Keď demokracia prinesie výsledok, ktorý sa nám nepáči
Ak niekto v súvislosti so situáciou na Slovensku používa termíny ako stredovek, inkvizícia, tmári, náboženská polícia či farská republika a snaží sa navodiť dojem prichádzajúcej teokracie, buď je hlboko neznalý veci, alebo vedome hrá nečistú hru.
Autor je verejný teológ
V demokratickej spoločnosti pripomína politika minimálne v jednej rovine šport: má víťazov a porazených. Otázka, ktorý šport by mala pripomínať najviac, je otvorená na diskusiu. Ak však politická aréna pripomína viac boxerský ring ako hokejové ihrisko, ohrozuje to integritu demokratického projektu a znižuje dôveru v jeho potenciál. Rovnaké platí, ak sa občania nedokážu správnym spôsobom vyrovnať s výsledkom zápasu – či už sú na strane víťazov alebo porazených.
Jedno z prvých mien, ktoré mnohým napadne v súvislosti s boxom, je Mike Tyson. „Železný Mike“ zastrašoval pred zápasom svojich oponentov násilnou rétorikou a v ringu ich chcel doslova zničiť. Keď počas zápasu ťahal za kratší koniec, neváhal súperovi odhryznúť kus ucha, za čo bol následne diskvalifikovaný.
Niekto by mohol namietať, že Tyson je enfant terrible športu, ktorého súčasťou sú aj slušní boxeri, či dokonca „znovuzrodení“ kresťania, ako napríklad Evander Holyfield alebo George Foreman. Istotne, aj medzi nimi sú viac a menej slušní ľudia, tak ako v každom športe a aj v živote. Nič to však nemení na skutočnosti, že v boxerskom ringu sa lámu nosy, vybíjajú zuby, tečie krv a ideálny spôsob víťazstva je knokaut.
Hokej tiež nie je bezkontaktný šport a občas dochádza aj k bitkám. Nech si o nich myslíme čokoľvek, tieto „výmeny“ sa v NHL okrem oficiálnych pravidiel riadia aj nepísanými etickými zásadami. Bitka sa zvyčajne odohráva vtedy, keď chcú hokejisti zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, alebo presnejšie, pästí. Silný hráč si za súpera nevyberá subtílneho hráča, ktorý sa biť nechce. Ak sa hráč dostane do zraniteľného postavenia, súper v úderoch nepokračuje.
V najlepšej hokejovej lige sú aj ďalšie zvyklosti hodné pozornosti. Nedostatok charakteru a ponižovanie súpera sa netolerujú. Medzi také správanie môže patriť aj zdanlivá maličkosť, akou je spôsob oslavy gólu. Keď Alexander Ovečkin skóroval v roku 2009 svoj 50. gól sezóny, predstieral, že svoju hokejku nemôže zodvihnúť z ľadu, pretože je príliš horúca na dotyk. Jeho teatrálne gesto nebolo vítané nielen súperom, ale ani niektorými komentátormi, či dokonca spoluhráčmi.
Výrok „sláva víťazom, česť porazeným“ je pre mňa stelesnený podávaním rúk po finále Stanleyho pohára. Po ťažkých bojoch si hráči dokážu navzájom úprimne prejaviť úctu a rešpekt. Víťazi oslavujú, ale nesprávajú sa arogantne. Porazení sú sklamaní, ale dokážu prijať porážku. Nevyhovárajú sa na zranenia, na neobjektívnych rozhodcov, neprajných fanúšikov a ani na nekvalitný ľad – dokážu prehltnúť horkú pilulku a nestrácajú odhodlanie víťaziť.
Aj februárové parlamentné voľby na Slovensku mali jasných víťazov a jasných porazených. Víťazi sa po vyhlásení prekvapivých výsledkov správali – najmä v porovnaní so svojimi predchodcami – veľmi triezvo. Ak ak aj bol niekto
