Denník N

Moje dieťa, môj pôrod, môj život. Keď som sa stala matkou, bola som k tej svojej adoptívnej krutá

Ilustračné foto – Unsplash/Omar Lopez
Ilustračné foto – Unsplash/Omar Lopez

Píše Hannah Griecová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Adopcia býva chúlostivou témou. Ľudia majú s adopciou rôzne skúsenosti a najčastejšie o nej vedú debaty práve adoptívni rodičia, ktorí majú hlboko v sebe zakorenenú obavu zo straty dieťaťa.

Dôležitý je však aj pohľad nás – adoptovaných detí – najmä naše pocity a problémy, ktoré sa objavia, keď sa samy staneme rodičmi. Pribúdajú otázky o rodinnom a kultúrnom zázemí, zdravotnom stave a vlastnej identite v role rodiča.

Často sa pozastavujem nad tým, kto v skutočnosti som. Som vôbec schopná stať sa rodičom, keď mám pocit, akoby časť zo mňa chýbala?

Chýbajúci diel skladačky

Keď som mala štyri roky, bola som adoptovaná cez agentúru. Moji adoptívni rodičia mi to prezradili pomerne skoro a vysvetlili mi, že to pre mňa bolo lepšie, ako ostať žiť s biologickými rodičmi.

Vždy chceli mať dieťa a moja biologická matka bola príliš mladá. Snažila sa o mňa starať aj sama, ale nakoniec sa rozhodla vzdať svojich rodičovských práv.

Až do dvadsiatky som sa cítila ako ozajstný člen rodiny. Tému adopcie sme načali len zriedkavo, aj to, keď som bola ja tá zvedavá. Rodičia nemali problém o tom hovoriť, odpovedali mi úprimne a premyslene.

Ak mi v živote čosi chýbalo, nikdy som si to nespájala s tým, že som adoptovaná. Trápila ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie