Denník N

Historik o Benešových dekrétoch: Maďari a Slováci to vidia ako dva samostatné príbehy a to je problém

László Szarka. Foto - archív L. S.
László Szarka. Foto – archív L. S.

Najmasovejšie vyhnanie sa udialo na jar 1945 v Košiciach a Bratislave, keď sa pokúsili z týchto dvoch miest vyhnať Maďarov takým tempom, ako to urobili Česi so sudetskými Nemcami, vraví historik László Szarka.

Slovenská republika prehrala minulý týždeň spor na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) v prípade, v ktorom hrajú rolu aj Benešove dekréty. Ide o spor Štátnych lesov s potomkami maďarského občana, ktorému úrady po druhej svetovej vojne pre procesnú chybu na rozdiel od iných Maďarov neskonfiškovali majetok. Štrasburg však nekritizoval prístup Slovenska v samotnom spore, ale inštitút mimoriadneho dovolania, ktorým generálny prokurátor protiprávne zasiahol do uzavretého sporu.

Historik László Szarka v rozhovore vysvetľuje:

  • ako sa vyrovnať s dedičstvom Benešových dekrétov,
  • čo sa stalo po vojne s maďarskou menšinou na Slovensku,
  • či boli odškodnené obete odsunov, násilia a konfiškácií majetku,
  • prečo sa o ujmách Maďarov po vojne na Slovensku nehovorí.

Štrasburský súd minulý utorok rozhodol, že Slovensko v kauze siahajúcej až k Benešovým dekrétom konalo protiprávne. Rozhodnutie sa však netýkalo samotného sporu – teda že štát chce po takmer 80 rokoch využiť zákon o konfiškácii majetku u občana, ktorého predkovia boli Maďari žijúci na našom území. Predmetom sporu bol inštitút mimoriadneho dovolania, ktorý Európsky súd pre ľudské práva už kritizoval aj v iných kauzách. Napriek tomu sú spravodajské portály slovenských Maďarov plné textov, z ktorých srší nádej, že rozhodnutie štrasburského súdu je príležitosť na vyslovenie uznania zo slovenskej strany, že dekréty neboli spravodlivé. Prečo na toto uznanie Maďari aj po takom dlhom čase čakajú? Čo umožňuje traume, aby žila ďalej v takejto intenzite?

Má to minimálne tri dôvody. Medzi Slovenskom a Maďarskom nedošlo k uzavretiu tejto témy na najvyššej úrovni tak ako medzi Českom a Nemeckom alebo medzi Nemeckom a Poľskom. Medzi Slovenskom a Maďarskom sa na takéto veľké riešenie stále čaká. Katolícke a evanjelické biskupské zbory na maďarskej i slovenskej strane sa navzájom už ospravedlnili. Vo vyhláseniach slovenskej a maďarskej konferencie biskupov vedenej biskupom Františkom Tondrom a kardinálom Péterom Erdőom v roku 2006 sa opakovala kľúčová veta: „Odpúšťame a prosíme o odpustenie.“

A čo politici?

Politické ospravedlnenie na celospoločenskej úrovni však jednej alebo možno aj obom stranám jednoducho nevyhovuje. Medzitým sa niekoľko maďarských civilných organizácií v Maďarsku i v zahraničí neúnavne usiluje o to, aby spoločné ujmy bez ohľadu na národnosť boli pri konkrétnych ľuďoch odškodnené a politici zas toto chýbajúce odškodnenie považujú za riskantný precedens.

V Maďarsku o etnickej diskriminácii napríklad v tejto súvislosti pri príležitosti 70. výročia výmeny obyvateľstva hovoril maďarský štátny tajomník Árpád Potápi a štátny tajomník ministerstva spravodlivosti Pál Völner sľuboval, že sa do otázky oprie a začne sa hľadať riešenie odškodnenia pre presídlených ľudí v Maďarsku.

Aké sú ďalšie dôvody?

Na rozdiel od Nemcov v Česku osemdesiat až osemdesiatpäť percent maďarskej menšiny ostalo žiť na Slovensku. Pre životy týchto Maďarov teda platili zákony Československa, ktoré vznikli po roku 1948. Ľudia, ktorí tu ostali, dostali po roku 1948 naspäť svoje československé štátne občianstvo a na ich majetky už platili zákony komunistického Československa. V záujme záchrany svojich rodných domov, pozemkov, občianskych práv sa viac ako 400-tisíc ľudí prihlásilo do „reslovakizačnej“ akcie, len aby neboli presídlení do Maďarska alebo deportovaní do Čiech na nútenú prácu.

V prípade 300-tisíc prihlásených potvrdila reslovakizačná komisia slovenskú národnosť. Odsun ľudí zo Slovenska – po radikálnom a rýchlom transfere takzvaných anyásov, teda Maďarov, ktorí sa prisťahovali na arbitrážne územie po roku 1938 – bol postupný a nedošlo k takému násilnému a masovému vyhnaniu ako v prípade Nemcov z českého a moravského územia, čo je ďalší dôležitý faktor.

Boli ľudia, ktorí dekrétmi utrpeli, odškodnení?

Československo dodnes oficiálne nedlhuje odškodné za ujmy Maďarov, ktorí tu ostali alebo boli presídlení do Maďarska, lebo oba štáty 25. júla 1948 uzavreli nulitnú dohodu, takzvaný Štrbský protokol, a jeho dodatok potvrdil zo strany oboch vlád „nezáujem na právach, pohľadávkach a nárokoch“ fyzických osôb maďarskej a československej štátnej príslušnosti“.

Preto napríklad Maďarom, ktorých presídlili zo Slovenska do Maďarska a tam dostali menší majetok než ten, ktorý zostal po nich, doteraz maďarská vláda dlhuje odškodné na vyrovnanie rozdielu. A často išlo aj o pomerne veľké sumy. Dodnes maďarská vláda túto ústavnú povinnosť nedokázala vyriešiť. Ale ani slovenská strana svojim občanom maďarskej národnosti nevrátila všetky majetky, ktoré boli skonfiškované ešte v čase, keď sa pripravovalo definitívne odstránenie maďarskej menšiny z územia Československa v duchu Košického vládneho programu.

Medzitým už títo ľudia nežijú. Je to teda už transgeneračný problém?

Áno. Naposledy, keď sme mali možnosť prispieť k tejto diskusii odporúčaním ako historici, tak sme hovorili o tom, že by mohlo ísť o odškodné formou akejsi doživotnej renty, ktorá by sa týkala aj potomkov ľudí, ktorí presídlením a konfiškáciou utrpeli. Táto čiastka by sa mohla s každou generáciou postupne znižovať. Ale tento nápad sa neujal. Pripravili sme aj návrh, že by mohol vzniknúť slovensko-maďarský fond zmierenia, ktorý by vychádzal z francúzsko-nemeckého príkladu, a ten by mohol finančne podporovať všetky zmierovacie úsilia zo strany Maďarska i Slovenska. Ani to sa nestalo.

Na Slovensku i v Maďarsku sa Benešove dekréty v spoločenskej diskusii objavujú ako všeobecné, vyprázdnené, neuchopiteľné tajomstvo alebo ako starý pojem v historickom práve. Na Slovensku navyše väčšina Benešových dekrétov týkajúcich sa „kolaborantov, zradcov slovenského národa, Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 československú štátnu príslušnosť“ ani neplatila priamo.

Ako to teda bolo?

Nahradili ich nariadenia Slovenskej národnej rady a väčšina represií proti maďarskej menšine sa diala podľa nich. Benešove dekréty vydané na báze kolektívnej viny Nemcov a Maďarov formálne stratili platnosť. Podľa viacerých slovenských kolegov však nie je isté, či je to rovnako aj s nariadeniami Slovenskej národnej rady 4/1945, 104/1946, 89/1947 a 1/1948, ktoré upravovali konfiškáciu majetku nemeckej a maďarskej populácie na území Slovenska. A práve tieto nariadenia SNR, a nie priamo Benešove dekréty, platili špeciálne v tejto oblasti.

Záber odsunu sudetských Nemcov v roku 1946. Foto – TASR

Ako je možné, že sú stále natoľko v platnosti, ako hovorí aj obhajkyňa z čerstvého sporu Bosits vs Slovensko, vráteného zo Štrasburgu, že sa k nim advokáti na súdoch často vracajú a aplikujú ich?

Tieto nariadenia SNR čerpajú z dekrétov a tie by už živú právnu platnosť nemali mať. Keď sme v roku 2004 spolu s Českou republikou vstupovali do Európskej únie, jednou z prísnych podmienok bolo práve to, že sa spätne nebudú spochybňovať výsledky druhej svetovej vojny a štáty nebudú týmito dekrétmi znova zasahovať do životov ľudí, hoci ich prevažná väčšina mala zásadne pozitívnu úlohu v budovaní povojnového československého štátu.

Trinásť dekrétov, z ktorých dva sa dotýkali neslovanských menšín republiky na báze kolektívnej viny, respektíve kolektívnej zodpovednosti, by však už nemali mať v žiadnom prípade právnu platnosť. S týmto viac-menej všetci odborníci v Česku, na Slovensku a v Maďarsku od roku 2004 bez problémov súhlasia. A podobne je platná zásada, že spätne ani české, ani slovenské vlády nemajú povinnosť vyplatiť odškodné za skonfiškovaný majetok ani sudetským a karpatským Nemcom či Maďarom.

Čo presne sa stalo s maďarskou menšinou na území Slovenska po vojne?

V záverečnej fáze bojov svetovej vojny na území Slovenska a Čiech sa uvažovalo o násilnom, vojenskom vyhnaní Nemcov i Maďarov. V prípade sudetských Nemcov naozaj došlo k tomu, že približne 680- až 750-tisíc Nemcov násilne z Česka vyhnali v rámci tzv. divokého odsunu. Právo na riadený transfer Nemcov dostala československá vláda až v Postupime začiatkom augusta 1945. Vtedy aj na Slovensku zvyšok karpatských Nemcov naložili do vagónov a vyviezli ich do Nemecka.

Túto istú príležitosť v prípade maďarskej národnosti Praha ani Bratislava nedostala. Preto Slovenská národná rada a československá vláda rozhodli, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie