Denník Michala Hvoreckého: Knižnice zneužívajú šarlatáni

Koncom roka prebehla na Slovensku krátka, ale dôležitá debata o zodpovednosti a úlohe kníhkupcov v dnešnom svete. Predvianočné obdobie je pre knižný trh kľúčové. Smú kníhkupectvá v záujme ekonomického prežitia predávať aj tvorbu šarlatánov, podvodníkov či konšpirátorov?

Obchodníci k problému pristupujú rôzne, niektorí pragmaticky ponúkajú a propagujú všetko, čo ľudia kúpia, iní volia opatrne, ďalší striktne vyberajú a sporadicky tituly z ponuky aj vyradia. Podobne rozmanito k téme pristupujú zákazníci, prvý raz sa dokonca hovorilo o masovom bojkote jednej knižnej siete.

Knihy nie sú nevinné. Hitlerovho Mein Kampfu sa medzi vojnami predalo viac ako desať miliónov výtlačkov (dnes v moslimských krajinách znova letí ako eBook!). Mao Ce-tungove myšlienky sa nákladom dokonca priblížili k miliarde! Dôsledky poznáme.

Oveľa menej sa u nás v tejto súvislosti hovorí o knižniciach. Pritom sa v nich v uplynulých rokoch priam roztrhlo vrece s podujatiami propagujúcimi kontroverzné produkty a idey. Kníhkupectvá sú súkromné firmy, ktoré si samy určujú etické hranice, ale ako je také niečo možné vo verejných inštitúciách?

„Koľko ľudí, toľko chutí – to je staré známe porekadlo, ktoré v poslednej dobe používame čoraz častejšie,“ napísala pracovníčka rožňavskej knižnice v reakcii na moju kritiku, že si v tomto priestore zdarma robí reklamnú akciu časopis Zem a vek. Keby hovorila o svojom zelovoci, bolo by to v poriadku. Lenže poslanie knižníc určuje zákon: majú „uspokojovať kultúrne… a vzdelávacie potreby… podporovať duchovný rozvoj.“ Štát ich považuje za „neodmysliteľnú súčasť demokratického rozvoja spoločnosti“, lebo majú „mimoriadny význam pre život sociálne a zdravotne znevýhodnených občanov“ s „osobitným zreteľom pre potreby národností“.

Prečo v nich vystupujú aj zarytí odporcovia demokracie, ľudských práv a slobôd, nepriatelia menšín, falošní proroci, pochybní liečitelia alebo pseudo historici, ktorí znevažujú fundamentálne dejinné udalosti ako SNP alebo Nežná revolúcia?

Pretože sa im – podobne ako politikom pred voľbami – knižnice náramne hodia na lacnú propagáciu. Za priestor, energie ani služby platiť nemusia a ešte získajú plagáty či miesto na mailing liste. Slovenské knižnice však touto činnosťou porušujú zákon!

Kde sa stala chyba? Zriaďovatelia, čiže mestá, obce alebo župy, žiaľ, o knižnice a ich aktivity zväčša neprejavujú záujem, chápu ich iba ako rozpočtovú záťaž a nutné zlo. Obrovským problémom začína byť nedostatok kvalifikovaného personálu. Priemerný plat slovenského knihovníka je 560 eur, o dvesto menej ako priemerná mzda. Na odborné budovanie fondov, profesionálnu dramaturgiu a podporu kritického myslenia zúfalo chýbajú ľudské aj finančné zdroje. Situáciu zneužívajú šarlatáni, ktorí prídu s hotovou akciou a knižnica bez námahy vykáže činnosť. Kontrola sa aj tak nekoná.

Nádej sa črtala, lenže druhá Ficova vláda knihovníčky a knihovníkov oklamala. Premiér a minister kultúry predstavili roku 2012 veľký projekt obnovy obecných knižníc. Chceli „uspokojiť 200 až 300 obcí“ a vyčleniť peniaze na rekonštrukcie a nákup: „Uprednostňovali by sme slovenských autorov a slovenskú literatúru,“ tvrdil Fico.

Dnes už je jasné, že z toho nebude nič. Zato premiér poskytol milión eur zo svojej rozpočtovej rezervy na výstavbu novej tréningovej haly Národného hokejového centra v Piešťanoch a ďalší milión na rekonštrukciu zimného štadióna v Banskej Bystrici. Schválil a realizuje sa aj program modernizácie 21 futbalových štadiónov.

Pochybujem, že pripravovaný nový zákon o knižniciach prinesie zmenu smutného stavu. Chýba politická vôľa, odvaha a najmä vízia, akou krajinou chceme byť. Spoločnosť v kríze potrebuje dobré knižnice ako soľ. Nespočetné štúdie dokazujú ich prospešnosť pri obnove ťažko skúšaných štvrtí i celých regiónov aj v boji proti chudobe. Na papieri sme síce vzdelanostná ekonomika a vedomostná spoločnosť, no v realite hokejová republika.

Michal Hvorecký

Autor je spisovateľ. Vedie nemeckú knižnicu v Goetheho inštitúte v Bratislave