Ombudsmanka: Rozprava v parlamente vo mne vzbudila obavy o práva žien

Ombudsmanka Mária Patakyová sa počas epidémie stala jedným z najhlasnejších kritikov vládnych opatrení. Jej kritika sa nepáčila premiérovi Igorovi Matovičovi, ktorý jej odkázal, nech si doštuduje, komu má posielať svoje pripomienky, a ani ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi (OĽaNO), ktorý tají dokument o uzatvorení hraníc pre cudzincov.

Pri prijímaní opatrení sa podľa ombudsmanky prihliada len na boj s epidémiou a na ochranu zdravia. „Táto otázka je vnímaná ako určujúca a rozhodujúca a všetko ostatné vrátane ľudských práv a legality sa v tejto situácii odsúva bokom,“ hovorí Patakyová. „O opatreniach sa hovorí, že podstatný je výsledok, pravidlá hry sú však v demokratickom štáte tiež dôležité.“

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa cítila počas rozpravy v parlamente,
• či dostáva aj podnety o porušovaní náboženskej slobody,
• ako prebiehalo jej stretnutie s Romanom Mikulcom,
• či sa dá mať dobrý vzťah s ministrami, ak neustále upozorňuje na ich chyby,
• aké chyby podľa nej počas epidémie urobila odchádzajúca vláda.

Zhruba šesť hodín ste v parlamente počúvali spochybňovanie svojej práce. Aké to pre vás bolo?

Bolo to nepríjemné. Aj z toho dôvodu, že to bolo neočakávané. Dva týždne predtým som podávala správu pred parlamentným výborom pre ľudské práva. Ten ju vzal na vedomie a to isté odporučil aj plénu Národnej rady. Mali sme vecnú diskusiu, padli aj otázky, ale zaznievali podporné stanoviská, nie kritika obsahu či nevyváženosti správy. Situácia v pléne parlamentu ma preto prekvapila.

Poslankyňa Vladimíra Marcinková (Za ľudí) sedela ako spravodajkyňa hneď vedľa rečníckeho pultu. V rozhovore povedala, že si s vami počas rozpravy vymieňala zhrozené pohľady. Je to tak? Boli ste z toho, čo zaznelo v rozprave, zhrozená?

Pri niektorých vyjadreniach áno, lebo som si uvedomovala, že základ demokratického právneho štátu je v niektorých súvislostiach buď nepochopený, alebo o ňom niektorí poslanci nemajú dostatočné informácie.

Spomínate si na konkrétny moment, keď ste si povedali, že toto by nemalo zaznievať v parlamente?

Pre mňa bolo veľmi silné, keď padla narážka, že v prvej časti mojej správy, ktorá sa týkala ochrany života, poslanci očakávali aj tému ochrany práv nenarodeného dieťaťa. Táto otázka je však už vyriešená v Ústave, v Listine základných práv a slobôd či v náleze Ústavného súdu. V kancelárii sme navyše nemali žiaden podnet, ktorý by nás priviedol k zamysleniu sa nad touto otázkou.

Ak by sa na vás niekto obrátil s podnetom, že podľa neho na Slovensku nie sú dostatočne chránené práva nenarodených detí, zaoberali by ste sa ním?

Určite áno, ak by bol v pôsobnosti verejného ochrancu práv. Dali by sme ho do kontextu s rozhodnutím pléna Ústavného súdu z roku 2007 a s jeho odôvodnením, v ktorom je zahrnutý aj kontext medzinárodného práva. Postupovali by sme teda rovnako ako pri iných podnetoch.

V pléne vám vyčítali aj to, že sa vo svojej správe nezaoberáte náboženskou slobodou. Prišiel vám do kancelárie aj takýto podnet?

Nie. Aj toto bol pre mňa prekvapivý moment. Z hľadiska zamerania kancelárie je to pre nás neznáma oblasť. Musím dodať, že pôsobenie verejného ochrancu práv je limitované práve vo vzťahu k orgánom verejnej správy. To znamená, že porušovanie práv musí smerovať od nejakého orgánu verejnej správy k fyzickým alebo právnickým osobám. Ale aj vtedy, keď ich verejný ochranca práv nemôže posudzovať, dávame podávateľom usmernenie, prečo sa tým podnetom nevieme zaoberať a aký orgán je vo veci kompetentný.

Predchádzajúci parlament vaše vystúpenie ignoroval, ten súčasný ho hodiny spochybňoval. Ak by ste si mohli vybrať, ktorú možnosť by ste pri prezentácii svojej správy uprednostnili?

Na záver rozpravy som uviedla, že spätná väzba od Národnej rady je pre činnosť verejného ochrancu práv veľmi dôležitá. Od občanov mám spätnú väzbu vo forme podnetov, vďaka nim viem, čo ich trápi. Parlament mi zasa dáva inú spätnú väzbu, vyjadruje svoj pohľad na to, ako vykonáva úrad ombudsmana svoju činnosť a na čo by sa mal viac zameriavať. Ak počas minulej vlády vystúpil aspoň jeden poslanec za každý klub, mohla som mať spätnú väzbu aspoň v takejto forme. Tento rok bola tá spätná väzba obsiahlejšia a snažila som sa veľmi pozorne oddeľovať námietky, ktoré majú nejaké vecné jadro, a tie, čo ho nemali. Pri tých druhých som sa však zamýšľala nad tým, ako zrozumiteľne sprístupniť činnosť verejného ochrancu práv a jeho poslanie voličom tých strán, z ktorých zaznievali výhrady.

Ktorý variant by ste teda uprednostnili?

Ak by som mala z výboru signály, že k niektorým častiam mojej správy bude takáto obsiahla diskusia, pripravila by som sa na ňu. Takže asi tohtoročný variant.

Parlament nevzal vašu správu na vedomie. Bude to mať nejaký dosah na vašu prácu?

Zobrať správu na vedomie znamená, že správa sa prerokuje. Je to akási formálna uzávierka predchádzajúceho obdobia. Z formálneho ani právneho hľadiska však nemá vplyv na prácu verejného ochrancu práv.

Prekvapila vás osobná podpora prezidentky?

Pani prezidentka sa po našom prvom stretnutí v auguste 2019 vyslovila, že sa pokúsi zariadiť si pracovný program tak, aby mohla byť prítomná pri prerokovaní správy v parlamente, aby tak zdôraznila význam základných práv a slobôd pre demokratický právny štát. Bola som veľmi rada, že to vyšlo.

Mali ste pocit, že jej prítomnosť pomohla zvýšiť dôležitosť vašej správy?

Z môjho pohľadu určite, pretože hlava štátu dala vážnosť oblastiam, ktorým sa venujem. K tomu, ako to vnímali poslanci a poslankyne Národnej rady, sa vyjadriť neviem.

S príchodom epidémie sa začali zavádzať opatrenia proti šíreniu koronavírusu, bol prijatý núdzový stav, keď je možné obmedzovať práva ľudí. Vnímali ste vzniknutú situáciu tak, že je to chvíľa, keď musí byť váš úrad ostražitý a veľmi pozorne vnímať každé nové opatrenie?

Výnimočnosť situácie bola nielen v ohrození verejného zdravia, ale aj v tom, že dochádzalo k odovzdávaniu moci po voľbách. Zložky moci sa menili, ale naďalej fungoval demokratický štát, v ktorom sa má vládnuť pomocou pravidiel. My tie pravidlá máme nastavené v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu, v zákone o krízovom riadení a v ďalších. Tieto pravidlá, ktoré už sú spísané, sa len aktivizujú. Ale tým, že súčasný stav je taký mimoriadny, sme prirodzene očakávali, že aktivizácia všetkých týchto pravidiel bude spôsobovať problémy. A tie budú zosilnené aj tým, že nová vláda nemala 100 dní na zorientovanie sa v úradoch a museli začať okamžite plávať v studenej vode. Veľmi skoro sme začali dostávať podnety od fyzických osôb, ale aj od zariadení sociálnych služieb, kde sme minulý rok vykonávali prieskum. Na kanceláriu sa obracali riaditelia a riaditeľky týchto zariadení a žiadali nás o pomoc pri interpretovaní toho, čo znamená núdzový stav v zariadení sociálnych služieb a aké nariadenia môžu ako riaditelia vydávať.

