Denník N

Maliar Juraj Kollár: Už viem, aké sú možnosti šťastia na jeden deň

Juraj Kollár. Foto N - Vladimír Šimíček
Juraj Kollár. Foto N – Vladimír Šimíček

Juraj Kollár patrí k najvýraznejším súčasným slovenským maliarom. Pochádza z Nitry, maľbu študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení a pražskej Akadémii umení. Dlhšie obdobia trávil v Paríži, kde aj vystavoval.

Jeho diela má v zbierkach slovenská aj česká národná galéria a mnohé ďalšie verejné aj súkromné galérie a zbierky. Zastupuje ho galéria Zahorian & Van Espen, v ktorej tento týždeň otvára samostatnú výstavu. Predstaví tam aj svoju prvú komplexnú monografiu s názvom Square One s úvodnou štúdiou teoretičky Kataríny Bajcurovej.

S Jurajom Kollárom sme sa rozprávali o tom, čo vidí, keď sa prechádza po uliciach cez Google mapy, ako je možné, že sa necíti ako umelec, hoci patrí medzi oceňovaných autorov, a prečo dokončil maľbu Prezidentského salónika až po desiatich rokoch.

Ste známy tým, že trávite veľa času v ateliéri, zmenili sa vôbec vaše dni počas korony?

Áno, zmenili. Hlavne som sa však celý čas bál, či mi vystačia farby a či ich naozaj idem všetky minúť na nové maľby, ale rozhodol som sa dobre, lebo obrazy akurát stihli vyschnúť na výstavu.

Čas v ateliéri som minimalizoval, aby sme to doma s manželkou a dvoma deťmi zvládli. O desiatej ráno som išiel do práce, ale už okolo jednej som sa začal baliť. A občas som so sebou brával aj syna.

Dokázali ste sa s ním sústrediť?

To vždy záležalo od jeho nálady. Ak ho práve zaujalo zatĺkanie klincov alebo čosi podobné, tak to šlo. Ale čím častejšie sme tam spolu chodili, tým menej ho to bavilo.

Vy maľujete, vaša manželka Denisa je ilustrátorka, kreslíte si doma s deťmi rovnako ako iní rodičia?

Áno, ale úplne normálne. Vždy obdivujem, ako pekne vie moja žena kresliť rôzne postavičky. Deti čmárajú expresívne. Povedal by som, že majú taký sochárskejší prístup a snažia sa kresbu deštruovať. Niektoré kresby si potom fotím, lebo sa mi páčia, a nechávam sa nimi inšpirovať. Veď aj „šróbované“ obrazy som začal robiť kvôli synovi. To jemu som nakúpil kadejaké drôtiky a klince, lebo ho to veľmi baví, a napokon som to využil aj ja.

Juraj Kollár: Square, 2019.

Juraj Kollár: Pool, 2019.

Keď ich človek vidí z diaľky, má pocit, že je to maľba, lebo už predtým ste robili podobné obrazy, v ktorých je základným stavebným prvkom sklobetón, rozbíjajúci, prepúšťajúci len časť toho, čo je za ním. 

Áno, vždy som bol fascinovaný záhradkárstvami a stavebninami, aj preto som používal stavebné materiály – rôzne siete či sklobetón. Zrejme to pramení ešte z detstva. Mali sme chalupu, ktorú otec celé roky prerábal. V kuse tam trčali rôzne materiály, ktoré som si ako dieťa ohmatával, mal som ich zažité. Vždy ma pritom lákala viac architektúra než príroda a uvedomil som si, že tieto stavebné materiály viem využiť aj v maľbe.

Keď pracujem, mám neustálu potrebu vytvárať reliéf. Dráždi ma, ako sa situácia na plátne mení vplyvom meniaceho sa slnka, pohybujem sa okolo obrazu a snažím sa doň dostať dynamiku, chcem, aby reliéf neustále pracoval aj pre diváka.

Juraj Kollár: Cesta, 2011.

Juraj Kollár: Jazero, 2013.

Juraj Kollár: Lomnický štít, 2018.

Juraj Kollár: Invalidovňa, Paríž, 2014.

Je rovnaké maľovať drôtikmi a klincami a maľovať farbou?

Nie, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie