Nový predseda Najvyššieho súdu: Čaká ma veľa práce, je tu veľa falše a intríg, závisti a neprajnosti
Jána Šikutu zvolila súdna rada dvanástimi zo sedemnástich hlasov. Prezidentka Zuzana Čaputová ho 20. mája vymenovala za predsedu Najvyššieho súdu. Známy je najmä ako bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, kde pôsobil v rokoch 2004 až 2011.
Prečo ste sa stali sudcom?
Pochádzam zo starej sudcovskej rodiny. Môj starý otec bol sudca medzi dvomi svetovými vojnami, moja mama bola sudkyňa, členovia rodiny sú právnici. Ako to už býva, oslovilo ma to a snažil som sa v tom pokračovať.
Narodili ste sa v Bratislave. Aj ste tu vyrastali?
Áno.
Aké bolo detstvo v Bratislave v 60. rokoch minulého storočia?
Priemerné, štandardné. Vyrastal som na sídlisku. Detstvo som prežil na Štrkovci v Ružinove, k čomu patrili chlapčenské kamarátstva, futbal a tak ďalej.
A čo august 1968? Pamätáte si na okupáciu?
Spomínam si, ako ráno o pol štvrtej bolo počuť, ako išli tanky po neďalekej Tomášikovej ulici. Robili veľký hukot. Rodičia, najmä nebohý otec, boli z toho veľmi nervózni a nahnevaní. Do toho hluk lietadiel a následne rôzne nápisy na múroch, chodníkoch. To sú také úryvky, ako si na to pamätám. Mal som necelých osem rokov.
Postupne ste dospievali. Ako ste vnímali komunizmus?
Ako niečo, čo krajinu postihlo. Pochádzam z nekomunistickej rodiny. Nikto nikdy nebol členom komunistickej strany. Keď som v 80. rokoch končil vysokú školu, tak ten režim už bol určite voľnejší ako v 50. rokoch. Napriek tomu, že som mohol študovať, tak to vnímam ako obdobie neslobody, a to najmä pre neslobodu prejavu, pohybu, nemožnosť cestovať. Práve tá nemožnosť cestovať ma veľmi zasiahla.
Prečo?
Na základnú školu som totiž nastúpil v roku 1966, teda v období uvoľňovania režimu po nástupe Alexandra Dubčeka. Chodil som na Bajkalskú, ktorá bola jednou z dvoch škôl, kde sa učili cudzie jazyky. Mal som to šťastie, že od druhej triedy som mal anglický jazyk. Bola to intenzívna výučba. Nakoniec som sa mu venoval štrnásť rokov, ale cestovať som nemohol.
Takže vlastne vám to v tej dobe bolo nanič.
Úplne nanič nie. Ako hovorieval môj otec – zabudnuté nie je stratené. Keď sa po roku 1989 otvorili hranice, tak človek základy mal, jazyk zdrevenel, ale už to stačilo len oprášiť. A hneď som to aj využil. V tom čase som už bol sudca a jeden zo zakladateľov Združenia sudcov Slovenska. Mal som na starosti komunikáciu so zahraničím.
Nadväzovali sme kontakty s kolegami zo západnej Európy a Spojených štátov amerických. Vtedy sa mi angličtina zišla. Pred pádom režimu nebola možnosť byť v kontakte so zahraničnými sudcami, takže potom sme potrebovali ich rady, aby sme sa zorientovali v demokracii a budovali demokratické súdnictvo. Bolo to jedno z najkrajších období života.
Ako dieťa nekomunistov ste nemali problém dostať sa na gymnázium a na vysokú školu?
Nie. Takéto problémy som nemal, ale musím povedať, že moji rodičia neboli žiadni disidenti.
Po skončení práva v roku 1983 ste sa stali justičným čakateľom v Bratislave. O tri roky neskôr sudcom. Museli ste vstúpiť do komunistickej strany?
Nie. Nikdy som nebol členom.
Veľká väčšina sudcov v tom čase v strane bola. Vaši kolegovia to vysvetľujú tak, že nemali na výber. Inak by sa sudcami nestali.
Nie je to pravda. Boli kolegovia, ktorí boli členmi strany, ale to boli obyčajne funkcionári. Predsedovia či podpredsedovia súdov. Aj radoví sudcovia, ale to väčšinou trestní. Ja som bol od začiatku civilný sudca. Klamal
