Denník N

Jazyk je akési nebo, dostupné už na Zemi

Juraj Briškár (1964) je literárny vedec a aforista. Pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a na Segedínskej univerzite. V súčasnosti učí na Prešovskej univerzite. Vydal knihy aforizmov Mlčanie (1994), Chôdza v Oriente (1998), Autumnal Furniture (2002), Symetrické pozorovania (2011), knihu esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a vlani prózu Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Foto – Gabriela Žigová

Spisovateľ by mal napísať iba to, čo v prípade, ak to nespraví on sám, nebude môcť urobiť už nik iný, hovorí finalista ceny Anasoft litera Juraj Briškár.

Kniha Sprievodca nezrozumiteľnosťou je prechádzkou v autorovom svete odcudzenia a samoty, vďaka ktorému spoznávame krásy detailov a drobností bežného života. Napísal ju JURAJ BRIŠKÁR, vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter a vďaka nej sa autor stal finalistom Anasoft litery 2015.

Ako by ste svoju knihu predstavili niekomu, kto ju nepozná a nikdy o nej nepočul?

Každý už asi čítal nejakého cestovného sprievodcu a dostal sa mu do rúk napríklad niektorý z časopisov, aké si cestujúci kupujú na železničných staniciach, aby ich už onedlho nato nechávali bez záujmu ležať na sedadlách.

Sprievodca nezrozumiteľnosťou predstavuje omnoho menej špecializovaný, a teda aj menej ohraničený text: je to akýsi univerzálny cestovný sprievodca, ktorý sa netýka jediného miesta. Zároveň ho možno chápať ako príbeh konkrétneho človeka – sprievodcu, ktorého život však nedisponuje ani len obvyklou sumou udalostí, nieto nejakým veľkým milostným či dramatickým konfliktom; nesprevádza ho rozruch. Vyznačuje sa skôr osobitým spôsobom, akým vníma hocičo a hocikde. Keďže je pripravený byť zaujatý svetom len tak, bezpodmienečne a bezdôvodne, zostáva medzi ľuďmi na ulici často nepohnute stáť. Takto trpezlivo, po celé roky, možno sprevádzať iba samého seba.

obalkaKedy ste začali rozmýšľať nad prítomnosťou nezrozumiteľnosti v našich životoch? Mohlo to byť vtedy, keď ste učili na univerzite v Segedíne, v maďarskom prostredí, ktoré vám bolo cudzie? 

Poznáte to: niektorí básnici odchádzajú žiť do hôr, odsťahujú sa niekam na samotu, aby tam, pod veľkými stromami sťažka hĺbali nad stavom sveta. Ja som však zistil, že naozaj sám môže byť človek aj medzi ľuďmi, či dokonca práve medzi nimi. Môj dlhodobý pobyt v cudzom jazykovom prostredí sa pre mňa stal príležitosťou odstúpiť od diania vôkol mňa bez toho, aby som ho naozaj opustil, zostávať ľuďom a veciam nablízku, a pritom ich sledovať z veľkej diaľky.

Ste sprievodcom vo vašej knihe vy? Kam by ste chceli čitateľa na záver priviesť?

Hrdinom textu nie je ani tak nejaký človek, ale skôr uvoľnený spôsob vnímania. Nuž a ja sa cítim byť iba hovorcom, nasledovateľom takejto otvorenej optiky. Kniha ma sprevádzala počas posledných desiatich rokov, keď som žil prevažne v cudzine. Čítal a písal a znovu čítal som ju v Segedíne aj v Budapešti, v prímorskom Brightone, v kúpeľoch Royal Leamington Spa a na záver, tesne pred jej vydaním, v Edinburghu, no a popritom, samozrejme, aj v Košiciach.

Nezrozumiteľnosť sa v texte vynára v rôznych kontextoch – od odľahčenia, keď rozprávač nevidí v ľuďoch rozdiel a nevníma ich konverzácie, až po moment, keď v nezrozumiteľnosti nachádzame krásu. Ak pojem nezrozumiteľnosti prenesieme do súčasnosti, stáva sa niekedy až neznášanlivosťou. Kde je hranica, keď nezrozumiteľnosť začína škodiť a keď, naopak, ľuďom pomáha? Čo vlastne nezrozumiteľnosť podľa vás je, akú má rolu?

Aby sa nejakí ľudia mohli hádať, nato musia byť pozatváraní v nejakých tesných obrazoch sveta, presvedčení o tom, že práve oni čomusi rozumejú a tí druhí sa mýlia. Kto si uvedomuje, ako veľa nevie, ten si trpezlivo vypočuje aj dážď, nieto iných ľudí.

V jednom z modelov poznania sa suma toho, čo vieme, predstavuje ako veľká guľa, ktorá sa bez prestania zväčšuje. Množstvo informácií každým dňom narastá, zároveň s tým sa však zväčšuje aj povrch toho veľkého abstraktného telesa a s ním aj náš kontakt s neznámym. Čím viac teda o svete vieme, tým viac získavame príležitosť si uvedomiť, ako veľa z toho, čo nás obklopuje, vôbec, ale vôbec nechápeme.

Akési „Viem, že nič neviem“?

Áno. Každodenný, rutinný život nás nabáda zotrvávať v bezpečí bubliny, ktorú všetci spoluvytvárame, naučiť sa v nej dobre orientovať, točiť sa deň čo deň dookola spolu s určitými replikami, hodinovými ručičkami, kolotočmi a kolesami, mať vždy na dosah nejaké stanoviská, pojmy, veci a iné istoty bez toho, aby sme si uvedomovali ich relatívnosť a stratenosť v tom obrovskom priestore. Naše rozhovory pod horúcimi žiarovkami, pred žiariacimi obrazovkami sa pritom veľmi neodlišujú od tých, aké viedli aj pravekí lovci, keď si večer posadali okolo ohňov, aby spoločne zabudli na ten chladný nepomenovaný svet, ktorému sa na chvíľu otočili chrbtom.

Nezrozumiteľnosť mi pripomína more alebo vzduch – priestor, ktorý je jednoducho taký veľký, že sa v ňom všetky naše nadšené výklady jeho zmyslu, všetky naše šarkany, lietadlá, lode a ohne stratia. Nič v ňom nie je isté, na druhej strane v ňom ani niet žiadnych obmedzení.

Ak by sa ktosi opýtal ľudí na ulici, prečo nečítajú poéziu, nechodia do galérií, pravdepodobne by sa dozvedel, že to nerobia preto, lebo tomu nerozumejú. Strach z otvoreného priestoru, z textov, ktoré napriek celým generáciám čitateľov stále nenadobudli definitívny význam, ich vedie k tomu, aby trávili popoludnia v obchodných domoch, medzi predmetmi, ktoré sú na regáloch prehľadne, tematicky usporiadané ako slová vo výkladových slovníkoch, ako recepty a príbehy zo života v časopisoch. A pritom tie najpraktickejšie činnosti, akým sa možno venovať, sú, paradoxne, práve umenie a filozofia. Umožňujú nám už nie schovávať sa vo vnútri našej bubliny, ale prestať sa báť, nevyhýbať sa tomu veľkému nezrozumiteľnému priestoru vonku, ale naučiť sa mu čeliť. Je to podobné, ako keď sa človek naučí chodiť, plávať alebo skákať padákom. To najťažšie na takýchto činnostiach je potlačiť vlastný strach a začať tomu veľkému otvorenému priestoru pred sebou dôverovať. Aj ten, kto cestuje, sa na istý čas dostáva za hranice svojho obvyklého jazyka, takmer ako keby čítal báseň. Po návrate tiež neprestane nakupovať, šoférovať, zarábať nejaké peniaze, nezačne hovoriť so susedmi čudnou rečou ani v metaforách; na rozdiel od iných však už nebude musieť tieto činnosti brať až tak vážne, lebo zistil, že sú hrou, a spolu s týmto svojím odstupom tak získava schopnosť tešiť sa z nich ako z práce s bublifukom.

Kniha sa nedá prečítať na jedno posedenie, napriek tomu, ako útlo pôsobí. Zdá sa mi, že je precízne napísaná – jazykom, s akým som sa dávno v slovenskej literatúre nestretla. Mohli by ste opísať svoj vzťah k jazyku?

Popri svete rúk a nôh každý z nás – aj ten, kto celý deň iba mlčí – existuje aj v inom, abstraktnom svete symbolov, pojmov, znakov. Jazyk je teda akési „nebo“ dostupné už tu, na Zemi. Spôsob, akým človek komunikuje, orientuje sa v abstraktnom svete významov, má na to, či bude šťastný, rozhodujúci vplyv. Dobre to vidno na Slovensku, ktoré je už plné ťažkých, lesklých, sladkých, rýchlych vecí; ľuďom však stále čosi chýba. Slová sú mocné zaklínadlá: ak by boli ľudia na seba vľúdnejší, komunikovali by jemnejšie, zdvorilejšie, ich život by sa zmenil.

A čo knihy?

Knihy sú celkom ako ľudia: na jednej strane predstavujú ťažké, hmatateľné fyzické predmety, no knihami v pravom zmysle slova sa stávajú až čítaním, pomalým obrusovaním svojich tvarov, ako sa to deje aj kameňom v riekach. Každé čítanie akoby sa týkalo iného textu – ten sa vždy trochu pozmení bez toho, aby si to aktéri tejto zmeny vôbec všimli. Autor sa od iných čitateľov odlišuje vari len v tom, že on si svoju zodpovednosť za význam toho, čo vníma, uvedomuje a to, čo chce čítať, čo chce, aby bolo, si jednoducho napíše. Vytvoriť niečo, čo už existuje, nemá veľký význam. Napísať by preto mal iba to, čo v prípade, ak to nespraví on sám, nebude môcť urobiť už nik iný.

Slovné spojenia, vety – aj keď sú strohé, hrubé – sú iluzívnymi objektmi. Vidím v nich stavby, konštrukcie, ktoré len z praktických dôvodov v knihách ukladáme naležato, do riadkov. Ak si ich predstavíte v podobe kolmíc, potom niektoré texty ponúkajú zážitok z dôverne známej predmestskej zástavby či útulného malomesta, kým iné pripomínajú mnohoposchodové veže. Sprievodca nezrozumiteľnosťou je mestom, v akom sa cítim byť doma. Musel som si ho vytvoriť, aby som sa v ňom mohol do sýtosti prechádzať.

Ak je pravda, že všetky lepšie príbehy sa dejú „na ceste“, potom Juraj Briškár vo svojom prvom viac beletrizovanom ako odbornom texte cestu exkluzívne zamieňa s prechádzkou, chodením a pozorovaním blízkeho prostredia cudzieho mesta, v ktorom sa práve nachádza. Umiestňuje ho do intervalu medzi empirickým záznamom a jeho transgresívnym (znakovým) prepisom a replikovaním. Je to nezrozumiteľnosť nahliadnutá z opačného konca ­ako edukatívna, inšpiratívna cesta semiotickými návestiami iba zdanlivo nezrozumiteľného sveta.

Zora Prušková, porotkyňa

Vo vašej knihe sa vo veľkej miere venujete jemným, až zmyslovým detailom, ako sú zvuky, vône, pocity. Prečo sú pre nás dôležité veci ako rinčanie riadu či šum lístia, hoci ich často ignorujeme? Sprievodca nezrozumiteľnosťou je možno práve vďaka týmto detailom poetické dielo, s akým sa stretávame čoraz menej. Myslíte si, že poetika detailov ešte má miesto v súčasnosti? Má miesto v literatúre?

Tak, ako sa zdá ľuďom zvláštne, že niekto po celé roky píše text, ktorý nebude takmer nik čítať, mňa prekvapuje, aké množstvo vecí sú ľudia pripravení pokladať za isté bez toho, aby sa nad nimi dlhšie zamysleli.

Každý človek je vlastne súborom krátkych úkonov, maličkostí, detailov, ktoré sa neustále obnovujú, menia. Pokiaľ viem, tak v priebehu rokov sa takmer všetky bunky v tele vymenia a to jediné, čo zostáva a udržiava akú-takú jednotu medzi novorodencom na starej fotografii a zvráskavenou tvárou sivovlasého muža, je vedomie, ktoré sa vznáša nad premenlivým telom plným vody ako duch nad hladinou.

Tie najvýznamnejšie výzvy, ktorým pri písaní, ale aj pri varení ryže človek čelí, sú skôr drobné, sotva postrehnuteľné. To, že im ľudia väčšinou nevenujú pozornosť a radšej sledujú televízne spravodajstvo, neznamená, že im uniknú. Aj na bojisku sú predsa naozaj dôležitými, životu nebezpečnými guľky, črepiny, kadejaké fragmenty, útržky, detaily a nie vojna samotná. Tá ešte nikomu ani len vlas na hlave neskrivila.

Píšete aj eseje, ktoré vôbec nie sú neprístupné pre čitateľa, ktorý nie je jazykovedec alebo sa o literatúru vedecky nezaujíma. Sú zaujímavé a dobre sa čítajú. Čo si myslíte o tom, keď sa o literatúre hovorí príliš nadnesene a potom stráca kontakt s čitateľom?

