9 a ½ týždňa (ne)lásky v koalícii
Je otázne, či by na Matovičovom mieste niekto iný obstál lepšie než on, ale jeho komunikačná smršť viac než s krízou súvisí s jeho osobnosťou.
Autor je prezident IVO a hosťujúci expert IWM (Viedeň)
Keď v roku 2016 Donalda Trumpa zvolili za prezidenta Spojených štátov, jedným z hlavných motívov pri komentovaní jeho výkonu od nástupu do funkcie prakticky až doteraz bolo (aj je) tvrdenie, že USA majú na čele „iného“ prezidenta. Iného než všetci doterajší šéfovia federálnej administratívy. V prístupe Trumpa k výkonu funkcie naozaj bolo veľa „iného“.
Pozorovateľov najviac zaujal štýl jeho komunikácie – so spojencami a súpermi na domácej scéne, s predstaviteľmi cudzích štátov, s novinármi, s verejnosťou. Niekedy sa zdalo, že to takto nemôže dlho fungovať, respektíve, že to nemôže fungovať vôbec.
Stávalo sa, že jeden prezidentov výrok bol v úplnom rozpore s ďalším, že jeho večerný tvít odporoval raňajšiemu. Niekedy prezident dokonca odmietal potvrdiť to, čo médiá citovali z predtým zverejnených autentických nahrávok a prepisov jeho vystúpení. Prezident často obviňoval svojich oponentov zo šírenia „fake news“, pritom sám uvádzal fakty, ktoré sa rozchádzali s realitou. Toto naozaj Washington dovtedy nezažil.
„Iný“ prezident sa veľmi snažil vtlačiť svoju neopakovateľnú pečať pôsobeniu jednotlivých zložiek federálnej vlády, v niektorých oblastiach sa mu to aj podarilo. V mnohých iných to však až tak veľmi nevyšlo a USA sa napokon nestali krajinou s naozaj „inou“ politikou.
Napríklad po uplynutí takmer celého funkčného obdobia Donalda Trumpa v zahranično-politickej oblasti sa USA pevne držia základnej línie zdedenej po predchádzajúcich vládach. Pritom počas uplynulých troch rokov niektoré výroky prezidenta práve v tejto oblasti vyvolávali znepokojenie a občas div že nie paniku medzi rôznymi aktérmi – tak doma, ako aj v zahraničí.
Ako sa niečo také mohlo stať? Odpoveď je jednoduchá – pretože Spojené štáty majú politický systém, v ktorom sú moc a zodpovednosť delené a o všetkom nemôže sám rozhodnúť ani formálne najmocnejší muž – prezident. To, čo niektorí autori konšpiračných teórií označujú slovným spojením „deep state“ („hlboký štát“) – federálny establišment a establišment jednotlivých štátov –, sa ukázalo silnejšie než predstavy úradujúceho prezidenta. Nehovoriac o jeho komunikačnom štýle. Nie je to, samozrejme, nijaký „tajomný“ zаkonšpirovaný a potajomky operujúci štát, ale transparentne fungujúca sústava demokratických inštitúcií verejnej moci, ktorá o. i. plní korekčnú funkciu.
Keď sa líder OĽaNO Igor Matovič stal predsedom slovenskej vlády, k hlavným motívom komentárov venovaných šanciam na stabilné fungovanie novej vládnej zostavy patrili predovšetkým osobnostné charakteristiky nového premiéra a jeho komunikačný štýl. Od týchto dvoch faktorov mnohí komentátori odvádzali životnosť novej vlády. Niektorí vyjadrovali opatrné nádeje, že Igor Matovič trochu upraví svoje nastavenie, ktoré ho núti bezprostredne reagovať na všetko, čo sa odohráva v krajine. Väčšina však realisticky predpokladala, že k nejakým podstatným zmenám v správaní pevne sformovanej osobnosti sotva dôjde.
Realita v prvých týždňoch účinkovania lídra OĽaNO v premiérskom kresle
