Denník N

Kde je ukrytý Hrajnohov poklad alebo o pamäti Malých Karpát

Filológ a lokálpatriot Ivo Kováč zostavil z čriepkov objavených na zdigitalizovaných stránkach starých periodík pozoruhodnú knižku, ktorá pred nami otvára nezvyčajné pohľady na dejiny Malých Karpát.

Krajinu môžeme vnímať rôznymi spôsobmi. A určite aj všetkými zmyslami. Môžeme ju ochutnať ako maliar Ján Kudlička v jednej zo svojich krajinoesejí („Chutí mi poľná jahoda v júni, chutí mi táto krajina.“). Môžeme ju vnímať hmatom (skala v zovretej pästi, odrenina na bruškách prstov), sluchom (ticho, ticho plné zvukov), čuchom (voňavé ticho plné zvukov), ale samozrejme (a predovšetkým) aj zrakom. A zatiaľ čo hľadíme na známu líniu horizontu a žalúdok nám ovláda nedefinovateľné chvenie, na pozadí nášho vedomia prebiehajú tajomné procesy (asi láska alebo také čosi).

Filológ Ivo Kováč sa vo svojej pôvabnej knižke Vskutku menej známe vedomosti o Malých Karpatoch zameral na pamäť krajiny, a teda jej konkrétnej diagonály medzi Bratislavou a Novým Mestom nad Váhom. Knihu vydal vlastným nákladom a nie je dokonca vybavená ani oficiálnym rodným číslom v podobe ISBN. To ju však rozhodne nerobí horšou. Veď ani Malé Karpaty nie sú horšie len preto, že sú „malé“.

Čo si pamätá krajina

Pamäť krajiny je možno trochu ošemetný pojem. Ale len na prvý pohľad. Každý kus sveta, či už ľudoprázdna panenská divočina, alebo priestor pod diaľničným privádzačom, nám rozpráva svoje vlastné príbehy.
Malé Karpaty sú prístupné hory a človek sa do nich svojou činnosťou podpísal takmer na každom kroku. Majú nám teda čo povedať – a aj rozprávajú. Magické lúky hlboko v horách, na ktorých zjari kvitnú jablone a na jeseň dozrievajú orechy, nám prezrádzajú čosi o dávnych nemeckých drevorubačoch huncokároch. Poľovnícke zámočky nám pripomínajú aristokratický rod Pálffyovcov a ich pôsobenie (i podnikanie) v týchto horách. Zvláštne plošinky či zárezy vo svahoch zas naznačujú, kadiaľ viedli trasy lesných železničiek medzi chemickými fabrikami na Majdáne a Dobrej Vode.

Rozprávajú však aj kríže, stromy, zarastené zvážnice, zapečatené vstupy do podzemia, rozpráva aj asfaltka, ktorá nás dovedie k Smolenickému zámku (postavili ju údajne za jednu noc pred návštevou Nikitu Chruščova v roku 1961 a drží dodnes).

Pamäť krajiny je uložená aj v starých periodikách. V článkoch, fejtónoch, poznámkach, reportážach. Ivo Kováč prehľadal takmer dvadsiatku rôznych titulov starých periodík od Prúdov po Pressburger Zeitung, od Slováka po Gardistu, od Slovenských pohľadov po Deutsche Stimmen. Pátral v nich po stopách ľudí, miest či udalostí, ktoré spája dovedna malebné pohorie Malých Karpát.

Články z rokov 1853 – 1945 okomentoval, vybavil poznámkami a vypustil „na svetlo pravdy karpatskej“. Táto koláž nám môže poslúžiť rôzne. Môžeme v nej hľadať zaujímavosti o dobre známych miestach, no pokojne ju môžeme poňať aj ako svojského turistického sprievodcu.

Volajme ich prešporské Tatry

„Je to taková zvláštní stará představa, že některá místa v krajině mají jména odnepaměti, od bájných dob. A ta se člověku, který tu žije, teprve postupně vynořují. Cizinci se ovšem tato pravá jména neříkají, tomu se řekne, jak jsme krajinu nazvali, aniž bychom na ni brali ohled,“ píše vo svojej knihe Krajiny vnitřní a vnější geológ a krajinoznalec Václav Cílek. A veru ani s názvoslovím Malých Karpát to nebolo také jednoduché. Pradávne názvy síce celkom určite cirkulovali kdesi v krvnom obehu a kolektívnej pamäti krajiny, no ako to všetko nazvať oficiálne?

Ešte v 19. storočí nebolo celkom ustálené ani hlavné pomenovanie pohoria, nieto ešte jednotlivých vrchov. A tak nebolo vôbec vzácnosťou, ak sa na pomenovanie Malých Karpát používalo slovo Tatry s prívlastkom „malé“ alebo „prešporské“. 21. apríla 1862 sa v Prúdoch o problematike pomenovania Malých Karpát zoširoka rozpísal geológ Dionýz Štúr. Pripomína, že hoci Nemci pomenovali toto pohorie „malým Karpatom“, toto meno je pre bežný ľud celkom neznáme. A keďže tradícia velí dávať pohoriam mená „mužov národa slavných“, navrhuje, „aby vrchoťah otázečný meno ,Bielych Hôr‘; nemecký ,malý Karpat‘ ale, meno pod ním, od štvrť stoletia za blaho národa účinkujúceho ,Hurbana‘ dostal.“ Dnes je zrejmé, že tento návrh sa neujal, a tak namiesto „na Hurbana“ chodíme stále do Malých Karpát.

