V Gabčíkove sa boja, že utečenci vyhodia priehradu do vzduchu

Zásada znie, aby mal každý dosť priestoru a ľudia neboli príliš nahusto. „Veľa ľudí na malom priestore prináša veľa negatívnej energie,“ vysvetľuje šéf zariadenia Slovenskej technickej univerzity v Gabčíkove Zoltán Jaroš.

Už do konca mesiaca by sa malo do rozsiahleho a neoploteného areálu len niekoľko sto metrov od vodného diela presťahovať prvých 50 utečencov, ktorých Slovensko prijme z trojnásobne preťažených rakúskych táborov. Režim by mali mať voľný, zo zariadenia sa budú dostávať na priepustku.

Bude referendum

Negatívna energia, o ktorej hovorí Jaroš, do Gabčíkova už dorazila dávno pred príchodom prvých utečencov. Miestni sa ich boja, hovoria o terorizme, sú zdesení. Petíciu proti obnoveniu tábora v obci podpísalo viac ako 3-tisíc ľudí, z toho zrejme viac ako 1800 Gabčíkovčanov. Starosta Iván Fenes vyhlásil na 2. augusta referendum s otázkou, či sú ľudia za obnovenie tábora.

Aj keby povedali nie, nepomôžu si. Areál im nepatrí a univerzita má uzavretú zmluvu s ministerstvom vnútra. Univerzita zabezpečuje ubytovanie a stravu, ostatné má na starosti ministerstvo. Noví „nájomníci“ majú mať lekársku starostlivosť podľa rakúskych zákonov a rakúske vreckové.

Hoci ešte nie je nič na papieri, dohromady sa do zariadenia STU môže nasťahovať okolo päťsto utečencov. Striedali by sa po približne troch mesiacoch – toľko zvyčajne trvá rakúska azylová procedúra. Ak azyl dostanú, vrátia sa do Rakúska. Ak nie, deportujú ich na hranice Európskej únie.

Video: Čo všetko vám hrozí od utečenca? Odpovedá Gabčíkovo autor: Martina Pažitková

Jaroš hovorí, že s utečencami, ktorí žili v areáli od roku 1992 do roku 2009, väčšie problémy nemali, len občas sa medzi nimi strhla šarvátka. V miestnej krčme Mohykán, ktorú už zrušili, podľa neho jedna väčšia bitka bola, no nie je si istý, či sa ruvali utečenci alebo futbalisti.

V tábore sa vystriedali moslimovia z Bosny, Macedónci, Albánci, Rumuni, Afganci, Ukrajinci. „Bol tu aj jeden Čech,“ vraví Jaroš. Najviac ľudí mali v roku 1993. Vtedy bol priemerný stav 740. Potom to klesalo – niekedy 400, niekedy 200. „Za tých 17 rokov bol priemerný stav 256,“ bilancuje.

V obrovskom areáli Slovenskej technickej univerzity je o deviatej ráno prázdno. Parkuje v ňom len päť áut. V budove zo začiatku 80. rokov však už upratovačky a údržbári pripravujú priestory pre utečencov.

Bunky s dvoma izbami majú 42 štvorcových metrov a majú v nich ubytovať po päť utečencov. Zariadené sú starým nábytkom, vyzerajú ako školské internáty nižšej kategórie. V kúpeľniach s pôvodne bielymi umakartovými jadrami sú opotrebované sprchové kúty a archaické vodovodné batérie. Teplá voda však tečie a splachovače fungujú na prvé potiahnutie. Naposledy si ich prenajali Vietnamci, ktorí brigádovali v Samsungu.

Ostatné priestory areálu sú štandard z obdobia socialistickej architektúry aj kultúry s miernymi rekonštrukciami z 90. rokov. V jedálni, ktorú pripravujú, je na zemi linoleum.

Vraj budú plávať

Prichádzame do obce. Predavačka v novinovom stánku má z utečencov obavy. „Tu je vodné dielo a všeličo sa môže stať.“ Keď sa jej pýtame, či si myslí, že by priehradu vyhodili do vzduchu, s vážnym výrazom v tvári prikyvuje. „Budeme tu plávať. Keď urobili atentát v Tunisku, tak prečo nie u nás?“

Keď sa pýtame, čo jej na utečencoch prekáža, odpovedá, že „sú takí zvláštni, nevedia sa správať normálne“. Predtým robila v potravinách a tam vraj kradli – hlavne pijatiku.