Znamená to, že vláda neinformovala o opatreniach dosť jasne?

V informáciách pre zariadenia sociálnych služieb nebolo jasné, či sa núdzový stav týka okrem ošetrovateľskej aj opatrovateľskej starostlivosti. Vláda v tom hektickom čase, samozrejme, nemohla dávať podrobný výklad všetkých pravidiel. Preto do toho vstupuje príslušné ministerstvo, ktoré má interpretovať a podrobnejšie vypracovávať postupy. V tejto veci som komunikovala aj so štátnou tajomníčkou na ministerstve práce a upozorňovala som ju na to, že v týchto zariadeniach je nutné podrobnejšie vysvetliť všetky postupy.

Niektoré župy vo svojich zariadeniach sociálnych služieb zakázali klientom vychádzať. Mohli také niečo urobiť?

Vyššie územné celky začali byť v stave informačného nedostatku ako zriaďovatelia aktívnejší, aby zabránili rozšíreniu ochorenia v zariadeniach a ochránili seniorov. Dostávame v tejto veci podnety a mnohé z nich dodnes posudzujeme.

Predčasne narodené deti, ktoré nemohli byť so svojimi rodičmi, dôchodcovia, ktorí mali vyhradené hodiny, ľudia z osád, ktorí skončili aj na týždne za páskou strážení vojakmi, alebo naši občania vracajúci sa zo zahraničia, ktorí išli do povinnej štátnej karantény, no štát im nezabezpečil podmienky, ktoré im sám sľuboval. Čo to hovorí o tomto štáte?

Tieto prípady hovoria o tom, ako vnímame základné práva a slobody a že ich nepovažujeme za základ, ktorému musia zodpovedať prijímané odborné opatrenia. Nikdy som nespochybnila grémiá a konzíliá vytvorené z radov vynikajúcich odborníkov, infektológov, lekárov, zástupcov verejného zdravotníctva. Ich prácu som nespochybňovala. Všetky tie opatrenia však musia zodpovedať aj princípom zákonnosti, nevyhnutnosti a proporcionality. O opatreniach sa hovorí, že podstatný je výsledok, v demokratickom štáte sú však dôležité aj pravidlá hry. Ak by to bolo naopak, ustupovali by sme od týchto pravidiel stále viac a viac, až by sme sa ich už nedomohli. Preto je dôležité uvedomiť si, že aj takéto upozornenia majú v takejto situácii svoje miesto.

Počas epidémie ste upozornili na viaceré pochybenia ministerstva vnútra – či už na porušovanie práv ľudí pri štátnej karanténe, alebo na chýbajúci dokument, ktorým štát uzavrel hranice. S ministrom Romanom Mikulcom ste sa aj stretli. Aké bolo toto stretnutie?

Toto stretnutie považujem za veľmi dôležité aj z toho dôvodu, že korektná spolupráca inštitúcií sa bez takýchto stretnutí nezaobíde. Viacerým ministrom, ktorí nastupovali do novej vlády, som posielala osobný list, v ktorom som sumarizovala zistenia z predchádzajúceho obdobia vo vzťahu k príslušnému rezortu a zoznam otvorených otázok. Stretnutie s ministrom vnútra bolo príležitosťou spoznať sa a hovoriť o prístupe k riešeniam rôznych problémov. Zo stretnutia bolo jasné, že postoj ministerstva vnútra ani môj postoj sa nezmenili a zachovali sme si názorové odchýlky. Vecne sme teda nedospeli k jednotnému výsledku. Otázkou je, či sa to vôbec mohlo v takom relatívne krátkom čase podariť. Tieto odborné veci často následne riešia odborné tímy, ktoré obvykle potrebujú viac času na ich posúdenie.