Názvy pohorí, vrchov, ale aj riek či iných geografických bodov, to je zakaždým najmä poézia (mohla by sa volať topo-poézia). Úžasná je ich etymológia, zvukomalebnosť, ale aj vnútorná logika. Sú tu však aj veľmi praktické názvy s veľkou výpovednou hodnotou. Napríklad taká lúka Sklená huta nám už svojím názvom prezrádza, aký život sa tu kedysi odohrával, aký tu v dávnych dobách vládol ruch. A dnes – len jablone, orechy a križovanie turistických trás.

Malokarpatský eastern i veľké dejiny

V tejto knihe sa stretávajú skutočne rozmanité udalosti z dejín Malých Karpát. Narazíme tu na správu z roku 1877 o tom, ako gróf Móric Pálffy počas poľovačky spadol z koňa a zostal visieť na dube za svoju poľovnícku trúbu, nahliadneme do poľovníckeho zámočka Solírov alebo do povestí o zbojníkovi Hrajnohovi, ktorý zbíjal aj v priesmyku Biela Hora medzi Trstínom a Jablonicou (v dutom dube tu údajne ukryl svoj bájny poklad).
Inokedy zas máme dojem, že sa pred nami odvíja akýsi malokarpatský „eastern“, najmä, keď čítame správy o bezškrupulóznych pytliakoch úradujúcich v lesoch nad Bratislavou alebo o prestrelke na Majdáne.

Zaujímavé sú aj správy o karpatskej Atlantíde – obci Stará Ves, ktorá sa prepadla pod zem, o rabovaní na hrade Červený kameň po prechode frontu či o plánovanej malokarpatskej železnici, ktorá mala viesť z Modry cez Smolenice až do Vrbového.

Najmä v článkoch uverejňovaných v nacionalistických periodikách Slovák a Gardista môžeme sledovať aj nástup ľudáckeho režimu. Vidíme, že ľudáci na sklonku existencie 1. ČSR v rámci propagandy nič nezanedbali, držali sa svojich poučiek a upriamovali pozornosť verejnosti najmä na skazenú kultúru a národ v ohrození.

Články o českých trampoch, ktorí si chodia do hôr užívať neviazané pohlavné radovánky, by sa nestratili ani na dnešných informačných kanáloch Ľudovej mládeže (tá rýdza a nadčasová fašistická dikcia!). A správa o tom, že Zochovu chatu otvorili Čechoslováci, aby zruinovali slovenské chaty v neďalekej Harmónii, by bola azda aj úsmevná, keby na nej nebol ten zreteľný trpký povlak viditeľný len z odstupu.

Óda na Malé Karpaty

„Áno, Malé Karpaty sú ako chrám, čo má všedné, šedé múry, ale božské vnútro, bohaté na krásu, bohaté pre dušu človeka a pohľady prekvapených očí. Čo všetko núkajú očiam tam, v ich vnútri, všetky tie červenou, žltou, zelenou a modrou barvou značkované cesty, ktorými človek môže kráčať ako po chodníkoch veličizného neohraničeného parku. A čo všetko núkajú očiam Malé Karpaty tam, kde noha človeka vykročí z týchto značkovaných ciest a vnorí sa do ich vnútra ako vnímavosť mysle do knihy, líčiacej nám krásu prírody…“ píše sa v roku 1934 na stránkach Slovenského denníka.

Možno by sa pod túto trochu patetickú ódu na Malé Karpaty podpísal aj Ivo Kováč, ktorý už pred dvoma rokmi jednu knižku „na svetlo pravdy karpatskej“ priniesol. Rok v Karpatoch vydal podobne ako Vskutku menej známe vedomosti o Malých Karpatoch vlastným nákladom pre pár priateľov či (ako sa to stalo v mojom prípade) náhodných čitateľov.

Je to súbor príbehov z malokarpatských potuliek, ktoré absolvoval v rokoch 2017 a 2018 s niekoľkými svojimi spolupútnikmi. Je to veselé čítanie, ale opäť aj pozoruhodný bedeker po menej známych zákutiach Malých Karpát. V úvode k svojej prvej knihe píše: „Veľa cestujeme, málo spoznávame. Veľa zažívame, málo prežívame. Veľa pracujeme, málo vytvárame. Veľa automatizujeme a voľný čas nepribúda. Veľa sa učíme a hovno vieme. Sme všade doma, a preto nemáme domov. V tejto knihe nájdete presný opak vyššie spomenutého.“

A tak sú obe jeho malokarpatské knižky možno aj pozvaním, aby sme vykročili iným smerom, aby sme začali hory, hoci aj malé, využívať napríklad aj ako priestor na spoznávanie a rozmýšľanie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie