Denník N

18. máj 1940, 12:09. Bratislava, Zimný prístav

Parník Pentcho. Foto – Wikimedia
Parník Pentcho. Foto – Wikimedia

Prešlo osemdesiat rokov, parník doplával, kam mal, tu zhnilo, čo malo zhniť, tam vzniklo, čo malo vzniknúť.

Režisér, autor knihy Pentcho (Príbeh parníka)

„Citi gestom zavelí, kapitán Markejevič salutuje. Ali zazvoní na lodný zvon s nápisom San Stefano. Parník zatrúbi, z komína sa vyvalí hustý mazutový dym, obrovské koleso s lopatkami sa pomaly rozkrúti v dunajskej vode.“

Citi bol židovský študent medicíny vyhodený z Univerzity Komenského, Markejevič ruský jednonohý námorný kapitán a Ali bulharský plavčík. A parník San Stefano, premenovaný na Pentcho, bol posledný parník plávajúci po Dunaji do palestínskej Haify.

Osemdesiate výročie vyplávania je zaujímavé z viacerých dôvodov. Odchodov motivovaných vzdorom a snom nikdy nebolo veľa. Kedysi sa takí stretávali v záhradách, večerali spolu a počúvali svojho učiteľa. Trochu podobne, sto rokov pred odchodom parníka zo Zimného prístavu, odchádzal s kamarátmi zo znormalizovaného lýcea do Levoče Lajko Štúr. Tá plavba parníkom sa nepodobala ani na odchod Wintonovho vlaku z pražského perónu, i keď mali veľa spoločného. Na prístavnom móle rodičia plakali a mnohí svoje deti na odvážnu plavbu nepustili, báli sa neznáma. Kto z nich tušil, že sa všetko skončí inak?

Polovica pasažierov parníka sa chcela zachrániť, lebo doba bola kontaminovaná epidémiou horšou, ako boli tie morové, druhá polovica odchádzala, lebo mala sen: novú domovinu. Sen o nej stál za všetky nebezpečenstvá plavby. Ale koľkí mávajú sny?

Na príbehu je zaujímavé, ako sa skupina odvážnych, vedených vyhodeným medikom, zblížila s niečím na prvý pohľad odlišným. Do Palestíny pred nimi emigrovali viacerí členovia Pražského kruhu (spisovatelia a filozofi Max Brod, Felix Weltsch, Samuel Hugo Bergmann), do ktorého predtým patril aj Franz Kafka. Keď som bol v jeruzalemskom byte Felixa Weltscha, po ňom tam bývala historička Livia Rothkirchen, uvedomil som si, že ich zblížila trochu buberovská, trochu romantická, ale predovšetkým predčasná vízia budúcnosti.

Prešlo osemdesiat rokov, parník doplával, kam mal, tu zhnilo, čo malo zhniť, tam vzniklo, čo malo vzniknúť, ale stále platí to isté. Tam aj tu. Bez vízie a rešpektovania slušnosti to nejde. Aj dnešný vyvzdorovaný parlament sa začína správať ako ten predtým. S pýchou väčšiny nepotrebuje počúvať ombudsmanku, ale bez problémov počúva rečníka s rétorikou sudcu tribunálu upaľujúceho bosorky.

Iste, poslanecká imunita, eufória z mikrofónu a telesné potreby zakryjú všeličo, ale už tu bol poslanec, ktorý si vo fatálnom okamihu schvaľovania rasových zákonov musel niekam odskočiť. Druhý, v prechádzajúcej republike, sľuboval, že niekomu vykrútia krky. Obe republiky zanikli a obdivovaný Klemo, ktorý chcel krútiť krkmi, to v ľudovej republike naozaj urobil.

Komentáre

Teraz najčítanejšie