Keď demokracia prinesie výsledok, ktorý sa nám nepáči

Autor je verejný teológ

V demokratickej spoločnosti pripomína politika minimálne v jednej rovine šport: má víťazov a porazených. Otázka, ktorý šport by mala pripomínať najviac, je otvorená na diskusiu. Ak však politická aréna pripomína viac boxerský ring ako hokejové ihrisko, ohrozuje to integritu demokratického projektu a znižuje dôveru v jeho potenciál. Rovnaké platí, ak sa občania nedokážu správnym spôsobom vyrovnať s výsledkom zápasu – či už sú na strane víťazov alebo porazených.

Jedno z prvých mien, ktoré mnohým napadne v súvislosti s boxom, je Mike Tyson. „Železný Mike“ zastrašoval pred zápasom svojich oponentov násilnou rétorikou a v ringu ich chcel doslova zničiť. Keď počas zápasu ťahal za kratší koniec, neváhal súperovi odhryznúť kus ucha, za čo bol následne diskvalifikovaný.

Niekto by mohol namietať, že Tyson je enfant terrible športu, ktorého súčasťou sú aj slušní boxeri, či dokonca „znovuzrodení“ kresťania, ako napríklad Evander Holyfield alebo George Foreman. Istotne, aj medzi nimi sú viac a menej slušní ľudia, tak ako v každom športe a aj v živote. Nič to však nemení na skutočnosti, že v boxerskom ringu sa lámu nosy, vybíjajú zuby, tečie krv a ideálny spôsob víťazstva je knokaut.

Hokej tiež nie je bezkontaktný šport a občas dochádza aj k bitkám. Nech si o nich myslíme čokoľvek, tieto „výmeny“ sa v NHL okrem oficiálnych pravidiel riadia aj nepísanými etickými zásadami. Bitka sa zvyčajne odohráva vtedy, keď chcú hokejisti zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, alebo presnejšie, pästí. Silný hráč si za súpera nevyberá subtílneho hráča, ktorý sa biť nechce. Ak sa hráč dostane do zraniteľného postavenia, súper v úderoch nepokračuje.

V najlepšej hokejovej lige sú aj ďalšie zvyklosti hodné pozornosti. Nedostatok charakteru a ponižovanie súpera sa netolerujú. Medzi také správanie môže patriť aj zdanlivá maličkosť, akou je spôsob oslavy gólu. Keď Alexander Ovečkin skóroval v roku 2009 svoj 50. gól sezóny, predstieral, že svoju hokejku nemôže zodvihnúť z ľadu, pretože je príliš horúca na dotyk. Jeho teatrálne gesto nebolo vítané nielen súperom, ale ani niektorými komentátormi, či dokonca spoluhráčmi.

Výrok „sláva víťazom, česť porazeným“ je pre mňa stelesnený podávaním rúk po finále Stanleyho pohára. Po ťažkých bojoch si hráči dokážu navzájom úprimne prejaviť úctu a rešpekt. Víťazi oslavujú, ale nesprávajú sa arogantne. Porazení sú sklamaní, ale dokážu prijať porážku. Nevyhovárajú sa na zranenia, na neobjektívnych rozhodcov, neprajných fanúšikov a ani na nekvalitný ľad – dokážu prehltnúť horkú pilulku a nestrácajú odhodlanie víťaziť.

Aj februárové parlamentné voľby na Slovensku mali jasných víťazov a jasných porazených. Víťazi sa po vyhlásení prekvapivých výsledkov správali – najmä v porovnaní so svojimi predchodcami – veľmi triezvo. Ak ak aj bol niekto v pokušení myslieť si „vyhraj voľby a môžeš všetko“, koronakríza ho vrátila nohami pevne na zem. Porazení boli, pochopiteľne, sklamaní a niektorí aj šokovaní. Vo vnútri jednotlivých strán prebieha v tom lepšom prípade spytovanie svedomia a opatrné plánovanie budúcnosti.

Strany v opozícii sa celkom prirodzene snažia mobilizovať sily, aby mohli v ďalších voľbách uspieť. Vláda Igora Matoviča nedostala ani povestných sto dní a už je pod paľbou – nie vždy férovej – kritiky občanov, ktorí majú iné volebné preferencie. V liberálnej opozícii možno vnímať obavu zo vzniknutej situácie, spojenú s frustráciou, ktorú symbolizuje číslo 926. Na pohode nepridáva ani blížiaci sa vnútrostranícky zápas o pozíciu jednotky v strane.