Bude to asi tým, že aj ja sám sa iba neochotne stotožňujem s nejakou rolou, napríklad rolou odborníka, špecialistu na čosi. Označiť sa za čitateľa, človeka, rodiča, vodiča, veriaceho je ľahké – stačí iba vyplniť kolónku v dotazníku. Omnoho ťažšie, než prihlásiť sa k nejakej role, je čítať, byť ľudský, šoférovať, o kohosi sa starať, v niečo veriť – teda istým spôsobom konať. Podľa môjho názoru by si každý mal nájsť činnosť, ktorú dokáže robiť s radosťou; veď aj taká zdanlivo vážna disciplína, akou je filozofia, je vlastne „láskou k múdrosti“. Bez vzťahu k predmetu sa nedá poriadne ani nalepiť tapeta či uvariť káva, nieto uvažovať o knihe. Žiadny človek – či už píše, alebo čosi opeká na panvici – by nemal ponúkať iným to, čo jemu samému nestojí za mnohonásobné prečítanie, čo by sám nejedol.

Preto som opatrný aj pri narábaní s pojmom „literatúra“. Takéto slová mi pripomínajú veľké biele oblaky, do ktorých sa všeličo schová. Sú pôsobivé, často ich možno nájsť na rozmerných olejomaľbách, dá sa o nich dlho hovoriť na vedeckých konferenciách… Nič proti nim, no iba málokedy z nich zaprší. Naozaj čítať sa dá iba nejaká dostatočne obchytaná kniha, podobne ako si možno z obchodov s obuvou napokon odniesť domov iba pár dobre vyskúšaných topánok.

Čítať nejaký text teda pre mňa neznamená príležitosť snažiť sa ho prostredníctvom nejakých inertných odborných termínov znehybniť, stabilizovať do podoby dobre uzavretej konzervy, nahradiť čo najrýchlejšie niečím iným (napríklad tou komickou, a pritom v školách tak preslávenou „hlavnou myšlienkou“), ale nechať ho žiť, len si v ňom čosi pre seba dôležité podčiarknuť, nájsť si v ňom svoje miesto, vyhĺbiť si v jeho vetách ako zviera v lese nejakú noru.

Predstava, že nejaký text, teda nejaký autonómny svet, sa dá „dočítať“, mi pripadá síce milá, no naivná ako nadšené volanie dieťaťa, keď hlási mame do kuchyne každú prečítanú stranu.

Ste autorom aj niekoľkých kníh aforizmov. Aký je rozdiel medzi stručnosťou a poetikou v literatúre, keď ide o umiestnenie myšlienky? Existuje nejaký prienik, alebo to vyžaduje úplne iné zmýšľanie pri písaní?

Aforizmus (nemám tu však na mysli bonmoty alebo iné podobné jazykové hry) je veľmi osamelý žáner. Veta uprostred ničoho. Malý ostrov, skôr skala. Jedna taká – volá sa Svätá Helena – však donútila Napoleona Bonaparteho písať.

Tie najambicióznejšie objekty na Zemi pripomínajú vajíčko alebo zrnko, lebo chcú a dokážu potenciálne zaplniť, ovládnuť celý priestor, akokoľvek by bol veľký. Všetko možno obsiahnuť iba v jednom; čím je to jedno menšie, drobnejšie, osamelejšie, tým viac. Takéto „skaly“ obývali Hérakleitos aj Franz Kafka, ktorého rozsiahlejšie texty, obvykle chápané ako prózy, sú vlastne neobyčajne rozsiahle gnómy. Aforizmy sú teda veľmi ambiciózne literárne útvary a je vlastne dobre, že sú tak ďaleko, mimo dosahu pozornosti vnímajúcej väčšiny, vzdialené stovky míľ od husto osídlenej pevniny. Je to dobre pre všetkých.

Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou (ukážka z knihy)

Mať nejaký význam

Azda najvýraznejšou ľudskou črtou je potreba uistiť sa o vlastnom význame. Aj tí, ktorí chodia stále tými istými ulicami, chcú tiež čosi podľa možnosti neopakovateľné sami pred sebou reprezentovať. Pri pohľade na rozmerné výklady obchodov, svetlami orámované zrkadlá v kaderníctvach a zažaté lampy v domoch je zrejmé, aké dôležité je pre obyvateľov mesta zachovať si istú vopred zvolenú podobu, a vôbec mať vo veciach vôkol seba jasno. Chcú, aby ich činy a slová mali určitý význam, a tak si kupujú tmavé obleky, pozlátené náramkové hodinky. Zatiaľ čo u detí sa hravá nerozhodnosť, ochota byť chvíľu rušňovodičom a vzápätí kovbojom, šermovať na chodníku dáždnikmi ešte chápavo prehliada, veď dospievanie je ťažké najmä preto, lebo si vyžaduje ohraničiť vlastnú predstavu o veciach a o sebe, muž, ktorý hvízdajúc si kráča kamsi v reflexnej veste, získava ako našuchorený žlto sfarbený vták v lese plnom opakujúcich sa tvarov spolu so svojím pracovným odevom, služobným autom a nástrojmi, ktorých sa bude po celý deň dotýkať, so slovami, ktoré zívajúc opakuje komusi do telefónu, až únavnú istotu v hre, kým vlastne je.

Na rozdiel od zvierat u človeka spokojnosť nezávisí natoľko od faktických predpokladov, ako od schopnosti ich istým spôsobom oceniť a vyhodnotiť. Celá sa odohráva v mysli. Každý z ľudí vôkol mňa sa vlastne po celé roky učí byť šťastný. Ak by niekto z nich vyhral zájazd okolo sveta, ktorý by spočíval v tom, že ho na letisku uspia, spiaceho vyložia na jednom mieste, potom na inom, aby ho napokon prebudili tam, odkiaľ vycestoval, asi by o taký výlet nemal záujem. Prebrať sa v novom prostredí patrí k tomu, čo si cestovatelia cenia najviac. Ich nohy, ruky, dokonca žalúdok trpia, ale myseľ, tá sa teší z nových domov. Hodnotenie vecí a javov ľudí odjakživa strháva: radi o nich vášnivo diskutujú, radia sa, sporia, a to všetko kvôli tomu, čo si zvieratá, keď prechádzajú okolo, ani len nevšimnú. Oni však chcú, aby mali kopce a rieky, rovnako ako ich vlastné činy, vlasy, nohy, prsia a pery nejaký význam. Počas dospievania zvyknú očakávať od okolia súhlas, či dokonca chválu, a ťažko sa preto zmierujú s kritikou. Ak sa niekomu z nich povzbudenia dlho nedostáva, môže to skončiť tak, že po rokoch, v úsilí zvýšiť svoj vlastný význam, keď už nevie, ako ďalej, zhodí aspoň komusi vysokému čiapku z hlavy.

Situácia dlhodobo so sebou samým nespokojného človeka pripomína ťažké sychravé dni, z ktorých sa mu nedarí prebudiť. Čo na tom záleží, keď všetci ostatní jasne vidia, že je mladý a iste aj šťastný, ak on to chápe inak? Nelíši sa od položenia malého dieťaťa, o ktorom každý na ulici vie, ako sa volá, kde býva, koľko má rokov, len ono samo nič z toho ani len netuší. Aj náhodní okoloidúci majú z jeho prítomnosti vo svete viac, hocikto z nich, keď sa nakloní nad kočík, vidí, aké je pekné, len ono stále pre čosi narieka a nemá zo seba žiadne potešenie. Vlastná hodnota nie je nikomu ľahostajná. Každý z ľudí chce „čosi znamenať“. A tak si starostlivo češú vlasy, dlho vyberajú pekné šaty, do uší alebo okolo krku si upevňujú kúsky trblietavých vecí zvláštnych na pohľad, s cestovnými kanceláriami navštevujú pamätihodné miesta. Ak im však to, čo v očiach iných reprezentujú, stále nepostačuje, začnú sa správať dôležito, pyšne očakávajúc, že v nich ostatní rozoznajú to veľké dielo, ktoré nemali čas vykonať.

Každé meno na bytovom zvončeku je vlastne nápisom na budúcom náhrobku a čokoľvek, čo jeho nositeľ do domáceho telefónu za tie roky povie, by mohlo slúžiť ako výstižný epitaf. Stotožnenie sa obyvateľov mesta s masívnymi múrmi v domoch plných zreteľne ohraničených miestností potvrdzuje, ako veľmi si želajú mať nejaký význam aj po smrti. Pozornosť je však veľmi prchavým javom, nedá sa chytiť do rúk, ani vytesať do žuly. Zároveň platí, že práve ľudia ňou môžu jeden druhého obdarovať, a môžu si ju, keď bez povšimnutia prechádzajú vôkol seba, aj odoprieť.

(s. 41 – 43)

Teraz najčítanejšie