Denník N

Ženské pesničkárstvo vracia ku koreňom aj na pomyselný vrchol

Patty Griffin svojím obdivuhodným hlasom prezentuje folkové balady s bluesovými aj džezom nasiaknutými melódiami ruka v ruke s metaforicky liečivými textami.

Americká pesničkárka Patricia Jean Griffin (1964) úspešne premenila svoju najnovšiu nomináciu na Grammy Awards a získala cenu za najlepší folkový album pre svoju eponymnú kolekciu Patty Griffin (vyd. PGM/Thirty Tigers, 2019). Na svojom konte síce už jednu cenu Grammy má – za mimoriadnu platňu Downtown Church (vyd. Credential/EMI, 2010) v kategórii „najlepší tradičný gospelový album“, ktorú nahrala v Downtown Presbyterian Church Nashville –, ale aktuálne ocenenie je predsa len o čosi výnimočnejšie.

Víťazný boj s rakovinou

Desiatu štúdiovú nahrávku vydala totiž po štyroch rokoch mlčania od veľmi úspešného CD Servant of Love, počas ktorých zápasila s rakovinou a svoj boj vyhrala. Skúsenosť s blízkosťou smrti dokázala premietnuť ako inšpiračný zdroj do pesničiek nielen osobne a osobnostne, ale aj ako pohľad do vnútra „onkologicky infikovanej“ spoločnosti. Je to pre dnešný svet neprehliadnuteľná a zároveň nenahraditeľná pesničkárka.

Zvukovo intímna a v náladách až mrazivá, ale bez slepých uličiek lamentácií. Bez optimistickej radosti z uzdravenia a patetického ospevovania krás života prináša skôr „kondenzovaný“ smútok, a to hneď v úvodnej strohej balade Mama’s Worried, po ktorej nasleduje veľmi špecifický song River. „Táto pieseň vo mne vzbudzuje pocit, akoby som z vtáčej perspektívy nazerala na svoj doterajší život,“ hovorí. „Cítim, že som sa azda priblížila k jeho pochopeniu. Vek a blízkosť smrti – to vám umožní zahnúť za roh, kde je možno ďalšia šanca. Takže pokračovanie optimizmu? Možno, lebo ktovie, či niečo za rohom existuje.“

V pesničke Hourglass Griffin swinguje v typickom štýle New Orleans podporovaná trombónovými „šľahmi“ Eddieho Lehwalda a gitarou Davida Pulkinghama. Žánrovým špecifikom sú skladby What NowCoins, kde vokálne hosťuje jej niekdajší životný partner spevák Robert Plant zo slávnych Led Zeppelin, s ktorým v minulosti nahrala jeho sólový album Band of Joy (2010).

Žiadna vata

Patty Griffin nezaťažuje hysterickým morálnym postojom, len sa to tak u nej vnútri všetko krúti aj melie a výsledok musí ísť von. Obdivuhodným hlasom prezentuje folkové balady s bluesovými aj džezom nasiaknutými melódiami a ruka v ruke s metaforicky liečivými textmi vracia akoby „zabudnuté“ ženské pesničkárstvo nielen naspäť ku koreňom, ale tiež na pomyselný vrchol. Brilantne hrá na gitare a kompozičné aj aranžérske superlatívy platia pre každú pieseň.

Potvrdzuje takzvaný Patty Griffin effect: keď spieva, všetci ju naozaj počúvajú. Nech je to kdekoľvek a kedykoľvek. Žiadna vata. Zúročuje aj skúsenosti z predchádzajúcich projektov, akými sú účasť na dotvorení albumu fragmentov textov z pozostalosti Dylanom obdivovanej predčasne zosnulej pesničkárky Karen J. Dalton Remembering Mountains alebo finálna nahrávka na platni tradicionalistickej partičky Blind Boys of Alabama I’ll find the way, ktorá má pramene v 30. rokoch minulého storočia.

Niekomu môže prejavom vzdialene pripomenúť ranú Joan Baez (tá spieva jej niektoré skladby) alebo Melanie, ale Patty Griffin je skutočný originál a ponúka nepochybne jednu z najlepších platní svojej kariéry. Aktuálne je na porovnanie k dispozícii aj čerstvo vydaná koncertná nahrávka z roku 1992 Before Sunrise, ktorá dlhoročnú výnimočnosť súčasnej prvej dámy folku potvrdzuje.

Kultúra

Teraz najčítanejšie