Teória o vyhodení priehrady utečencami sa v obci ujala. „Zriadenie dočasného utečeneckého tábora v Gabčíkove by bolo strategicky chybným krokom aj z dôvodu, že vodné dielo je významným energetickým zdrojom Slovenskej republiky, ktorého bezpečnosť sa nepripúšťa takýmto spôsobom riskovať,“ odhlasovalo si gabčíkovské obecné zastupiteľstvo. To aj za občanov vyhlásilo, že „v záujme ochrany našich rodín a hodnôt sa proti zriadeniu budeme brániť všetkými možnými prostriedkami“.

Zamestnankyňa obecného úradu sa nás sprisahanecky pýta, či z utečencov nemáme strach. Keď odpovedáme, že ani nie, čuduje sa. Obavy majú aj dvaja muži, ktorí vychádzajú zo stávkovej kancelárie. Jeden na referendum pôjde, druhý nie. „Nie, ja sa na to vykašlem. Keď vláda o tom nevie rozhodnúť, tak čo tam budem?“ Ani jeden z nich sa migrantov nebojí, ale ani jeden ich tu nechce.

Obavy má dôchodkyňa, ale aj mladá matka asi trojročnej dcéry. Redakcii sa ozvala tiež ďalšia obyvateľka, ktorá tvrdí, že utečenci pred niekoľkými rokmi napadli jej matku. Polícia o takomto prípade nevie.

Len mladík Maroš na autobusovej zastávke je pokojný. S rodičmi kedysi býval oproti ich táboru. „Neviem, z čoho sú vydesení. Nie sú zvyknutí na takýchto ľudí.“ Jeho rodičia však na referendum pôjdu a budú proti azylantom, sestra má rovnaký názor ako on.

Migrantov sa nebojí ani mladá žena na opačnej strane cesty. Už 15 rokov žije v Maďarsku a neverí si, že by na kameru vedela hovoriť po slovensky. Skóre „obavy – bez obáv“ vyšlo v našej ankete s obyvateľmi na sedem ku dvom.

Štyri tábory v okolí

Obyvatelia Gabčíkova majú v jednom pravdu – hustota utečeneckých táborov je v tejto oblasti vysoká. V ich obci sa chystá otvorenie štvrtého tábora v okolí 20 kilometrov – jeden je v Rohovciach, ďalší v Medveďove a tretí pri maďarskej obci Vámosszabadi hneď za mostom cez Dunaj.

Práve na zlé skúsenosti s utečencami z Vámosszabadi sa Gabčíkovčania odvolávajú. Myslia si to aj miestni policajti, podľa ktorých ľudia na juhu sledujú hlavne maďarské médiá. V Maďarsku sú desaťtisíce utečencov a Orbánova vláda aktívne proti migrantom vystupuje.

Policajtov je na gabčíkovskom oddelení 14 plus dvaja dôstojníci. Majú na starosti desať dedín. Utečencov sa neboja a svorne hovoria, že keď sa pobijú, tak medzi sebou. O bitke v krčme Mohykán, o ktorej sa v obci tradujú legendy, vraj nepočuli.

Supermarket je spoločný

Tábor pri Vámosszabadi je pri ceste do Györu, kam chodia obyvatelia Gabčíkova pravidelne nakupovať, a do jeho areálu je z cesty vidieť. Navyše chodia do tamojších supermarketov aj utečenci, aby si z vreckového kúpili potraviny. Do tábora v Medveďove vidieť nie je. Má tri metre vysoké múry a na nich ostnatý drôt.

Na obed je dvor vo Vámosszabadi prázdny. Utečenci obedujú a keďže chcú stihnúť autobus do Györu, hovoriť sa im veľmi nechce. Napokon prichádzajú za nami pred tábor, prvý sa odváži Pakistanec Mosín. Pomerne dobrou angličtinou odpovedá, že je v tábore spokojný. Z vlasti cestoval štvrť roka a rád by sa dostal do Talianska. Čo by odkázal ľuďom, ktorí sa utečencov boja? „Na to nemám odpoveď,“ vraví.

Somálčan Husein (20) sa do Maďarska dostal po siedmich mesiacoch cesty. Aj on hovorí celkom dobre po anglicky. Z Turecka do Grécka ho dopravili na osemmetrovej lodi, na ktorú sa natlačilo 45 pasažierov. Cesta ho stála 3-tisíc eur, tvrdí, že niekoľkí jeho známi ju neprežili.

„Chcem zostať v Maďarsku,“ vraví. Nechá sa odfotografovať, zoberie iPhone a fotografuje, ako s ním robíme rozhovor. Vraví, že to dá na Facebook. Rodinu vraj nemá a telefón mu dal známy pred odchodom do Nemecka.

Keď utečenci dojedia, autobus ich odvezie do Györu. Cez okná nám ešte mávajú. Okolo tábora hliadkuje policajné auto.