zo zoznamu slečny Květy

Jánovi Izákovi, rodenému Vanátovi, mamička zomrela pri pôrode počas bojov v Údolí smrti. Otec neprežil zranenia črepinou, keď sa matke snažil zohnať pomoc.

Z detstva ani z príchodu do Olomouca si Ján Izák nepamätá skoro nič, mal iba šesť rokov. Adoptovali ho Izákovci, sedliacka rodina zo Skrbne neďaleko Olomouca. O dva roky neskôr prijali aj jeho mladšiu sestru Helenu.

„Mali druhý najväčší grunt tu v Skrbni a nemali deti, tak si mňa a sestru vzali. Tu je škola a tam som nastúpil hneď v septembri roku 1946,“ rozpráva Ján Izák, vyučený opravár poľnohospodárskych strojov, dlhoročný pracovník JRD v Skrbni, ktorý ma poprosil, či by sa mohol s pani Bartoňovou osobne pozdraviť.

Květoslava Bartoňová žila v Olomouci, len desať kilometrov od Jána Izáka. Hneď som sa vypravil za pani Bartoňovou.

Ján Vanát pred domom adoptívnych rodičov Izákovcov v Skrbni. Foto – Post Bellum

Stretnutie po 71 rokoch

Keď som jej povedal o pánovi Izákovi, neskrývala nadšenie a súhlasila, aby ju navštívil. O dva týždne som jej už pomáhal nachystať chlebíčky a uvariť kávu.

S pánom Izákom prišla aj jeho žena. Objímali sa, plakali od dojatia. Ján odovzdal kyticu ruží a škatuľu hanáckych doliek. Spoločne sme si sadli do obývačky. Prechádzali si fotografie, zoznamy detí a ďalšie dokumenty zo záchrannej akcie z Údolia smrti.

Jan Izák, predtým Vanát, rozprával o svojom detstve, o rodine, svojich deťoch a vnúčatách. Jeho manželka dojato ďakovala Květe, že jej priviedla muža na Moravu. Pani Bartoňová zahrala na klavíri.

Príbeh Anny Veichartovej, dievčaťa z Údolia smrti

Až tento rok v apríli som sa dozvedel, že týždeň pred jej smrťou došlo ešte k jednému dojemnému stretnutiu. S kolegami z Pamäti národa sme sa rozhodli vypátrať deti, ktoré pani Bartoňová zachránila.

Zverejnili sme výzvu na sociálnych sieťach a v médiách a prihlásili sa nám príbuzní troch zachránených detí. Ďakovali nám, že o tejto akcii budeme vysielať a písať, pretože ich rodičom veľmi pomohla. Prihlásila sa aj pani Anna, jedno zo zachránených detí.

„Slečna Axmanová pre mňa bola anjel. Hrala mi na klavíri, často sa na mňa pozrela a usmiala sa. Stále ju vidím pred sebou. Často som na ňu myslela, jej meno ma sprevádzalo celý život,“ opisovala mi po telefóne v čase koronavírusovej epidémie pani Anna Veichartová, rodená Štefanisková.

Zavolala mi, keď sa od dcéry pani Bartoňovej dozvedela, že sme začali pátrať po deťoch z Údolia smrti. Je jedným z nich, jej meno sa nachádza na zozname pani Květy.

Vzdychol som si: „Škoda, že ste sa nestretli, pani Bartoňová pred dvomi rokmi zomrela.“

„Ale my sme sa stretli!“ zvolala pani Veichartová.

Navštívila ju v nemocnici len týždeň pred jej smrťou. Jej meno našla na internete v zbierke príbehov Pamäti národa.

Anna Veichartová, rodená Štefanisková, sa narodila v roku 1937 na slovensko-poľskej hranici v Nižnej Pisanej, kde vtedy žilo asi 260 obyvateľov. Ľudia tu hospodárili v drevených chalupách s hlinenými podlahami, živili sa poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a chovom dobytka.

Počas bombardovania sa ukryli do zemľanky

Anna s láskou spomína na svojho otecka Vasiľa Štefaniska, ktorý vyrábal nábytok. Vďaka nemu mali ako jediní v obci chalupu s drevenou podlahou. „Bol to najlepší otecko pod slnkom, veľmi dobrý a šikovný človek,“ rozpráva Anna Veichartová.

Sovietske a československé vojská 8. septembra 1944 začali karpatsko-dukliansku operáciu a front sa priblížil k ich domovu. Anna sledovala, ako otec so strýkom v zhone kopali na záhrade bunker. Keď sa začala delostrelecká paľba, rodina sa ukryla do tejto zemľanky. Ich chalupu obsadili nemeckí vojaci.

„Z vedľajšej dediny Kapišová strieľali z diel cez našu dedinu do lesov na Vyšnú Pisanú,“ ​​spomína Anna. Obyvateľov Nižnej Pisanej vojaci vyzvali, aby opustili obec. Jej otecko naložil na rebrinák zásoby jedla, hlavne masť, maslo, mäso, vrecia s múkou a navrch periny. Na ne posadil Annu a svoje ďalšie tri deti, zapriahol kone a rodina vycestovala smerom na Svidník. Mesiace rodina Štefaniskovcov prečkala u rôznych sedliakov, ktorí ich prijali pod svoju strechu.

Otecko sa upracoval v mlyne a lese

Vojna sa skončila, ale domov sa Anna nevrátila, nebolo kam: „Všetci v obci mali strechy kryté slamou, keď začali boje, zhoreli ako papier. Vôbec nič tam nezostalo, len fara a kostol,“ vysvetľovala Anna.

Rodina našla útočisko v mlyne, kam otec chodieval s obilím. Anna spomína, že jej otecko sa chcel mlynárovi odvďačiť, a tak tvrdo pracoval, nosil vrecia, drel v lese, až z toho ochorel, dostal zápal obličiek.

Osemročná Anna po vojne odišla s niektorými ďalšími deťmi z vojnou zničeného kraja do Starého Smokovca vo Vysokých Tatrách na zotavovací pobyt. Keď sa o niekoľko mesiacov neskôr vrátila domov, dozvedela sa, že jej otec zomrel v nemocnici po nevydarenej operácii obličiek. So súrodencami a s matkou bývali u strýka v obci Dobroslava, dva a pol kilometra od Nižnej Pisanej. Do rodnej dediny sa Anna znova pozrela až po trištvrte roku.

„Mamička ma zaviedla k miestu, kde býval náš domček. Stála som na cestičke a pozerala sa. V izbe sme mali pec. Z nej zostalo len torzo a všade bolo plno črepín z hrnčekov, ktoré sme mali zavesené po stenách,“ spomína Anna Veichartová.

Do pamäti sa jej tiež vrylo, ako ľudia z okolitých kopcov sťahovali mŕtvych vojakov a skladali ich do truhiel z neohobľovaných dosiek.

Súrodenci Štefaniskovci v Olomouci. Zľava Mária, Vasiľ, Anna, vydatá Veichartová. Foto – Post Bellum

Deti lákali voňavé periny a teplo

Anna, aby prežila zimu, odišla na ďalší krátkodobý pobyt organizovaný úradmi do Tatranskej Polianky, kde zostala do jari 1946. Na leto sa vrátila za mamičkou a súrodencami, ale na konci augusta sa rozlúčili s tým, že sa našli dobrí ľudia, ktorí sa o ňu postarajú.

Osemročná Anna so sestrou Máriou, s bratom Vasiľom a ďalšími deťmi z Vyšnej a Nižnej Pisanej vyrazili na cestu do Olomouca, ktorú už zorganizovala Květoslava Bartoňová, vtedy Axmanová.

Brat so sestrou našli nový domov v rodine Hladkých a Anny sa dočasne ujali Ježkovci. Na Slovensku spávala na slame, v Olomouci ju vraj po horúcom kúpeli uložili do voňavých perín.

„Slečna Axmanová za mnou chodila, raz ma vzala k sebe. Hrala mi na klavíri, prvýkrát som videla klavír. Hrala krásne, vždy sa na mňa pozrela a usmiala. Stále ju vidím pred sebou. Ani neviem, či som u nej bola raz, dvakrát či trikrát. Slečna Axmanová pre mňa bola anjel,“ rozpráva Anna Veichartová.

Po roku sa Anna vrátila do Nižnej Pisanej, kde matke medzitým susedia postavili provizórne obydlie. Zostala u nej cez prázdniny, ale na konci leta ju zase matka poslala na Moravu.

„Bývala v drevenej chatrči. Boli to len dosky zasunuté do seba a žiadna tepelná izolácia. Mamička hovorila: ‚Čo by si tu, dievča, robila? Len zimy by si si užila.‘ To som chápala. Hovorila som: ‚Ale ja chcem byť tu s vami.‘ A mamička odpovedala: ‚Bude ti lepšie tam, kde je ti teplo‘,“ spomína Anna, ktorá ďalšie dva roky strávila u Jurovcov z Brodku pri Konici.

Potom žila v detskom domove v Olomouci v Mayovej vile. Do rodnej dediny chodila na prázdniny, ale natrvalo sa tam už nevrátila. Vydala sa za vojaka Zdeňka Veicharta a našla si prácu na odbore kultúry Okresného národného výboru v Martine, kde s manželom bývali.

V roku 1987 sa presťahovala do Veľkých Losín, kde žije dodnes. Má tri deti a štyri vnúčatá.

Našla svojho anjela z detstva v zbierke príbehov Pamäť národa

Anna Veichartová nezabudla na tvár usmievavej slečny Axmanovej. Mnohokrát si na ňu spomenula, ale nevedela, ako by ju našla.

„Myslela som na ňu. Jej meno, ktoré som poznala z detstva, ma sprevádzalo celý život. Aká bola úžasná, milá, ako ma viedla za ruku. Bolo mi s ňou naozaj dobre, pretože po tom, čo som prišla o otecka, som si pripadala strašne opustená.“

V roku 2017 spisovala svoje spomienky na detstvo, a keď na internete hľadala informácie o bojoch na Dukle, našla na stránke Pamäti národa rozprávanie Květoslavy Bartoňovej.

„Hovorím si: Preboha, veď to je tá pani, na ktorú stále myslím, a ona ešte žije!“ opisuje svoje prekvapenie Anna Veichartová.

Týždeň nato už stála v jej nemocničnej izbe. Po 70 rokoch sa znovu stretla so svojou záchrankyňou.

„Objala som ju, pritisla k sebe a povedala som: ‚Ja som tak veľmi šťastná, že som vás konečne objavila. Veď som na vás myslela celý čas od roku 1947, keď som vás videla naposledy.‘ A ona povedala: ‚No to nie je možné! To som si ani nemyslela, že som na vás tak zapôsobila.‘ Povedala som: ‚Stále som vás videla, ako sedíte za klavírom a usmievate sa na mňa‘,“ opisuje Anna stretnutie, ktoré sa odohralo v roku 2017.

Aj keď ju Květa presviedčala, že sa čoskoro vráti domov a bude jej môcť znovu zahrať na klavíri, Anna tušila, že sa lúčia naposledy.

Uplynul týždeň a Květoslava Bartoňová zomrela.

Jan Kvapil (26),

dokumentarista a novinár spolupracujúci s Pamäťou národa, v roku 2016 hľadal tému absolventskej práce na žurnalistike na Palackého univerzite v Olomouci.

Prechádzal príbehy v databáze Pamäti národa a našiel rozprávanie Květoslavy Bartoňovej, ktoré rok predtým zaznamenal dokumentarista, editor Pamäti národa Vít Lucuk. Pani Bartoňová žiadala, aby jej príbeh nebol počas jej života publikovaný, nestála o popularitu. V rozprávaní dlho spomínala na svojho otca, československého legionára, na tetu, rehoľníčku väznenú komunistami, na manželovu rodinu, ktorá vlastnila továreň, ktorú im komunisti zobrali, na úmrtie syna na rakovinu.

Novinára Kvapila pri počúvaní jej rozprávania najviac zaujala drobná poznámka pani Bartoňovej, že pomohla deťom z Údolia smrti, a rozhodol sa o tejto udalosti zistiť viac.

„Pani Bartoňovú som prvýkrát navštívil na oddelení geriatrie Fakultnej nemocnice Olomouc, kde sa liečila po zranení bedrovej kosti. Drobná 88-ročná starenka ležala v izbe spolu s niekoľkými ďalšími pacientkami. Doktor jej zakázal vstať z postele, a tak som si k nej sadol a dlho sme sa rozprávali. Nikdy sa tým, čo vtedy urobila, nechválila. Bola to úžasná pani,“ dopĺňa dokumentarista Kvapil.

Príbehy 20. storočia

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie