Záchrana Koneva ricínom? Čo v Rusku píšu o vojne o pamäť a ako by potrestali Česko

Autor je prezident IVO a hosťujúci expert IWM (Viedeň)
(Príspevok vznikol v rámci projektu podporeného Partnerstvom pre otvorené informácie)

Ani v čase pandémie COVID-19 sa nezastavila „vojna pamäti“, ktorú rozpútalo Rusko proti niektorým krajinám strednej a východnej Európy.

Po druhej svetovej vojne boli tieto krajiny začlenené do sovietskeho bloku, koncom 80. rokov však skoncovali s komunistickým režimom a slobodné sa rozhodli, že sa stanú súčasťou západného integračného projektu a vstúpia do EÚ a NATO.

Bez výnimky vo všetkých stredoeurópskych krajinách, ktoré sa po druhej svetovej vojne stali súčasťou sovietskeho bloku, dnes platí interpretácia, že koniec vojny v Európe a porážka nacizmu nepriniesli skutočnú slobodu tu žijúcim národom a že jeden „hnedý“ nedemokratický režim bol nahradený iným, „červeným“. V stručnej a koncentrovanej forme bola táto interpretácia pred pár týždňami vyjadrená v spoločnom vyhlásení ministrov zahraničných vecí krajín strednej a východnej Európy pri príležitosti 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny.

Dnešné vedenie Ruska s takouto interpretáciou nesúhlasí a dáva to najavo na úrovni oficiálnej zahraničnej politiky. Dnes Rusko, ako snáď jediný štát na svete, núti ostatné krajiny, aby jeho interpretáciu historických udalostí dodržiavali a v prípade, ak sa tak nedeje, vyhráža sa im a pokúša sa ich trestať.

Kauza maršal Konev a „vlasovci“: verzia 2.0, s ricínom 

Práve takýto prístup Ruska stál v pozadí vážneho rusko-českého diplomatického konfliktu, ktorý začiatkom roka 2020 vypukol okolo sochy maršala Ivana Koneva. Samospráva Prahy 6 ju premiestnila z Námestia interbrigád, kde tento artefakt socialistického realizmu postavený na náklady vtedajšieho československého štátu stál od roku 1981, do novovytváraného pražského Múzea pamäti 20. storočia.

Zhruba v rovnakom čase starosta pražskej časti Řeporyje Novotný navrhol inštalovať pamätnú tabuľu venovanú vojakom kolaborantskej Ruskej oslobodzovacej armády („vlasovcom“), ktorí padli pri oslobodení Prahy od Nemcov v máji 1945.

Rusko vnímalo oba prípady ako pokus o nabúranie naratívu o oslobodzovacej úlohe ZSSR a snažilo sa prostredníctvom diplomatických demarší spomínaným krokom pražských samosprávnych orgánov zabrániť – neúspešne. Obe kauzy vyvolali obrovskú pozornosť ruských vládnych médií, ktoré o nej podrobne informovali a využili ju na propagandu tvrdení o tom, že v európskych krajinách sa presadzujú tendencie na revíziu druhej svetovej vojny a rehabilitáciu fašizmu.

Po premiestnení sochy v Prahe 6 a inštalovaní tabule v Řeporyjoch kauza nadobudla nečakanú a dych vyrážajúcu gradáciu. Týždenník Respekt na základe informácií získaných v prostredí miestnych tajných služieb publikoval príspevok, v ktorom uviedol, že jeden z ruských diplomatov, podľa všetkého príslušník FSB (neskôr bolo zverejnené aj jeho meno, išlo o Andreja Končakova, povereného vedením Ruského centra pre vedu a kultúru v Prahe), doviezol do Českej republiky jedovatú látku (ricín) so zámerom použiť ju proti trom pražských politikom. Ondřejovi Kolářovi, starostovi Prahy 6, Pavlovi Novotnému, starostovi Řeporyjí, a Zdeňkovi Hřibovi. Posledný z nich je primátorom Prahy, ktorý sa pričinil o premenovanie námestia Pod kaštany, na ktorom sa nachádza veľvyslanectvo Ruskej federácie, na Námestie Borisa Nemcova.

V prípade použitia ricínu by prípadná smrť všetkých troch údajne mohla byť vnímaná ako dôsledok nákazy koronavírusom, ktorý vyvoláva podobné symptómy ako ricín.

Reakcia českých oficiálnych orgánov (vrátane ministra zahraničných vecí, predsedu vlády a šéfa tajných služieb) svedčila o tom, že nejde o novinársku „kačicu“, že prípad má svoj vecný obsah a že zverejnené informácie české orgány berú vážne. Potvrdila to policajná ochrana pre všetkých troch politikov.

Tento neuveriteľný zvrat udalostí spôsobil, že sa kauza z roviny sporu dvoch štátov o interpretáciu minulosti dostala do roviny bezpečnostného ohrozenia spôsobeného jedným aktérom sporu inému. A už sú tu prítomné nielen kontexty historické (vojna, boj s nacizmom, stalinizmus, komunizmus, udalosti roku 1956 v Maďarsku a roku 1968 v Československu – to, čo nejakým spôsobom súviselo so životom Ivana Koneva), ale už aj kontexty úplne iné, súčasné. Napríklad vražda Alexandra Litvinenka v Londýne, pokusy o vraždy exagenta Sergeja Skripaľa v Salisbury a podnikateľa Emiliana Gebreva v Bulharsku (vo všetkých troch prípadoch išlo o použitie rádioaktívnych alebo bojových chemických látok), či zastrelenie čečenského utečenca Zelimchana Changošviliho v Berlíne.

Vo všetkých týchto prípadoch jedinými podozrivými boli ruskí muži pracujúci pre tajné služby Ruskej federácie (najčastejšie pre GRU). Okrem toho stále neboli celkom spoľahlivo vysvetlené a vyšetrené záhadné úmrtia viacerých ruských emigrantov, ktorí sa dostali do sporov s Kremľom, v rôznych krajinách Európy.

Skúsme sa pozrieť bližšie na to, ako pražskú kauzu v jej vývoji prezentujú ruské provládne médiá pre ruské domáce publikum. Pozrime sa na to, ako vysvetľujú príčiny jej eskalácie a aký ďalší postup ruskej vláde odporúčajú.

Prečo?

Všetky provládne médiá spochybňujú informácie publikované v českej tlači, ironizujú českých novinárov, dožadujú sa publikovania dôkazov, označujú správy o ruskom agentovi s ricínom za „fake news“, blúznenie, nezmysel, prejav protiruskej hystérie.

Ale prečo túto údajnú „kačicu“ české médiá vôbec zverejnili, prečo české tajné služby informáciu pustili von a polícia dokonca poskytla označeným osobám ochranu?

Irina Alksnis v komentári zverejnenom agentúrou RIA Novosti dospela k záveru, že Česi sa zľakli trestu, ktorý hrozí všetkým trom pražským politikom v dôsledku ich trestného stíhania ruským Vyšetrovacím výborom. Podľa komentátorky „odpoveď na túto záhadu treba s najväčšou pravdepodobnosťou hľadať v tom, že reakcia Moskvy na demoláciu pomníka Koneva bola pre české orgány prekvapením. Ak sa predtým všetko obmedzovalo iba na vyjadrenie nespokojnosti diplomatickou cestou, zrazu sa začalo trestné stíhanie. Čechov to zaskočilo“.

Vynára sa otázka: ako môže ruský štát potrestať občanov cudzieho štátu za zločin, spáchaný v tomto štáte, a to podľa vlastného trestného zákona, navyše špeciálne ex post novelizovaného? Štátna tlačová agentúra takmer v otvorenej forme oznamuje, že pražská trojica, ktorú fakticky prirovnáva k nacistickým zločincom, môže byť do Ruska unesená: „České špeciálne služby by mali omnoho vážnejšie pristupovať k možnosti únosu podozrivých a ich zavlečeniu s cieľom odsúdenia v duchu izraelského Mossadu, ktorý mnoho rokov prenasledoval nacistov po celom svete. Existuje podozrenie, že práve s týmto súvisí štátna ochrana poskytnutá pražským politikom“.

Autorka tvrdí, že dotyční by sa mali obávať aj toho, že budú vydaní na trestné stíhanie do Ruska inými štátmi, ak sa tam objavia: „Svet sa mení príliš rýchlo: veľa z toho, čo sa pred niekoľkými rokmi zdalo nemysliteľné, sa stalo samozrejmosťou. Západ vydáva Rusku ekonomických zločincov ako na bežiacom páse, na politickej mape sveta pribúda čoraz viac štátov, ktoré prejavujú otvorené sympatie k našej krajine.“

O tej istej verzii– o panickom strachu českých politikov z trestného stíhania v Rusku, píše denník Vzgljad v článku Moskva dokázala vystrašiť českých rusofóbov bez jedu. Zdroje novín v Prahe vraj zistili, že Hřib, Novotný a Kolář sa „skutočne obávajú, že sa Rusko chce obrátiť na Interpol a vyhlásiť všetkých troch za medzinárodných zločincov… Je to po prvýkrát, že aj iluzórna hrozba z Moskvy vyvolala strach u postáv, ktoré predtým otvorene zosmiešňovali Rusko a Rusov“.

Denník navrhuje vytvoriť „zoznam Koneva“, ktorý by obsahoval mená tých „reaktívnych“ (čiže „rusofóbnych“) osôb vo východnej Európe, ktoré sa správajú podobne ako menovaní pražskí politici. Tento „zoznam Koneva“ sa má zrejme vytvoriť podľa vzoru „zoznamu Magnitského“, ekonóma fondu Hermitage, umučeného v ruskom väzení osobami zodpovednými za rozkrádanie štátneho rozpočtu s krytím z najvyšších miest. Ťažko povedať, čoho je v tomto návrhu viac – cynizmu, výsmechu alebo okázalého darebáctva.

Ten istý denník vidí v kauze aj vnútropolitický rozmer. Podľa neho voči Rusku a Číne priateľský český prezident Miloš Zeman už dávnejšie zaujíma kritický postoj voči vraj proamerickému šéfovi Bezpečnostnej a informačnej služby Michalovi Koudelkovi. Ten vraj pri každej príležitosti hľadá podporu u šéfky CIA Giny Haspelovej a „v priebehu niekoľkých dní vymyslel ruskú spravodajskú sieť financovanú veľvyslanectvom“ – v reakcii na kritiku prezidenta Zemana.

Čerešničkou na torte, ktorú denník naservíroval čitateľom, je komentár experta naozaj najpovolanejšieho – poslanca Štátnej dumy Andreja Lugového, vydanie ktorého od roku 2007 žiada od Ruska Veľká Británia, keďže tohto pracovníka KGB a FSB dôvodne podozrieva z vraždy Alexandra Litvinenka. Lugovoj nemá nijaké pochybnosti o tom, že aj demontáž Konevovej sochy, aj pražskú „kačicu“ s ricínom iniciovali americké a britské tajné služby.

Americkú stopu – ale iného charakteru – vidí v pozadí rozhodnutí pražských orgánov politológ Rostislav Iščenko, názor ktorého publikuje agentúra RIAFAN. Podľa neho sa Česká republika pridala k Poľsku a Ukrajine a „prostredníctvom premenovania sovietskych názvov a zbúraním pomníkov upevňujú pozície Washingtonu pri privatizácii víťazstva v druhej svetovej vojne“.

Politológ Boris Mežujev dodal aktualizačný rozmer pri interpretácii eskalácie česko-ruského napätia. Podľa neho Česko utrpelo veľké ekonomické straty v dôsledku COVID-19, preto „Česi očakávajú, že škandál s Ruskom a obvinenia z možného „atentátu“ na primátora im umožnia získať finančnú pomoc od starších partnerov (na Západe)“.

Ako odpovedať?

Aká má byť reakcia Ruska? Politológ Vadim Truchačev, autor analytických článkov o krajinách strednej Európy na serveri EurAsia Daily, je presvedčený, že Česko treba potrestať. Uvažuje o tom, ako by sa to dalo urobiť. Pripúšťa, že „český prípad sa líši od poľského a pobaltského tým, že tu neexistuje štátna objednávka na rusofóbiu a vojnu pamäti“. Potvrdením tejto tézy majú byť terajší prezident Miloš Zeman a bývalý prezident Václav Klaus.

Pripomína tiež, že Česko patrí k 20 najväčším obchodným partnerom Ruska, kam chodí veľa ruských turistov a kde Rusi radi kupujú nehnuteľnosti a podnikajú. Pýta sa: „Ako sa správať voči krajine, v ktorej môžu byť rusofóbi a rusofili pri moci na rôznych úrovniach?“ Riešenie má: navrhuje zaviesť metódu „bodovo zameraného, obmedzeného partnerstva, ktoré môže byť prerušené v prípade, keď sa k moci dostanú protiruské sily, a obnovené vtedy, keď budú nahradené silami menej nepriateľskými“.

Politológ radí Rusku predovšetkým „vŕšiť sa na Prahe, kde sa takéto veci odohrávajú. Vŕšiť sa na tu vyrábaných tovaroch, na turistickom ruchu“.

Podobnú radu dáva server Politpuzzle.ru, k úderom do českého turizmu by mal pribudnúť aj bojkot tovarov podľa vzoru ruskej odpovede na politiku Lotyšska voči sovietskym vojnovým veteránom. Táto odpoveď (bojkot lotyšských rybacích konzerv) vraj v roku 2007 zruinovala výrobu šprotov v Lotyšsku.

Poslanec Štátnej dumy Alexandr Šerin má tiež návrh, o ktorý sa podelil s agentúrou RIAFAN. Odpoveď nemá materiálnu, ale symbolickú povahu: „Nežiadam vyslanie vojsk do Českej republiky… Myslím si však, že nastal čas, keď treba zdôrazniť, že nie sme len Rusko, ale aj nástupcovia ZSSR – nie slovne, ale v skutočnosti. Všetko, čo robil Sovietsky zväz – za to sa nemáme hanbiť a nejakým spôsobom sa od toho dištancovať. Myslím si, že nadišiel čas, aby sme schválili zákon, v ktorom priznáme tým vojakom, ktorí sa zúčastnili na pražských udalostiach v roku 1968, status veteránov bojových operácií. A potom uvidíme, ako sa budú Česi cítiť, aké protestné nóty budú zasielať“.

Symbolickú odpoveď navrhuje aj politológ Vladimír Kornilov. Ten by najradšej „zachránenú“ Konevovu sochu (alebo jej kópiu, ak sa Česi nevzdajú originálu) nainštaloval v Moskve rovno pred budovou českej ambasády: „Nech všetci vidia“.