Bol som v kine v rúšku a užil som si to. Problém je, že kiná majú veľa ďalších problémov
Kiná môžu premietať, audiovízia má však ešte ďaleko od normálu.
Je piatok podvečer a ja idem do kina. Normálneho kamenného kina s veľkým plátnom.
V bratislavskom Kine Lumière sa končí moje rande s mestom, ktoré malo hneď niekoľko kultúrnych vrcholov. Chvíľku som si postál vonku pred hudobným klubom v dave ľudí, ktorí sa dovnútra nezmestili tiež. Potom prišla chuť na jedno čapované pivo.
Na terase na mňa nezvýšilo miesto, z kapacitných dôvodov musím sedieť vnútri. Z tmavých útrob alkoholom smrdiaceho výčapu pozorujem dvesto ľudí, ktorí vonku na slniečku popíjajú prosecco z plastových pohárov. Dúfam, že aspoň do kina sa zmestím.
Kino Lumière nesklame, s kapacitou nemá problém.
„Už na vás čakáme,“ uvíta ma uvádzačka, keď si na jej výzvu dezinfikujem ruky. „Ste posledný. Zase až tak veľa divákov nemáme.“ Sme dokopy štyria. V rohu sedí párik, dvaja vedľa seba, v rúškach. Starší pán dva rady podo mnou má rúško frajersky stiahnuté na brade.
Atmosféru premietania po mesiacoch korony vystihuje fotografia kolegu Šimíčka, ktorú prevzali zahraničné médiá a na druhý deň vyšla v The New York Times na titulnej strane: prázdna kinosála a pár ľudí v rúškach.
Pred filmom nám najprv pustia osvetové video v angličtine o tom, ako si treba umývať ruky. Potom ide Sviňa. Pamätníci možno vedia – to je ten predvolebný politický triler z obdobia pred pandémiou. Sviňu vidím druhýkrát, ale žiadne nové filmy dnes neboli na výber. Aspoň podporím domácu kinematografiu.
Keď sa začne premietanie, okamžite sa zbystria moje karanténou otupené zmysly. Hltám každý detail. Je skutočný zážitok po štvrť roku abstinencie pozerať na veľkom plátne film. Veľký obraz má zároveň neželaný dôsledok: zvýrazňuje chyby, ktoré urobili filmári. Sviňa sa mi na prvýkrát zdala ešte znesiteľná, ale teraz lepšie vidím, že je to