Od Mája po Květen

Bola to síce nevyžiadaná kuriérska pošta, ale o to potešiteľnejšia. Zárukou bola adresa odosielateľa – pražské vydavateľstvo Akropolis a jeho majiteľ Filip Tomáš osobne sú totiž značkou najvyššej kvality. Už názov knihy básnika Ondřeja Koupila Květen s podtitulom Rekompozice Máchova Máje sľuboval literárnu lahôdku a ocenil som už synonymickú hračku v pomenovaní knihy. Veď rýdzo český květen len občas ustupuje svojmu medzinárodnému pendantu, najmä teda práve pri Máchovi či kedysi na 1. mája (správy o tom, ako státisíce pracujúcich nadšene pozdravujú svojich komunistických pohlavárov v „prvokvětnovom“ sprievode, by asi neboli dosť internacionálne).

Začal som čítaním doslovu, aby som sa dozvedel, že Koupil, inšpirovaný rekompozíciami známych diel v hudbe, vo filme či v divadle, sa rozhodol rekomponovať text textom. Z češtiny 19. storočia do češtiny súčasnej, no nie s prvoplánovým, pragmatickým zjednodušením, ale s priezračnejším sprostredkovaním zložitého príbehu. Koupil pracoval s estetikou zhody a rozdielu, pričom mal neustále na mysli aj to, aby jeho verzia obstála aj sama osebe.

Takto poučeného ma však pred začítaním sa do knižky trochu brzdil zahanbujúci fakt, že z najvydávanejšieho textu českej poézie som si pamätal už len notoricky známe prvé verše („Byl pozdní večer / první máj / večerní máj / byl lásky čas“) a ten záverečný s výkrikom „Hynku / Viléme / Jarmilo!“. A tak, keď som zistil, že v knihe sú na dvojstranách zrkadlovo „bilingválne“ vedľa seba takmer dvestoročný Máchov text a Koupilov rekomponovaný, rozhodol som sa najskôr prečítať si pôvodnú verziu kánonickej básne. Neoľutoval som, a navyše som s úžasom zistil (alebo si len spomenul?), že Máj vôbec nie je milostnou básňou, ale poetickým dielom o vine a treste.

Až potom som si konečne prečítal Koupilovu rekompozíciu, ohromujúcu tvorbu (básnická skladba má vyše 820 veršov!), kde autor na rozdiel od Máchovho originálu zvolil nie práve najpohodlnejšiu deväťslabičnú formu; odmenou je civilnejší prozaický dojem z mnohých pasáží. Kopa ďalších fajnovostí (presahy viet a slovných spojení cez hranice veršov, uspokojenie sa s asonanciou namiesto rýmu a iné) je potom lahôdkou pre jazykovedcov, majstrov poézie či literárnych vedcov. Jeden z nich, vydavateľ Filip Tomáš, mi potom na priamu otázku odpovedal, že od začiatku ho na Koupilovom texte fascinuje obnažovanie toho, ako je Máchova skladba zložitá, náročná a ako málo jej čitateľ pri bežnom čítaní rozumie.

Proste skvelý experiment básnika Ondřeja Koupila, ktorý rekomponuje so zjavným potešením, ale i s plným rešpektom k romantickému charakteru básne s témou smrti. Ako sám dodáva, práve preto, aby jeho dielo nevzbudilo dojem paródie, odolal pokušeniu vtiahnuť sa do Máchovho pohľadu, zahŕňajúceho postupne hrdinu, básnika i čitateľa do jedného subjektu s jedným zážitkom, a tak v tom záverečnom verši nechal pôvodnú trojicu Hynka, Viléma i Jarmilu. Hoci ten Ondřej, ako autentický autor, sa tam priam núkal…