Takže to nebolo tak, že ste sa stretli, pán Mikulec si vypočul vaše odporúčania a zapracuje ich do postupov ministerstva.

Nebolo. A ani sa to nedalo očakávať. Pána ministra som upozornila, že z našej strany budú prichádzať otázky v rámci riešenia individuálnych podnetov. Jeden som mu dokonca aj odovzdala, pretože v ten istý deň odchádzal na ministerstvo z našej kancelárie. Je dôležité informovať, že pokiaľ od verejného ochrancu ľudských práv príde na ministerstvo nejaký dopyt, tak je to preto, lebo dávame priestor na vyjadrenie tej strane, voči ktorej podnet smeruje. Je to dôležité, pretože ak preskúmaním podnetu dospejem k záveru, že došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, tak sa to potom príslušnému ministerstvu oznamuje s tým, že sa navrhuje prijatie konkrétnych opatrení.

Čoho sa týkal podnet, ktorý ste ministrovi osobne odovzdali?

Podnet veľmi názorne ilustroval problémy pri štátnej karanténe.

Dá sa mať dobrý vzťah s ministrami a ministerkami, ak je vašou úlohou upozorňovať na ich pochybenia?

Najprv musíme dešifrovať, čo je to dobrý vzťah. Ja si pod dobrým vzťahom predstavujem korektný vzťah. To znamená, že im dám priestor vyjadriť sa a oni sa k mojim otázkam aj vyjadria. Po vyhodnotení podnetu potom očakávam zapracovanie mojich odporúčaní.

Spolupracuje sa vám s niektorými ministerstvami lepšie a s inými horšie?

Práve s ohľadom na pandémiu je všetko veľmi zrýchlené a hektické. Okrem pána ministra vnútra a pani ministerky spravodlivosti som sa dodnes nestretla s inými ministrami, zatiaľ komunikujeme len písomne.

O štátnej karanténe ste povedali: „Takýto zásah do ľudskej dôstojnosti nie je v demokratickej spoločnosti akceptovateľný ani v zložitej situácii, v akej sa Slovensko v súčasnosti nachádza.“ Hrozia ministerstvu vnútra hromadné žaloby za to, že neprimerane obmedzilo práva ľudí?

V oblasti štátnej karantény máme tých podnetov skutočne dosť. Ich sumarizáciou vidíme, ako by štátna karanténa mala vyzerať v budúcnosti. Verejný ochranca práv nemá možnosť obrátiť sa na Ústavný súd pre rozhodnutia prijímané v núdzovom stave v osobitnom konaní. Preto sa zameriavame na možnosti, ktoré máme, a teda na posudzovanie prípadov, keď boli ľudia v štátnej karanténe 24 alebo až 41 dní a pravidlá karantény negarantovali, že ľudia v nej nebudú nakazení alebo že v nej nebudú dlhšie, než je nevyhnutné. Predpokladám, že ľudia budú ďalej zvažovať, ako si budú uplatňovať svoje práva, napríklad aj súdnou cestou.

Ministerstvo vnútra ste kritizovali aj za to, že nezverejnilo dokument, ktorým zavrelo pre cudzincov hranice. Dodnes ho neukázali ani vám. Tento dokument prijal Ústredný krízový štáb. Je vôbec v jeho právomoci prijať dokument, ktorým sa uzavrú hranice?

Na tlačových konferenciách aj na stretnutí s ministrom sa potvrdilo, že išlo o rozhodnutie Ústredného krízového štábu, ktoré bolo realizované prostredníctvom policajného zboru. Ak sa používa termín rozhodnutie, tak je to problém, pretože Ústredný krízový štáb je koordinačným orgánom v období krízového riadenia štátu. Podľa zákona o bezpečnosti štátu má tieto rozhodnutia prijímať vláda. Toto sú veci, na ktoré som pána ministra vnútra upozornila a naďalej o nich komunikujeme aj s ďalšími členmi vlády.

Takže zatiaľ to vyzerá ako problém.

Áno.

Vládu ste kritizovali aj za zákaz nakupovania pre seniorov mimo vyhradených hodín od 9:00 do 11:00. Premiér vám vtedy odkázal, že si máte doštudovať, kto je kompetentný o tom rozhodovať, a potom sa obrátiť na hlavného hygienika. Prekvapilo vás, že premiér takto reagoval?

Ľudsky ani nie. Práve preto som tomu neprikladala vážnosť. Premiér a vláda ako celok sú v situácii, ktorá je veľmi zložitá a uvedomujem si, že premiér nemusí mať dosť času na to, aby čítal všetky dokumenty a listiny. Vnímala som to tak, že dostal informáciu a takýmto spôsobom ju komunikoval. Verím, že s vládou aj s premiérom bude možná korektná spolupráca a komunikácia, keď to bude potrebné. V nadväznosti na predchádzajúcu otázku treba povedať, že nie náhodou sme zvolili takýto okruh adresátov. List mal smerovať aj vláde.

Stretli ste sa už s novým premiérom?

S pánom premiérom sa osobne nepoznám a ani som nemala možnosť sa s ním osobne rozprávať. Spolupráca preto vyzerá tak, že sa snažíme prichádzať s odporúčaniami, ktoré by nemali byť vnímané ako kritika. Rozumiem a rešpektujem aj pozíciu médií, ktoré v týchto odporúčaniach môžu vidieť kritiku, ale premiérovi, vláde či príslušným ministrom som vždy dávala odporúčania, aby zvážili nejakú zmenu. Nenavrhovala som napríklad zrušenie štátnej karantény, navrhovala som jej zmenu. Ak štát zvolí systém štátnej karantény, musí ju zvládnuť tak, aby boli garantované základné práva a slobody tých osôb, ktoré sú do nej umiestňované.

Dá sa povedať, či epidémiu lepšie zvládala Pellegriniho alebo Matovičova vláda?

Odchádzajúca vláda bola v situácii, keď bolo zrejmé, že prichádza veľký problém. Domnievam sa, že jej zodpovednosť bola predovšetkým z hľadiska materiálneho zabezpečovania v prípade pandemického stavu. Reagovala najprv vyhlásením mimoriadnej situácie a neskôr aj vyhlásením núdzového stavu, upravovali aj situáciu na hraniciach. Boli síce na konci svojho funkčného obdobia, ale predsa len, boli v situácii, keď mohli pripravovať aj nevyhnutný itinerár potrebných krokov v čase, keď sa aktivizuje mimoriadna situácia a núdzový stav. Príprava zo strany odchádzajúcej vlády preto mohla byť dôslednejšia. Mohli predvídať, aké opatrenia budú potrebné. K novej vláde už som sa vyjadrila. Nie je jednoduché prijímať zrýchlene nejaké opatrenia, ale z hľadiska dosahu na ľudské životy sa to zvládlo vynikajúco a ochrana verejného zdravia bola zabezpečená. Zároveň však dochádzalo k ohrozovaniu, prípadne k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd, pričom neboli zvládnuté všetky požiadavky legality a proporcionality prijímaných rozhodnutí.

Takže sa nedá povedať, ktorá vláda epidémiu zvládala lepšie?

Nie.

V Gelnici bola zavretá celá rómska osada do karantény len preto, lebo tam jeden človek porušil po návrate zo zahraničia domácu karanténu. U tohto človeka sa navyše koronavírus testom ani nepotvrdil. Je takýto krok obhájiteľný?

Som presvedčená, že nie. Je to jeden z aspektov, na ktorý som upozorňovala v liste hlavnému hygienikovi. Pri rómskych osadách som upozorňovala na to, že by sme mali veľmi dôsledne zvažovať uzatvorenie celých komunít, lebo takéto opatrenie nemusí obstáť v teste proporcionality. Preto aj samotný hlavný hygienik vydal pravidlá, kedy je potrebné uzavrieť osady a v nich sa uvádzalo, že až keď sa potvrdí viac ako desať percent nakazených. Ja som sa teda dopytovala na to, či boli tieto čísla pri ďalších uzavretých osadách dosiahnuté, pretože z medializovaných informácií som sa takýto údaj nedozvedela. Na tento list som však odpoveď nedostala. Osoby, ktoré nerešpektujú domácu izoláciu, je možné v poslednom kroku umiestniť do karantény v štátnom zariadení. Uzatvorenie osád preto považujem za problematické.

Ovplyvnil zatvorenie osád aj rasizmus ľudí, ktorí o tom rozhodovali?

Domnievam sa, že v tomto rozhodnutí sa premietli všetky problémy, ktoré v osadách dlhodobo sú. To znamená nedostatočné podmienky pre dodržiavanie hygieny, nedostupnosť vody, pitnej vody o to viac a teplej vody ešte viac. Nemajú vytvorené zdravé životné podmienky, ktoré súvisia najmä s bývaním, vzdelaním a s prácou. Obavy a nedôvera teda prevládli nad korektným postupom, ktorý sa mal uplatňovať, byť primeraný a individuálny.

Mesto v Gelnici v podstate zo strachu odrezalo od sveta rómsku osadu. Nebáli ste sa, že strach a nenávistné reakcie tam môžu eskalovať?

Zaiste. Mala som strach ja a aj ďalší ľudia v Kancelárii verejného ochrancu práv. S ohľadom na predchádzajúce skúsenosti som sa preto snažila upozorniť na to, aby v prípade dosiahnutia desaťpercentnej hranice prichádzali aj ďalšie opatrenia a nie len uzatvorenie osady. To znamená vytváranie zón v rámci samotných komunít. V teréne sa vyskytovali pracovníci osvety zdravia. To znamená ľudia, ktorí situáciu veľmi dobre poznajú. Vyjadrovali sa k tomu aj ďalší odborníci, ktorí zažívali obdobné situácie v rámci svojej odbornej činnosti. Sťažovali sa, že ich hlas nebol dostatočne rešpektovaný. O to horšie bolo, keď sme zaznamenali, že súčasťou uzatvárania osád je aj prítomnosť ozbrojených zložiek. Ak je to nevyhnutné, dá sa pristúpiť aj k takémuto kroku. Ak sú to však príslušníci armády, v takejto situácii už by mali mať civilné velenie a maximálne by tam mal byť potlačený prvok represie.

Päť detí z osady v karanténe v Krompachoch tvrdilo, že ich jeden z policajtov zbil palicou. Mali aj rany na nohách. Vyostruje epidémia konflikty medzi Rómami a majoritou?

Žiaľ, áno. Je to jav prirodzený, lebo ľudia sa v čase epidémie obávajú o svoje zdravie a život. Preto by sme mali robiť všetky preventívne kroky tak, aby sme prihliadali na záujmy oboch strán.

Začiatkom apríla ste upozorňovali aj na to, že nemocnice začínajú zavádzať opatrenia, ktorými porušujú ľudské práva. Ženám pri pôrode zakázali blízku osobu, k predčasne narodeným deťom nechceli pustiť rodičov a prestali robiť interrupcie. Majú nemocnice stále málo informácií o tom, čo sú ľudské práva, keď sa dejú takéto veci?

Domnievam sa, že vo všetkých týchto prípadoch prevažuje práve odborné hľadisko ochrany verejného zdravia. Táto otázka je vnímaná ako určujúca a rozhodujúca a všetko ostatné, vrátane ľudských práv a legality, sa v tejto situácii odsúva bokom. Ale ak žijeme v demokratickom a právnom štáte, sme slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach a naše práva sú vymedzené Ústavou a medzinárodnými dohovormi, nemôžeme prestať reflektovať túto zložku. S týmto sa musíme vysporiadať už počas edukácie medikov, počas špecilizačného štúdia, ktoré súvisí s atestáciou, so samotným výkonom práce vedúcich zamestnancov v jednotlivých nemocniciach. V týchto situáciách sa preukázalo, že sa prihliada len na odbornú stránku a odkláňame sa od toho, čo máme ako základ vymedzené v prvom článku našej Ústavy.

Vzdelávajú sa dnes medici a lekári o ľudských právach?

Pokiaľ viem, na lekárskych fakultách boli predmety zamerané na túto oblasť, ale od kolegov viem, že neboli považované za dostatočné. Medicínske právo je jednou z oblastí, ktorá nie je natoľko rozpracovaná a máme len pár kolegov, ktorí sa jej venujú. Situácia počas pandemického stavu to len potvrdila. Potrebujeme viac ľudí, ktorí sa budú odborne zameriavať na túto oblasť. Najlepšie, ak sú to ľudia, ktorí majú medicínske aj právne vzdelanie.

Vyzvali ste ministerstvo zdravotníctva, aby ženám aj počas epidémie zabezpečilo prístup k bezpečným interrupciám. Ministerstvo sa bránilo, že nevykonávanie interrupcií nie je neprimeraný zásah do práv žien. Povedali, že vaše obvinenie je závažné, no „bez akéhokoľvek základu“. Neobávate sa, že s nástupom konzervatívnejšej vlády budú práva žien spochybňované?

Rozprava k mojej správe za rok 2019 vo mne tieto obavy vzbudila. Ale kým máme vládu pravidiel, tak všetky pravidlá, ktoré budú prijímané, musia byť v súlade s už existujúcim nastavením slovenského právneho poriadku. Predpokladám, že takýmto spôsobom budú vyhodnocované už počas ich prípravy. V konečnom dôsledku je tu stále možnosť ich posudzovania prostredníctvom Ústavného súdu, ktorý je garanciou ústavnosti nášho právneho poriadku. Predpokladám, že príprava potenciálnych nových právnych noriem bude v tejto oblasti dodržiavať tieto pravidlá a princípy.

Čo ak by sa od nich odklonili?

Potom tam musí dôjsť k testu prostredníctvom návrhu na Ústavný súd, prípadne až na základe individuálnych sťažností na Európskom súde pre ľudské práva. Dnes však neviem predvídať, čo by sa dialo. Ostáva mi len vysloviť presvedčenie, že princíp demokratického právneho štátu bude rešpektovaný vo všetkých súvislostiach, o ktorých som sa tu zmieňovala.

Vo svojej práci sa stretávate s konkrétnymi príbehmi ľudí. Do akej miery vás aj osobne zasahujú? Dá sa na ne pozerať len cez právne analýzy?

Nedá. Snažím sa oboznamovať so všetkými novými podnetmi, ktoré k nám prichádzajú, aby som mala prehľad o tom, na akých podnetoch kancelária pracuje. Vždy je za tým špecifický životný príbeh, niektoré z nich sú veľmi ťaživé. O to lepší však máme pocit, keď sa nám podarí niekomu konkrétne pomôcť v reálnom živote.

Aký prípad vás vlani zasiahol najviac?

Asi je to prípad ženy, ktorá zomrela a jej dieťa bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti jej sestre, pretože tá bola s dieťaťom v kontakte. Táto sestra mala výrazné ťažkosti s platením výživného, a to nielen s otcom dieťaťa, ale aj s úradom práce. Maximálne sa snažila zabezpečiť materiálne aj citové potreby dieťaťa v už aj tak zložitej situácii, a postup úradu jej situáciu ešte sťažoval. Bola som veľmi rada, že sme jej vedeli pomôcť a prispeli sme k doriešeniu situácie. Človek si však pri tom uvedomoval zraniteľnosť dieťaťa, a veľkorysosť sestry, ktorá sa chcela postarať o dieťa svojej sestry.