Slováci sú schopní podpisovať bezcitné petície proti hendikepovaným a umierajúcim

V Gabčíkove sa za 17 rokov existencie utečeneckého tábora vystriedalo niekoľko tisíc migrantov z rôznych krajín Európy, Ázie aj Afriky a ani miestni nedokážu jasne a bez váhania povedať, aké problémy robili a či niekedy porušovali zákony. Napriek tomu v obci panuje zdesenie zo zámeru tábor opäť otvoriť a dočasne doň umiestniť 500 žiadateľov o azyl v Rakúsku.

Petíciu podpísalo viac ako 3-tisíc ľudí a na začiatku augusta bude miestne referendum proti opätovnému otvoreniu tábora. Pripadá vám to čudné a bezcitné? Na Slovensku boli ľudia už viackrát schopní zorganizovať a hromadne podpisovať petície proti tým najslabším.

Stop ihrisku pre hendikepované deti

Minulý rok sa niektorým obyvateľom Prešova nepáčilo, že poslanci schválili prenájom trávnatej plochy neziskovej organizácii ze jedno euro. Zámerom aktivistov bolo, aby na ňom vybudovali ihrisko pre hendikepované deti. Občianske združenie tak zároveň chcelo zamestnať rodičov postihnutých detí, ktorí sú kvôli starostlivosti o ne dlhodobo nezamestnaní.

Petíciu proti prenájmu podpísalo vyše 220 miestnych obyvateľov. Organizátor podpisovej akcie Vasiľ Janko to pre web presov.dnes24.sk vysvetľoval takto: „Nedá sa čakať, že hendikepované deti z celého mesta budú chodiť na koniec Sídliska III. Výhrady mám aj k stravovaniu, čo tam má byť. Vedľa je už lanové centrum. Nepotrebujeme tam ďalšie krčmy a bufety.“  Poslanci si ho vypočuli a projekt zastavili.

V Prešove ani týrané ženy

V rovnakom meste, v akom nechcú ihrisko pre hendikepované deti, má problém aj občianske združenie MyMamy, ktoré sa už viac ako päť rokov snaží vytvoriť miesto, kde by našli útočisko ženy zažívajúce násilie. Pod petíciu proti domovu pre týrané ženy sa podpísalo viac ako tisíc obyvateľov Prešova.

Tvrdia, že sú proti „nárastu neporiadku, kriminality, výtržností, nárastu hluku a zvýšenej koncentrácii neprispôsobivých obyvateľov v tejto doposiaľ tichej mestskej časti“. Proti útočisku pre týrané ženy sa v meste dokonca rozbehla klamlivá kampaň na webe a jej súčasťou bol bilbord s heslom „Deti na Šidlovci potrebujú škôlku, nie budúcu herňu!“.

Prekážajú aj umierajúci

Obyvatelia Brezového hája v Nitre sa v roku 2004 postavili aj proti výstavbe hospicu, v ktorom mali ťažko chorí – najmä onkologickí pacienti – tráviť posledné týždne svojho života. Hospic svätej Bernadetky odmietali ľudia päť rokov, hoci jeho základný kameň posvätil pápež Ján Pavol II.

Zariadenie, ktoré spravujú cirkevné organizácie a prispievajú mu sponzori, sa malo pôvodne stavať v Ivanke pri Nitre. Tamojší obyvatelia sa vzbúrili, lebo vraj bolo „neetické“, aby stálo neďaleko školy. Hospic nakoniec postavili a funguje doteraz.

Postihnuté deti bez rodičov? Ani to nie

Vo Veľkom Šariši pri Prešove niektorým pred piatimi rokmi prekážala výstavba detského domova pre postihnuté deti bez rodičov. Malo ísť o výstavbu štyroch satelitných domčekov a presťahovať sa do nich malo približne 40 zdravotne postihnutých detí z prešovského Detského domova na Požiarnickej ulici.

Ľudia zo susedstva nesúhlasili, a tak začali zbierať podpisy. Našlo sa ich len 60, čo na prerokovanie mestským zastupiteľstvom päťtisícového mestečka nestačilo. Nestačilo to však ani odporcom a rozbehli ďalšiu petíciu, ktorú podpísalo okolo 150 ľudí. Domčeky nakoniec postavili.

Nechceli ani utečencov – siroty

Proti výstavbe detského domova pre mladých utečencov, čo nemajú rodičov, sa pred 11 rokmi postavili vo viacerých mestách a obciach. Domov odmietli v Poprade a obec Štôla pri Vyšných Hágoch povedala domovu „nie“, pretože je „bránou do Vysokých Tatier“ a domov by spôsobil „stagnáciu“ turizmu. Petícia proti vznikla aj v Trenčíne, kde sa báli kriminality. Nakoniec domov nevybudovali.

Boja sa iného a desivého

„Je desivé, že také veci ľudia podpisujú, a podpisujú ich asi preto, že sú pre nich desivé,“ hovorí sociologička Zora Bútorová. Signatári takýchto petícií podľa nej nechcú mať blízko seba utrpenie. Klasickou ukážkou je hospic.

„Susedia nechcú mať pri sebe starých ľudí a vedomie, že tam prichádzajú na svoje posledné týždne či mesiace.“ Sociologička hovorí, že sa táto spoločnosť dlhé desaťročia tvárila, že nemá chorých či hendikepovaných ľudí.

„Patrilo to k socializmu. Títo ľudia neboli vôbec vo verejnom priestore. Tabuizovaný bol aj problém týraných žien,“ vraví Bútorová. Podľa sociologičky mnohí takéto petície podpisujú aj pod vplyvom stádového momentu – najmä v malých obciach.