Ako sa vám vodí? zažartoval súdruh Chruščov. Výborne, zažartovali kolchozníci
Kultová kniha Ján L. Kalinu Tisíc a jeden vtip vyšla po polstoročí prepracovaná a doplnená o kapitolu, ktorú dopísal v nemeckom exile.
„Preplnená električka, všetci chlapi sedia. Nastúpi staršia pani, a keď sa nikto ani nepohne, spýta sa: – To sa tu nenájde ani jeden džentlmen? – Džentlmenov by bolo, ale miesto nie je –, zaznie pravdivá odpoveď.“ Alebo: „V New Yorku vraj každých desať minút zrazí auto jedného človeka. – Toho človeka by som chcel vidieť.“
Priznám sa, že tento text som začínal písať niekoľkokrát s rôznymi vtipmi, kým som pochopil, že nemá zmysel hľadať ten najlepší, keďže v knihe, v ktorej je vtipov poriadne cez tisícku (nech vás nemýli jej názov „iba“ Tisíc a jeden vtip), je tých najlepších presne toľko. A zasa raz to vyriešil Jan Werich, ktorý gratuloval autorovi knihy Jánovi L. Kalinovi slovami: „To, že ste si ju museli odsedieť, je najlepší vtip, i keď pre vás nepríjemný, nespravodlivý a chvalabohu nie tragický.“
V tom čase už bol spisovateľ, humorista, scenárista, dramaturg, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg Ján L. Kalina (1913–1981) na slobode, z pôvodne vymeraných dvoch rokov nepodmienečne si odsedel presne polovicu, a pomaly sa aj s celou rodinou zmieroval s budúcnosťou exulantov. Inkriminovaná kniha už bola dávno na indexe a tých 25-tisíc exemplárov, ktoré ešte stihli na začiatku normalizácie vyjsť, boli v majetku šťastlivcov opatrované ako relikvia slobodnejších čias..
Päťdesiattisíc vtipov
Dá sa právom predpokladať, že rovnakým hitom bude aj jej terajšie vydanie v Slovarte, prepracované a doplnené o kapitolu s protikomunistickými vtipmi, ktoré Kalina publikoval v nemeckom exile. Oproti pôvodnému vydaniu spred polstoročia už nie sú v knihe vtipy, ktoré by prílišným naviazaním na dobový kontext či osobnosti dnes stratili svoj náboj. Bonusom takmer päťstostranovej publikácie v exkluzívnej grafickej úprave sú aj dobové karikatúry publikované v slovenskej tlači na prelome 60. a 70. rokov.
Kalina si zbieral vtipy od nepamäti, mal ich okolo päťdesiattisíc, a keď sa v 60. rokoch v Československu trochu uvoľnili spoločenské pomery a črtala sa šanca na vydanie knihy s vtipmi a o vtipoch, nastal čas triedenia neuveriteľného archívu. „Z tohto množstva by niekto iný pravdepodobne vybral celkom odlišnú kolekciu vtipov,“ hovorí autor v úvode. „Snažil som sa o výber, v ktorom by prevažovali vtipy u nás menej známe alebo celkom neznáme, pravda, naozaj nových vtipov je málo a pojem neznámy je tiež relatívny.“
Z tých takzvaných notorických potom vybral len tie, ktorých pointy („ale u nás nebijeme černochov,“ „skúsil som oboje a nedá sa to porovnať“ či „a iný glóbus nemáte?“) už časom žili svoj vlastný život často bez toho, aby ich interpreti poznali vôbec pôvodný vtip.
Prácu dokončil v roku 1966, odkedy sa začala komplikovaná cesta knihy na jej vydanie. Keď sa po korekciách a vyradení najtoxickejších vtipov (to už bol čas pookupačný)
