Denník N

Raj pre turistov, vraždenie v džungli. Thajsko tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Masové hroby odhalené v máji v Thajsku sú len špičkou ľadovca: druhou tvárou obľúbenej dovolenkovej destinácie je brutálne vykorisťovanie, znásilnenia a vraždenie utečencov.

Popoludnie v Mae Sot na severozápadnej hranici. Foto - Tomáš Forró
Popoludnie v Mae Sot na severozápadnej hranici. Foto – Tomáš Forró

Keby ma vtedy úradníci nechali stáť na zablatenej ulici, utŕžili by ešte väčšiu hanbu ako ja sám. Tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN. Lebo nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba. Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budú si ma nevšímať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne niekto z nich neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť.

Rozhovor na Úrade vysokého komisára OSN pre utečencov bol napokon rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

Ale po návšteve kancelárie nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora, a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

Severozápadná hranica, rok 2012

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány thajského tábora Umpiem Mai pre barmských utečencov. Kontakt z tábora nám má vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri na brucho. Mlčky ukáže rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Barmské nádenníčky na thajskej farme. Foto - Tomáš Forró
Barmské nádenníčky na thajskej farme. Foto – Tomáš Forró

O pár dní to už skúšam po svojom. S ľahkou motorkou a stupídnym výrazom turistu prejdem niekoľko armádnych postov až do oblačných džungľových hôr na barmsko-thajskom pohraničí. Thajská vláda tu ukrýva pred zvedavými očami svoj najväčší tábor pre barmských utečencov Mae La. Má rozlohu malého mesta.

Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina, sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať; evidentne to nebudú thajskí vojaci, ale samotní obyvatelia tábora. Rovnako ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som sa pratal kade ľahšie.

Dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

Utečenecký tábor Mae La, severozápadná hranica. Foto - Tomáš Forró
Utečenecký tábor Mae La, severozápadná hranica. Foto – Tomáš Forró

Späť do súčasnosti

To bolo pred tromi rokmi. Barma (vojenskou juntou premenovaná na Mjanmarsko) sa vtedy po desaťročiach brutálnej vojenskej diktatúry začínala otvárať okolitému svetu. Cesta tam mala byť skvelou príležitosťou sledovať tento bod zvratu na vlastné oči. Thajské tábory pre barmských utečencov v tom čase fungovali už takmer 30 rokov a zdalo sa, že ide o poslednú šancu stretnúť tam obete vojenského režimu, skôr ako sa šťastne vrátia domov a ich vyhnanstvo sa stane len epizódou pre historikov. Samotné Thajsko, dovolenkový raj a líder regiónu, pre Barmu pôsobilo ako most k stabilite a k ekonomickému rastu.

Dnes už vidieť voľným okom, že sa stal presný opak. Barmu sa nepodarilo transformovať ani s pomocou demokratickej opozície. K existujúcim etnickým konfliktom sa pridali náboženské, čo má za následok ďalšie tisíce utečencov z moslimského etnika Rohingya. A ako sa ukázalo, Thajsko nie je pre Barmu motorom zmien, ale súčasťou jej humanitárnej krízy. Prispievajú k tomu jeho nefunkčné inštitúcie, korupcia, diskriminácia na úrovni štátu a otvorený rasizmus v medziľudskej každodennosti.

V povedomí svetovej verejnej mienky sa zdá, že problém barmských utečencov v okolitých krajinách vznikol až teraz. Keď na začiatku mája písali globálne médiá o odhalení masového hrobu na juhu Thajska (neskôr aj v Malajzii), západná verejnosť bola v šoku. Možno preto, že išlo o obete prevádzačov, čo utiekli z Barmy cez more, a ich osudy až príliš pripomínajú afrických emigrantov, na ktorých je dnes Európa zvlášť citlivá.