Každá politická strana by si mala vždy nanovo pripomínať dôležité princípy z hokeja, ktorý je na rozdiel od boxu kolektívnym športom: mužstvo, ktoré chce víťaziť, môže mať len jedného kapitána a nesmie mať rozdelenú hokejovú šatňu. Čo je povedané v šatni, zostáva v šatni. Špinavá bielizeň sa neperie na verejnosti. Bojovať treba vždy čestne – aj vzhľadom na zachovanie integrity samotného športu –, hoci tento spôsob boja nemusí vždy priniesť želaný výsledok.

V 80. rokoch minulého storočia bolo zložených množstvo populárnych piesní. Jednou z nich je Hráč v podaní českej rockovej skupiny Turbo, ktorú si obľúbil aj Jaromír Jágr. Pieseň začína slovami „Život tě naučil hrát s kartama, které ti rozdával sám…“ a má etické posolstvo, keď vyzýva, aby sa hráč po prehre napriek posmechu pozdvihol, a aj keď nemá v ruke tromfy, hral najlepšie, ako vie, zachoval si česť a zostal férovým hráčom.

Pred štvrťrokom nerozdával karty život, ale voliči. V ostatných aspektoch je posolstvo piesne aktuálne. Tak, ako je dôležité, aby sa víťazná strana správala podľa určitých etických zásad – napríklad aby neznevažovala súperov, pretože z jej hokejky padlo veľa gólov, mali by si aj porazené strany dobre zvážiť, akú stratégiu a prostriedky použijú v ďalšom zápolení.

Výsledok volieb sa bude logicky prejavovať aj v konkrétnych zákonoch, s ktorými sa jednotliví občania v rôznej miere stotožnia alebo nestotožnia. Nemali by pritom zabudnúť, že ctiť si demokratický proces je rovnako – a možno aj viac – dôležité ako výsledok, ktorý prinesie. Ten možno relatívne ľahko zmeniť – stačí občanom ponúknuť presvedčivú alternatívu a uspieť v ďalších voľbách.

Pred niekoľkými mesiacmi bol schválený nový zákon o financovaní cirkví a náboženských spoločností. K téme som sa prvýkrát verejne vyjadril pred desiatimi rokmi a aj na stránkach tohto denníka som prezentoval názor, že model priameho financovania zo štátneho rozpočtu nepovažujem za najlepší. Dôvod, prečo som proti schválenému zákonu neprotestoval, súvisí s hlavnou myšlienkou tohto textu.

Hoci výsledok nie je podľa mňa ideálny, človek, ktorý si váži demokratický proces, by ho mal byť schopný bez hysterických reakcií – aspoň dočasne – prijať. A nielen to, mal by tiež dokázať oceniť pokojnú atmosféru, ktorá celý proces sprevádzala, a schopnosť zúčastnených strán dohodnúť sa. Tieto veci – podobne ako jednoznačné hlasovanie demokraticky zvoleného parlamentu – nie je možné osobami, ktoré si ctia demokraciu, ignorovať či podceňovať.

V demokratickej spoločnosti nie je žiadny zákon vytesaný do kameňa. Každý zákon je možné zmeniť, a ak je niekto hlboko presvedčený, že ho zmeniť treba, mal by sa o to usilovať a nepodliehať defetizmu. No mal by to robiť bez urážok názorových oponentov a lacných úderov. Výsledok totiž nie je to jediné, na čom záleží.

Uviedol som príklad z minulosti, ale rovnaké princípy sa vzťahujú aj na budúce legislatívne zmeny. Ak by napríklad došlo k obmedzeniu nedeľného predaja, zmena nebude „nanútená“ spoločnosti „kresťanskými fundamentalistami“, ale bude výsledkom štandardnej demokratickej politiky. V tomto prípade by dokonca neplatilo ani „konzervatívnej“ politiky, pretože myšlienku „voľnej nedele“ podporujú osoby rôznych ideologických presvedčení.

Ak niekto v tejto i ďalších súvislostiach používa termíny ako stredovek, inkvizícia, tmári, náboženská polícia či farská republika a snaží sa navodiť dojem prichádzajúcej teokracie, buď je hlboko neznalý veci, alebo vedome hrá nečistú hru, respektíve praktizuje politiku v štýle „účel svätí prostriedky“. Voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi môžeme mať množstvo výhrad, ale treba si pripomenúť, že predpovedané katastrofické scenáre sa po jeho zvolení nenaplnili. A rovnako sa nenaplnia ani na Slovensku po spektakulárnom víťazstve hnutia OĽaNO.

To neznamená, že tu neexistujú reálne výzvy či dokonca hrozby, ktoré však treba správne pomenovať a nehystericky a férovo konfrontovať. Od opozície nikto nečaká, že bude koalíciu len pozorovať a tlieskať jej – politika nie je krasokorčuľovanie. Ale nemusí byť ani boxom a ešte k tomu s porušovaním etických pravidiel.