Denník N

O depolitizácii kultúrnych inštitúcií v Bratislave aj inde

Galéria Mesta Bratislava. Foto N - Tomáš Benedikovič
Galéria Mesta Bratislava. Foto N – Tomáš Benedikovič

Postup, ktorého sme svedkami v Bratislave, nemá argumentačnú presvedčivosť.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autorka je samostatná vedecká pracovníčka Centra vied o umení SAV

Spomínam si na nástup vlády Vladimíra Mečiara, keď doslova lietali hlavy riaditeľov štátnych inštitúcií vrátane kultúrnych, hoci odborníci vo vedúcich funkciách sa neprejavovali politicky. Tento príklad si rýchlo osvojili mestské i krajské zastupiteľstvá. Podľa volebných výsledkov, teda počtu získaných hlasov, odvolávali jednotlivých riaditeľov galérií, knižníc, múzeí i škôl vo svojich zriaďovateľských právomociach a vymieňali ich za členov alebo sympatizantov víťaznej strany či koalície, alebo jednoducho za svojich priateľov. Odbornosť išla bokom.

Časom prekryl túto surovosť zdanlivo kultivovanejší spôsob. Novozvolené zastupiteľstvá podľa svojho zváženia vyhlásili konkurz na riaditeľov napríklad galérie či knižnice, hoci tieto funkcie boli obsadené odborníkmi. A to bez ohľadu na to, či sa osvedčili alebo zlyhali, niekedy aj v predstihu alebo bez hĺbkového auditu. „Starý“ riaditeľ sa tiež mohol prihlásiť a usilovať o obhájenie funkcie v inštitúcii, ktorú predchádzajúce roky viedol. Problém, že sa tak často dialo na základe uchopenia politickej moci iným než predošlým straníckym zoskupením, sa skrýval pod nánosom demokratického pravidla rovnosti šancí.

V poslednom čase sme však v Bratislave svedkami modifikácie tohto javu. Mestské zastupiteľstvo nekopíruje „veľkú politiku“, ako tomu bolo za mečiarizmu, ale vytvára vlastné pravidlá pri preberaní moci. Nie je to v mene politického zápasu o demokraciu, ako by sa mohlo zdať. Môžeme za tým čítať záujmy skupiny, ktorá vyhrala voľby. Zastupiteľstvo sa rozhodlo zoťať hlavy riaditeľom kultúrnych inštitúcií v pôsobnosti mesta, hoci na to nebol žiadny relevantný dôvod. Magistrát zároveň vytvoril ilúziu demokracie, keď vyhlásil konkurzy, do ktorých sa môžu prihlásiť aj odvolaní.

Postup, ktorého sme svedkami v Bratislave, nemá argumentačnú presvedčivosť. Napriek tomu, že bývalé aj terajšie vedenie mesta deklarujú svoju príslušnosť k tomu istému politickému spektru, sa už vo februári poslanci zastupiteľstva rozhodli, že nie je nič dôležitejšie ako výmena riaditeľov na čele inštitúcií s podielom mesta – vrátane kultúrnych. Verejnosť sa nedozvedela o motívoch takéhoto uvažovania, ktoré viedlo k odvolaniu riaditeľov Mestského múzea, Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, Galérie mesta Bratislavy, Mestskej knižnice i Mestského ústavu ochrany pamiatok a stanovilo termín konkurzov.

V Mestskom múzeu, v Mestskom ústave ochrany pamiatok a v Mestskej knižnici sa už uskutočnilo prvé kolo konkurzného konania. Opatrenia počas epidémie koronavírusu proces zabrzdili. Tí, čo sledujú výsledky práce všetkých troch inštitúcií, dúfali, že sa druhé kolo ani nerozbehne. Riaditelia na ich čele sa tešia uznaniu odbornej obce. Verejne nie je známy jediný dôvod na ich výmenu. Stihol sa však rozbehnúť aj uzavrieť konkurz na riaditeľa Galérie mesta Bratislavy aj na riaditeľa Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, kde však išlo o manažérsku pozíciu.