Barmskí Rohingyovia-utečenci v Thajsku. Foto - Tomáš Forró
Barmskí Rohingyovia – utečenci v Thajsku. Foto – Tomáš Forró

Juhozápadná hranica, rok 2015

V momente nájdenia masových hrobov v lesnom tábore práve zomierala od hladu posledná obeť thajských prevádzačov. Na mieste v džungli žili utekajúci Rohingyovia dlhé týždne; nebolo preto možné, aby išlo o izolovaný prípad, o ktorom nikto nevedel. Ďalšie tábory a masové hroby nachádzané na malajzijskej strane hranice naznačujú, že celý proces mohol fungovať už päť alebo viac rokov.

Postupne sa začal vynárať celý obraz o živote imigrantov v nelegálnych lesných táboroch, z ktorých prekračovali hranice ďalej do Malajzie. Novinári sa čo-to dozvedeli z priznaní dedinčanov – o tmavých ľuďoch, ktorí sa z času na čas vynorili so zvyškami síl na kraji lesa a prosili o trošku jedla či pitnú vodu. Niekedy im pomohli, často nie. Inokedy niekto z dediny kamsi zavolal, po chvíli sa objavili džípy a zomierajúceho cudzinca už nikto nikdy nevidel.

Malé čriepky poskytli aj zatknutí policajti a lokálni politici. Ako sa ukazuje, v prevádzačstve boli zainteresované celé úradnícke klany a thajské silové zložky. Policajní velitelia mali pod palcom tábory ukryté v džungli, námorné jednotky ochranu člnov na mori. Thajskí rybári hromadne prechádzali na výnosnejší biznis a namiesto lovísk sa vydávali na svoje pravidelné linky medzi barmským a thajským pobrežím.

A napokon svedectvá samotných utečencov: ženy a deti znásilňované (alebo „podobrotky“, za jedlo) a neraz predávané do turistických bordelov. Muži využívaní na otrockú prácu na plantážach. Bitie, vraždenie a umieranie od hladu. Prevádzači, medzi ktorými sa mihajú policajné uniformy. Únosy za výkupné, vyhadzovanie živého nákladu cez palubu prevádzačmi, alebo naopak, strieľanie do utečeneckých lodí armádou.

Barmskí nádenníci nelegálne prekračujú hraničnú rieku s Thajskom. Foto - Tomáš Forró
Barmskí nádenníci nelegálne prekračujú hraničnú rieku s Thajskom. Foto – Tomáš Forró

Desaťročia v thajskom raji

Dnešné osudy Rohingyov sú len pokračovaním príbehu, aký v Thajsku zažívajú desiatky tisícov Barmčanov bez identity a akýchkoľvek práv už od 90. rokov. Dnes utekajú pred terorom v Barme loďami a získavajú pozornosť svetových médií. Rovnaký problém má pritom aj severné pohraničie Thajska, ktoré dlhodobo takmer nikoho nezaujíma. Preniká sem džungľou (čiastočne kresťanský) národ Karen pred tichou genocídou budhistickej barmskej armády.

Pokiaľ ide o právny status utečencov v Thajsku, v podstate nie je o čom hovoriť. Krajina nikdy nepodpísala konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto ich nemôže žiadať, aby sa k nim správala v súlade s medzinárodnými štandardmi. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Neušiel sa drvivej väčšine z nich.

Výsledkom je dvojaký typ diskriminácie a vykorisťovania: na úrovni bežných obyvateľov, vo forme otvorenej xenofóbie a nenávisti voči utečencom, ale aj organizovanej kriminality, ktorej obeťami sú dnes práve Rohingyovia. Na druhej strane – inštitucionalizované utláčanie štátnymi orgánmi. Preto ak chceme pochopiť, čo dnes hrozí Rohingyom, je potrebné vstúpiť do jedného z vládnych táborov, do ktorých Thajsko zatvára utečencov už takmer 30 rokov. Treba sa vrátiť do roku 2012, k úzkej ceste v džungli, ostnatému drôtu a mlčiacim invalidom. Lebo všetko, čo sa dnes deje na očiach šokovaných médií, sa už raz stalo potichu v inej časti krajiny a trvá tam doteraz.

Panoráma utečeneckého tábora Mae La. Foto - Tomáš Forró
Panoráma utečeneckého tábora Mae La. Foto – Tomáš Forró

Návrat na severozápadnú hranicu, rok 2012

„Poďte dovnútra; ak vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke. Nachádzame sa pár sto metrov od ostnatého drôtu a mojej motorky, ktorú deti pastora práve ukryli pod bambusovými konármi. Všade naokolo, medzi korunami stromov, presvitajú rozpadávajúce sa domy. Tábor ukrytý v džungli sa tiahne celé kilometre.

Za päť rokov života v tábore pastor založil základnú školu a kostol. Sú to len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy polmetrové bahno. Väčšina miestnych utečencov vyznáva rôzne odnože kresťanstva, niektoré sekty znejú poriadne exoticky. Katolíci? O takých pastor nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

V tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti,“ smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni ako v thajských dedinách.“

Obyvatelia žijú zo skromných dávok jedla od UNHCR a západných mimovládnych organizácií, no všetky okolité chatrče trpia navidomoči veľkou biedou. Pastor hovorí, že keby som získal priepustku, pustili by ma do inej časti tábora, kde majú bežne prístup novinári. Funguje tam nemocnica, kultúrny dom a dokonca internet. Tu však vládne chudoba, beznádej a v noci násilie.

Pánmi nad ich životmi sú thajskí vojaci – vydieranie a bitie je vraj súčasťou miestnej každodennosti. Ak chcú nasýtiť rodinu, musia potajomky opustiť tábor a skúsiť pracovať za nízku plácu v okolitých dedinách, alebo aspoň zbierať drevo v džungli. Na ceste späť ich často čakajú thajské hliadky, ktoré si od nich vyberú výpalné. V jednotlivých sekciách tábora si šuškajú o ľuďoch, ktorí sa vrátili zbití a s ťažkými zraneniami alebo po chytení vojakmi zmizli.

Mladý učiteľ z kostolnej školy však hovorí, že najhoršia je v tábore nečinnosť a letargia. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jediný raz od svojho príchodu: desať rokov alebo viac. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe.

Extrémnym príkladom je Zaw Win. Bývalý politický väzeň, v Barme jeden z prvých organizátorov hnutia odporu proti vojenskej junte. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad preskúmali zahraniční vyšetrovatelia a zverejnili v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Jeho osudy a fakt, že sa oňho zaujímajú mimovládne organizácie z rôznych častí sveta, je v Thajsku irelevantný: hneď po príchode sem ho uväznili opäť, v utečeneckom tábore Umpiem Mai.

Zaw Win bol mučený v barmskom väzení, v Thajsku ho zavreli do utečeneckého tábora. V ruke drží Čiernu knihu barmských politických väzňov, na stránke venovanej jeho prípadu. Foto - Tomáš Forró
Zawa Wina mučili v barmskom väzení a v Thajsku ho zavreli do utečeneckého tábora. V ruke drží Čiernu knihu barmských politických väzňov, na stránke venovanej jeho prípadu. Foto – Tomáš Forró

Narodená v zajatí

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. V čase nášho stretnutia mala 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v tábore dostala dobré vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes boli asi chlapci a akné. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín.

Jej najväčšou starosťou je preto zohnať falošný pas, utiecť do Austrálie a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť. Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ktorý bol príliš blízko hranice, takže naň barmská armáda – na svojich vlastných obyvateľov – spustila paľbu z mínometov a samopalov.

Falošná identita pre ňu zostane zrejme nedosiahnuteľným snom. Občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec, 2000 bahtov (54 €) mesačne. Potajomky v thajskej dedine. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

Jej obavy však nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. Zo všetkých síl sa snažia dohodnúť: Thajsko sa chce zbaviť nenávidených utečencov, Barma návratom svojich občanov zvýšiť vlastnú legitimitu. Hovorkyňa UNHCR uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie. Majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili. Pri predstave návratu do Barmy im od hrôzy vstávajú vlasy dupkom.

Tar Mu Lar Soe mala 20 rokov. V utečeneckom tábore sa narodila a nikdy z neho nevyšla na viac ako na pár hodín. Foto - Tomáš Forró
Tar Mu Lar Soe mala 20 rokov. V utečeneckom tábore sa narodila a nikdy z neho nevyšla na viac ako na pár hodín. Foto – Tomáš Forró

Mae Sot

Prečo sa vlastne Thajsko bojí Barmčanov? Stelesnením ich obáv je pohraničné mestečko Mae Sot. Stačí zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Na uliciach Mae Sot začína barmská populácia dominovať, čo Thajčania sledujú s neskrývanými obavami. Ich argumenty sú rovnaké ako tie v Európe: utečenci znamenajú vyššiu kriminalitu, prinášajú choroby a berú prácu. Všetky tri stereotypy pritom jednoznačne vyvracajú štatistiky.

Barmčania sú tu ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú to nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich Barmčania v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania bežne dorozumievajú cmukaním.

Každý rok sa však na štadióne za Mae Sot koná turnaj bojových umení, v ktorom sa v ringu stretnú bojovníci z oboch krajín. Pred očami krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, nevraživosti a telesnej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu sprevádzajú sporadické výbuchy násilia v hľadisku – medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickým zveličením tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni; potom sa všetko vracia do starých koľají.

Hranica medzi Barmou a Thajskom neďaleko Mae Sot. Foto - Tomáš Forró
Hranica medzi Barmou a Thajskom neďaleko Mae Sot. Foto – Tomáš Forró

Bangkok

Cestou na letisko som v ľudskom mravenisku na ulici náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Spoznal som ju kedysi na druhom konci Thajska a stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola úplne vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu.

Vchádzam do klimatizovaného vnútra; muž v uniforme za mnou okamžite zatvára dvere, pred nosom mojej spoločníčky. Bezmyšlienkovite ho odstrčím a vtiahnem dnu aj Htee. „Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem, pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a k pultu pristúpi policajt. „Ukážte mi svoj cestovný pas,“ zavelí. „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli. Ale dáma vám rada poslúži. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Rovnaké strhané črty barmskej emigrantky, ktorá práve stojí pri nás so slzami na krajíčku. Teraz sa však pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.

Táborové deti. Foto - Tomáš Forró
Táborové deti. Foto – Tomáš Forró

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov na severozápadnej hranici prebiehali v roku 2012. Dnes, v roku 2015, sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe si stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Minulý rok som mu cez prostredníka poslal starý laptop; o pár mesiacov som dostal esemesku, v ktorej „žehná všetky slovenské kmene“. Zaw Win nechal rodinu v tábore a utiekol i s manželkou. Vo svojom poslednom e-maile sa mi pochválil, že získal falošnú identitu. Odvtedy sa po ňom zľahla zem.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – aj v roku 2015 radšej zostávajú žiť v Thajsku, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v Barme za „nevhodné na bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Pokiaľ ide o Rohingyov, Thajsko vykonalo pred pár týždňami pod tlakom ostatných krajín niekoľko záťahov proti prevádzačom, čo len zvýšilo ceny a ich agresivitu. Pri najmenšom náznaku pobrežných hliadok nechávajú člny plné ľudí napospas osudu, ktoré potom zostávajú neovládateľné na otvorenom mori dlhé týždne.

Predstavitelia thajskej vlády sa už nechali počuť, že Rohingyov na svojom území začnú umiestňovať do nových utečeneckých táborov. Z humanitárnych dôvodov.

Naw Reh Mu mala v čase nášho rozhovoru 78 rokov. Už nesníva o žiadnom azyle. Okrem dcéry je celá jej rodina mŕtva. Barmskí vojaci ju nútili nosiť zásoby a muníciu, hoci mala 70 rokov. Jedného dňa sa s ich jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol. Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete. Foto - Tomáš Forró
Naw Reh Mu mala v čase nášho rozhovoru 78 rokov. Už nesníva o žiadnom azyle. Okrem dcéry je celá jej rodina mŕtva. Barmskí vojaci ju nútili nosiť zásoby a muníciu, hoci mala 70 rokov. Jedného dňa sa s ich jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol. Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete. Foto – Tomáš Forró

Teraz najčítanejšie