Varovania vedcov z 90. rokov o otepľovaní sa nenaplnili. Realita je horšia

Autor je klimatológ, SHMÚ v Bratislave,
Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK

Nedeľa 17. mája 2020, niečo málo o tretej hodine popoludní. Obyvatelia malého provinčného tureckého mesta Tire vysedávajú na verandách, aby si v pokoji a najmä v tieni prístreškov vychutnali svoj obľúbený popoludňajší čaj. Niečo je však inak, ako zvyklo byť v tomto období neskorej jari v minulosti. Už od skorého rána sa ortuť v teplomere rýchlo „šplhá“ stále vyššie a vyššie, aby neskôr popoludní dosiahla závratných 44,5 °C (deň predtým bolo 43,9 °C).

Takéto vysoké teploty v máji nie sú dokonca ani pre Turecko obvyklé. Extrémne vysoké denné teploty vzduchu sa naprieč celou Európu dnes vyskytujú 3- až 4-krát častejšie ako pred 40 rokmi a zďaleka sa to nedeje len na starom kontinente. Súčasná zmena klímy nie je, samozrejme, ani prvá, ani posledná v ľudskej histórii. Niečo je však na nej podstatne odlišné, niečo, čo ju stavia do úplne novej kategórie klimatických zmien, ktoré táto planéte absolvovala v priebehu posledných 65 miliónov rokov už mnohokrát.

Na základe vedeckého výskumu, empirických údajov z celého sveta (a to nielen tých meteorologických), ale aj výstupov klimatických modelov dnes už vieme s veľkou istotou povedať, že nebyť človeka a jeho hospodárskych aktivít, spojených s rastúcou spotrebou fosílnych palív a energie, zmena klímy by v súčasnosti neprebiehala takým spôsobom a s takou rýchlosťou, ako dnes pozorujeme.

Na základe súčasného poznania v oblasti paleoklimatologického výskumu tiež môžeme povedať, že súčasné globálne otepľovanie je veľmi pravdepodobne minimálne 10- až 15-krát rýchlejšie ako zatiaľ najrýchlejšie zmeny klímy rozpoznané v geologických záznamoch treťohôr a štvrtohôr. A to sa podľa všetkého, najmä s ohľadom na nelineárnosť odozvy a veľkú tepelnú zotrvačnosť planetárneho systému, nachádzame ešte len na začiatku omnoho rýchlejších a pravdepodobne aj nezvratných zmien.

Čo presne budú tieto zmeny pre nás, ľudí a život na Zemi znamenať, dnes nikto presne nevie povedať. No pri celkovom globálnom náraste teploty o 4 až 6 °C do konca tohto storočia (čo je horná hranica stredného odhadu) nemožno rozhodne očakávať nejaký návrat do tropickej „rajskej záhrady“. Pri takejto veľkej rýchlosti posunu teplejších klimatických zón smerom k zemským pólom to bude znamenať, že veľká časť planéty (najmä vnútrozemia kontinentov) medzi oboma obratníkmi sa stane v prevažnej časti roka neobývateľná nielen pre ľudí, ale aj pre rastliny a zvieratá. Kontinenty sa stanú nielen teplejšími, ale hlavne suchšími.

Voda je už dnes v týchto oblastiach doslova na nezaplatenie, dokonca kvôli nej vznikajú veľmi vážne vojnové konflikty. Podľa údajov OSN medzi rokmi 2008 – 2013 bolo nútených svoje domovy opustiť takmer 25 miliónov ľudí, a to „len“ v dôsledku dosahov zmeny klímy (sucho, extrémne počasie, mimoriadne teplo atď.), teda trikrát viac ako v dôsledku konfliktov. Do roku 2050 sa toto číslo môže dostať až na jednu miliardu. Pýtate sa, kam toľkí ľudia budú migrovať? Jednoducho tam, kde klimatické a prírodné podmienky ešte aj v roku 2050 a neskôr umožnia prežitie, teda do krajín severnej pologule, mimo tropického a subtropického pásma.

O tom, že zmena klímy (dnes už častejšie označovaná termínom klimatická kríza) nie je žiadny hoax, fyzikálny nezmysel či abstraktný a vzdialený fenomén, odohrávajúci sa ďaleko v Arktíde či Bohom zabudnutom kúte Afriky, sa každým rokom presviedčame aj tu na Slovensku. Takmer všetko, o čom klimatológovia rozprávali vo svojich „ťažko predstaviteľných“ analýzach ešte na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia, sa nakoniec aj stalo.

Prečo píšem, že „takmer všetko“? Oteplenie, ktoré klimatické modely pred 30 rokmi prognózovali, síce naozaj prišlo, ale rozsah dôsledkov nás, mierne povedané, prekvapil a prichytil doslova nepripravených. Zmena klímy (nielen v zmysle rastu teploty), a to nielen na Slovensku, dnes prebieha približne dvojnásobne rýchlejšie, ako sa pôvodne predpokladalo, a ďalej pomerne rýchlo akceleruje. Klimatický systém sa na celoplanetárnej úrovni doslova dostáva mimo svojej „jemne“ vyladenej rovnováhy, čo sa prejavuje v tom, že sa doslova „potáca“ od jedného extrému k druhému.

Dlhodobé sucho spôsobené väčším výparom z povrchu pôdy v krátkom slede striedajú veľmi intenzívne prívalové dažde, ktoré sú dotované a sýtené čoraz vlhšou a teplejšou atmosférou. Búrkové systémy sú o približne 30 percent intenzívnejšie a generujú o 10 percent viac zrážok (či už dažďa, alebo snehu), ako to bolo pred 50 rokmi.

Od roku 1986 sme na území Slovenska nemali teplotne podnormálne leto a od roku 2007 boli zatiaľ všetky letá mimoriadne až extrémne teplé. Letá po roku 2007 začínajú v základných rysoch pripomínať tie, ktoré boli v minulosti typické pre južnú Európu, sú horúce a zväčša aj pomerne suché.

Tento trend má, samozrejme, svoju logiku. Pokiaľ otepľovanie bude pokračovať aj v ďalších desaťročiach, priemerná ročná teplota vzduchu sa u nás zvýši o ďalšie 3 – 4 °C, v lete o 5 – 6 °C, čo bude znamenať len jedno. V priebehu tohto storočia sa klimaticky presunieme takpovediac do Stredomoria, najmä na juhu budeme mať podmienky podobné tým, aké sú dnes na južnom Balkáne, vo vnútrozemí Grécka a v najextrémnejších prípadoch dokonca v Turecku.

Teplo, Stredomorie a dlhé leto? Znie to atraktívne, no netreba zabúdať na to, že u nás nikdy Stredomorie nebude. Pri 44,5 °C v tieni možno u nás v najlepšom čakať akurát tak prach v očiach, ktorý sa bude dvíhať z vysušenej pôdy južného Slovenska. Klíma nebude na Slovensku okolo roku 2050 vôbec priať nepripraveným. V tých lepších rokoch budeme dúfať v to, že z toho, čo na jar dáme do zeme, aspoň niečo uvidíme neskôr na svojom tanieri. A toto je aj najdôležitejší dôvod, prečo by sme zmene klímy mali venovať svoju pozornosť. Ide jednoznačne o existenčnú hrozbu nielen pre jednotlivcov, ale celú civilizáciu a dokonca komplexné formy života na tejto planéte.