Konkurz na riaditeľa Galérie mesta Bratislavy sa uskutočnil podľa pravidiel laicky nastolených členmi zastupiteľstva, hoci ide o pozíciu, ktorá si vyžaduje vysokú mieru špecifických profesionálnych skúseností v ochrane zbierkových fondov nášho spoločného kultúrneho dedičstva. Napríklad počet členov komisie ako päťčlenný nebol správny, rovnako ako jej štruktúra: dvaja zástupcovia mestského zastupiteľstva, dvaja nezávislí odborníci a odborníčka na ľudské zdroje. Inými slovami, o osude inštitúcie rozhodlo viac laikov ako profesionálov.

Za Galériou mesta Bratislavy treba vidieť nielen jej zbierky, ktorých väčšina je z historických období, výstavnú činnosť a kontakt s verejnosťou, ale i odbornú obec, ktorá sa neskladá len z jednotlivcov. Aj a najmä ona posudzuje profesionálny výkon vedenia inštitúcie. ICOM (združenie v medzinárodnej sieti múzeí), Rada galérií Slovenska, AICA (slovenská sekcia v medzinárodnej štruktúre nezávislých kritikov umenia) sú tie subjekty, ktoré pri rozhodovaní konkurznej komisie mali mať svoj hlas. Tiež v nej mohli zaznieť hlasy ďalších odborníkov, zástupcov vedeckých pracovísk a katedier vysokých škôl, kde sa dejiny umenia prednášajú. Veď ich absolventi sa o miesto riaditeľa uchádzali. Už pri výpočte organizácií, ktoré združujú odborníkov, je jasné, že optimálne zložená komisia by nemohla mať len päť členov a už vôbec by neobstálo menšinové zastúpenie profesionálov.

Sú krajiny v Európe, kde kladú väčší dôraz na odbornosť a kontinuitu v opatere svojho kultúrneho dedičstva, pričom mocenské aspekty sa neskrývajú za zdanlivo demokratickými pravidlami, ako je to u nás. Majú vlastnú, úspešnú a overenú prax. V niektorých spolkových krajinách Nemecka obsadzujú miesta riaditeľov kultúrnych inštitúcií na dobu určitú. Kandidátov na funkciu vyberú na základe konkurzu, pričom porota je zložená z odborníkom zo sféry, ktorej sa konkurz týka. Môže sa ho zúčastniť bez obmedzenia počtu už odpracovaných funkčných období aj riaditeľ, ktorý inštitúciu dovtedy viedol. Ak funkciu nezíska, zo svojho postu okamžite neodchádza. Približne pol roka súbežne pôsobí s úspešným kandidátom. Odovzdáva mu skúsenosti i rozpracované projekty, aby inštitúcia mohla pracovať kontinuálne bez narušenia činnosti. Konkurzy však časovo nesúvisia s personálnymi zmenami v zastupiteľstve.

Na Slovensku by sme viacerí privítali tento politicky nezávislý model, v ktorom rozhodujú odborné kritériá. Aj preto sú nemecké galérie – inak povedané múzeá výtvarného umenia – pre celú Európu príkladom výstavnej praxe, publikačnej aktivity a spolupráce s divákom. Privítali by sme to, čo v svojom komentári k neprijatiu správy ombudsmanky slovenským parlamentom v tomto denníku poznamenal Kálmán Petőcz: „Slušný človek nemá žiadne očakávania od kotlebovcov. Po tridsiatich rokoch budovania demokracie by však už chcel mať vyššie očakávania od tých političiek a politikov, ktorí sa deklaratívne hlásia k demokracii – alebo sa tak aspoň tvária“. Naplnenie vyšších očakávaní by sme privítali nielen na parlamentnej, ale i na mestskej úrovni.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie