Sinológ Dvořák: V Číne vám v karanténe dajú čip na dvere, ak ich otvoríte, hneď volajú

Slovák žijúci v Šanghaji rozpráva o tom, ako je Čína pripravená na druhú vlnu pandémie, ako funguje cenzúra v krajine či štátna karanténa, do ktorej musia ísť všetci pozitívne testovaní pacienti.

„V Číne sú na druhú vlnu pripravení, nemyslím, že sa zopakuje Wu-chan,“ hovorí sinológ Pavel Dvořák, ktorý momentálne do slovenčiny prekladá denníky spisovateľky Fang Fang z Wu-chanu počas epidémie.

Čo podľa vás urobila Čína počas pandémie lepšie a čo horšie ako Európa?

Lepšie a rýchlejšie reagovala. Je síce pravda, že lokálna vláda vo Wu-chane sa snažila situáciu vyriešiť sama a informácie zatajovala, ale keď sa to už rozšírilo, tak všetky vlády zareagovali veľmi rýchlo a prísne. Opatrenia sa zaviedli aj v mestách, kde nič nebolo. Číňania sa vedia stotožniť s nariadeniami, poslúchajú a neprotestujú, keď sa povie, aby zostali doma. Čína mala aj šťastie, že sa to stalo počas sviatkov, všetci boli aj tak doma. Mali s tým skúsenosti – SARS v roku 2003 bol v krajine vážny. V Európe sme to vtedy tak neprežívali, no Číňania zažívali to isté ako teraz. Túto skúsenosť využili, mali pripravenú logistiku. S davmi ľudí vedia narábať asi najlepšie na svete.

A čo urobila zle?

Zlé je, že systém hierarchie je nastavený tak, že za chyby sa trestá. Všetci politici vo Wu-chane a v provincii Chu-pej boli vyhodení, podobne teraz na severe vyhodili guvernéra za to, že nezvládol situáciu. Štátni úradníci na lokálnych úrovniach sa boja posielať informácie vyššie a šírenie správ ide pomaly. A prevalí sa to až neskoro. Oni sami sebe škodia, keď tie správy posielajú vyššie, pretože za ne budú pravdepodobne potrestaní. K tomu je tu cenzúra informácií. Číňania nechcú, aby sa problémy riešili verejne – spomaľuje to šírenie informácií. To bolo hlavne na začiatku.

Ešte je tu jedna dôležitá vec, ktorú Čína robila zle. Úplne zastavili liečbu iných ochorení. Nemocnice mimo koronavírusu v podstate prestali fungovať.

Aj sa to prejavilo? Sú nejaké údaje, že by narástol počet obetí na rakovinu či infarkt?

Myslím si, že nie, takéto citlivé údaje by sa von nedostali. Určite sa počty úmrtí zvýšili, pretože aj v našom blízkom okolí boli úmrtia na rakovinu preto, že sa neliečila. Aj u nás v rodine sa zastavila liečba rakoviny, našťastie nie v pokročilom štádiu, takže to nemalo následky. Ale poznáme ľudí, u ktorých následky boli.

Čína čelí zo zahraničia aj kritike, že umlčiavala lekárov, ktorí varovali pred chorobou. Ešte v polovici januára tvrdili, že sa neprenáša z človeka na človeka. Je kritika oprávnená?

Tak pol na pol. Spätne sa to súdi veľmi ľahko. Problém je, že keď sa to v Číne začalo, bola to veľká neznáma, ľudia netušili, čo sa to deje, vírus nemal ani meno. Je možné, že takýchto problémov boli predtým stovky, no vyriešili sa, ale teraz prišiel vírus, ktorý sa nedal zastaviť. Ktovie, či by nejaká iná krajina uspela. Dalo sa určite reagovať rýchlejšie, a keby tu lepšie fungoval prenos informácií, dalo by sa tomu skôr zabrániť. Na druhej strane väčšina štátov až na pár výnimiek reagovala neskoro, a to aj v momentoch, keď už vírus nebol takou neznámou, napríklad USA.

Najmä americký prezident Donald Trump šíri hypotézu, že vírus mohol uniknúť z laboratórií vo Wu-chane. Čo si o tom myslia Číňania?

Berú to ako jasnú americkú propagandu a snahu zakryť Trumpove chyby. Vojna, ktorá momentálne prebieha medzi Čínou a Amerikou, je veľmi intenzívna – ako keby sa začínala druhá studená vojna. Vzťahy sú vyhrotené, trvá to dva roky od začiatku obchodnej vojny. Ani jedna strana sa neštíti používať konšpiračné teórie voči tej druhej. Číňania zasa tvrdia, že im to sem doniesli americkí vojaci, ktorí tu boli na cvičení.

Vy si myslíte, že vírus sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozšíril na trhu?

Trh fungoval ako akýsi katalyzátor. Predpokladá sa, že k preskočeniu zo zvieraťa na človeka došlo ešte skôr, prvé prípady sa mohli šíriť v septembri. Na trhu sa to začalo šíriť najviac.

Aká je teraz situácia v Šanghaji?

V Šanghaji je na 90 percent už všetko v normále. Naďalej ešte kontrolujú teplotu v metre, keď idete na úrady či vo veľkých podnikoch. Rúška už povinné nie sú, ale tu ich aj tak nosia všetci.

Aj vy?

Áno, ale nie stále. Len keď idem ďalej od domu, do taxíka či iných dopravných prostriedkov, tam sa to vyžaduje. Rúško nenosím, keď idem von so psom alebo na prechádzku.

Školy už fungujú normálne?

Vo väčšine Číny áno, ale v Šanghaji nefungujú všetky triedy, iba záverečné ročníky na stredných a vysokých školách. Tento mesiac by sa mal otvoriť aj zvyšok. Niektorým školákom skrátili prázdniny, v júli sa bude dobiehať výučba.

To je zaujímavé, lebo u nás otvorili iba škôlky a prvý stupeň základných škôl, aby sa rodičia mohli vrátiť do práce. V Číne to je teda inak?

Áno, možno je to aj tým, že v Číne je bežnou praxou, že sa o deti starajú starí rodičia. Mať deti doma je určite záťaž aj pre čínskych rodičov, no asi nie až tak ako v Európe.

Veľa sa hovorí o tom, že by mohla prísť druhá vlna pandémie. Čo robí Čína, aby sa tam vírus nevrátil?

Je stále na pozore. Stanice, kde sa kontrolovali teploty, sú pripravené, môžu ich okamžite zapnúť. Úrady vyzvali ľudí, aby si nazhromaždili doma rúška. Izolujú mestá, kde je nejaké potenciálne ohnisko. Dve mestá na severe uzavreli úplne na štýl Wu-chanu – nedalo sa ísť dnu ani von, aj keď tam epidémia úplne nevypukla. Stále fungujú karantény hlavne pri cestovaní mimo niektorých provincií. Pohyb mimo miest a provincií je sprísnený, je tam veľa kontrol.

Myslíte si, že druhá vlna príde aj do Číny, alebo je krajina taká pripravená, že keď sa objaví, rýchlo to uhasia?

Sú na to pripravení. Nemyslím si, že vypukne taká kríza ako vo Wu-chane. Ale mnohé mestá ešte čakajú izolácie a obmedzenia. Budú niektoré odvetvia, ktoré sa nevrátia. Turizmus nejaký čas nebude fungovať.

V jednom videu ste opisovali zaujímavý postup, ako v Číne zisťujú, či máte koronavírus. Ako to teda je?

Teplotu tu merali úplne všade. Aj keď som vchádzal do sídliska, čo je obytná štvrť obohnaná plotom, merali mi teplotu, rovnako aj inde, za deň aj päťkrát. Ak by mi namerali vyššiu teplotu, už by som sa nikam nedostal, ani domov. Musel by som ísť do nemocnice. Majú tu záchytné oddelenia na vírusové ochorenia ešte z obdobia SARS-u, ktoré sú vyčlenené od hlavného vchodu. Tu vám znovu odmerajú teplotu a urobia test, či ide o vírusové ochorenie; ak áno, otestujú vás na bežnú chrípku. Ak ju máte, pošlú vás domov; ak nie, robia rýchlotest na koronavírus. A ak sa aj ten potvrdí, tak urobia PCR test. Kontrolujú, kde sa človek pohyboval, treba vyplňovať rôzne dotazníky, no ľudia na to majú aj aplikáciu v mobile. Pozitívnych ľudí potom delili do karantén, majú štyri druhy.

Kto smie ísť do domácej karantény?

Nariadenia sa neustále menili a menia. Aktuálne informácie treba vždy konzultovať s miestnymi úradmi, ani Číňania si nimi niekdy nie sú istí. Ak sa nemýlim, momentálne do domácej karantény putujú ľudia, ktorí vírus nemajú potvrdený, no prišli do kontaktu s niekým, kto bol nakazený. Ak ste pozitívne testovaný alebo sa vrátite zo zahraničia, vyžaduje sa štátna karanténa v halách, telocvičniach či hoteloch. Je to trochu lotéria – človek si musí platiť rovnakú sumu, či už ide do štvorhviezdičkového hotela, alebo do rozbitej dvojhviezdičkovej ubytovne. Tam smerujú tí, čo majú potvrdený vírus, ale nie sú chorí. Ak im infekcia prejde do choroby, idú do nemocníc, ktoré delia na tie s ľahkým a ťažkým priebehom.

Čiže do štátnej karantény ide veľká časť ľudí, u ktorých sa potvrdí vírus?

Presne tak. Ono sa to mení – istý čas sa vyžadovala dobrovoľná domáca karanténa, potom sprísnená. Napríklad môj slovenský známy, ktorý prišiel do Číny, mal domácu karanténu, no namontovali mu čip na dvere. Hneď ako sa mu otvorili dvere na byte, tak mu volali, čo sa deje, kam ide. Krátko po jeho návrate nariadenia sprísnili a požadovala sa štátna karanténa, nakoniec hranice uzavreli úplne. Prísť do Číny dnes smú len Číňania.

Sťažujú sa Číňania?

Nie. Číňania sa všeobecne sťažujú menej ako ľudia u nás, nie sú ešte ani zďaleka takí pohodlní ako Európania. V krízach zároveň dôverujú svojej vláde viac ako my. Keď otvorili wuchanskú nemocnicu, ktorú postavili za pár dní, tak sa niektorí sťažovali, že nie je dostavaná. To bol asi najväčší odpor. O pár dní po dostavaní zabezpečovala stravu v tejto poľnej nemocnici jedna z najlepších sietí reštaurácii vo Wu-chane a ľudia si pochvaľovali, že jedia lepšie ako doma. Vyliečení pacienti hovorili, že v nemocnici dokonca pribrali. V karanténach je pre ľudí zabezpečený program. Nie je to tak, že by boli 24 hodín zatvorení na izbe. Chodia na cvičenia, spoločné tancovanie či kontroly.

V jednom videu ste spomínali, že cvičenie má aj taký význam, že sa ním zisťuje, či choroba pokročila.

Áno, dochádza k tomu pri presúvaní ťažkých a ľahkých pacientov – dá sa tak vyfiltrovať, u koho sa stav zhoršuje.

Je momentálne Čína otvorená pre cudzincov?

Nie, v súčasnosti je zatvorená. Už asi mesiac sa do Číny vôbec nedá prísť. Spomínaný známy to stihol tri dni predtým, ako to zavreli. On je učiteľ v škole pre emigrantov v Šanghaji; tí majú problém, pretože veľmi veľa učiteľov aj študentov sa nevrátilo. Teraz je to natvrdo zatvorené – ani ľudia s manželskými či pracovnými vízami sa do Číny nedostanú.

Vy prekladáte do slovenčiny knihu denníkov čínskej spisovateľky Fang Fang, ktorá si ich viedla z Wu-chanu. V čom sú výnimočné?

Je tam zaznamenaný celý proces od začiatku, čo je veľmi zaujímavé. Pre Číňanov to bola veľká neznáma – vôbec nevedeli, čo sa deje. Jej blog sa v krajine stal veľmi populárny, spisovateľka sa ním dosť preslávila. Na obmedzený čas sa stala národnou hrdinkou, hovorili jej aj hlas ľudu. Napríklad písala o tom, keď zomrel jeden z lekárov, ktorý upozornil na chorobu. Veľa písala o konkrétnych nešťastiach, nebála sa kritizovať miestnu vládu, ale často ju aj chválila. Neskôr jej však začali čitatelia vyčítať, že veľa úsudkov si domýšľa bez dostatočných podkladov, veľa zakladá na klebetách a emóciách, čo autorka v knihe aj sama priznáva. V posledných týždňoch sa jej situácia dosť obrátila. Hlavne ako sa vyostrila vojna s USA, vyčítajú jej, že vložila nástroj infovojny do rúk nepriateľa. Myslia si, že práva na knihu predala priskoro – pandémia sa predsa ešte ani neskončila. Tá kniha je veľmi zaujímavý pohľad pod pokrievku a človek sa z nej môže dozvedieť, ako odlišne vnímajú rovnakú situáciu Číňania a my. Kniha ako celok je oveľa menej kritická, než som čakal, a prekvapilo ma, že aj kritici vlády ju vlastne rešpektujú a veria jej.

Fang Fang už tie denníky nepíše?

Nie, skončila 23. marca.

Cenzurovali jej tieto blogy?

Áno, aj jej pravidelne vymazávali príspevky, sama sa k tomu v knihe vyjadruje. Niekedy satiricky napíše správu pre samotných cenzorov v štýle „dnes som toľko nenadávala, dnes by ste mi to tu mohli nechať“. Je zvyknutá, že jej vymazávajú príspevky, tak ako väčšina ľudí, ktorí majú nejaký vplyv na čínskych sociálnych sieťach. Kým u nás sa všetci „influenceri“ snažia, aby ich príspevky zdieľalo čo najviac ľudí, čínski „influenceri“ dúfajú, že ich bude zdielať veľa ľudí, ale nie tak veľa, aby ich prišli vymazať. Čím rýchlejšie sa nejaký príspevok šíri, tým skôr bude zmazaný, a to niekedy aj vtedy, keď je neškodný. Na druhej stane aj vymazané veci sa dajú znova nájsť – niekedy ich tam autor vráti, vtedy sa už tak nešíria, a tak ich tam cenzori nechajú; niekedy ich uploadne niekto iný.

Ako autorka vníma túto cenzúru?

Sama autorka píše, že k cenzúre si vybudovala apatiu, že sa jej to zdá normálne a že s tým počíta. Moja žena je Číňanka, a keď sme uvažovali, či to preložiť, manželka išla na jej blog a všetky príspevky si prečítala, sú stále online, aj keď niektoré si prešli vymazaním a znovunahraním. Čínska cenzúra je však strašne šikovná.

V čom?

Niekedy cenzori vymažú iba nejaké slovo alebo niečo prepíšu. Často to sám autor nevidí – jemu sa zobrazuje to, čo napísal, ale iní vidia zmenený obsah. Ťažko sa to aj zisťuje. To, čo ide do knihy, sú jej pôvodné texty, ktoré sama upravila na účel knihy. Priznáva. že rada píše priamo do okienka Weibo – prvopublikované texty tak bývajú naozaj veľmi rýchle a na knihu nie dostatočne vypracované. Svoje texty na vydanie knihy stále upravuje, každý týždeň pošle nejaké vlastné korektúry.

Cenzurujú to reálni ľudia, alebo už existuje nejaký softvér, ktorý na to dohliada?

Oboje. Cenzúru majú v Číne premakanú – žiadna iná krajina ju nemá na takej úrovni. Sú slová, ktoré človek na internete vôbec nenapíše, neprejdú mu. Ale to napríklad funguje aj v Nemecku, niektoré nacistické pojmy nenapíšete na Facebook. V Číne je to, samozrejme, mnohonásobne viac. Číňania sú však veľmi vynaliezaví v tom, ako to obísť. Okrem toho čínština je jazyk, ktorý tomu ide v ústrety. Vedia znakmi nahradiť iné znaky, ktoré sa čítajú rovnako, ale píšu inak, a počítač to potom nevie odhaliť. Čína preto na cenzúru zamestnáva aj ľudí, možno až státisíce. Je to vyslovene armáda; istý čas sa im hovorilo jednocentová armáda, lebo za každý vymazaný alebo napísaný pozitívny komentár dostávali jeden cent. Neviem, či to ešte stále platí. Na druhej strane sa správy stále dostávajú von. Niektoré nechajú chvíľu žiť, ale keď sú populárne dlhší čas, tak ich scenzurujú.

Čo vás najviac prekvapilo pri čítaní jej denníkov?

Uvedomil som si, že ľudia vo Wu-chane boli v obrovskej nevýhode oproti zvyšku sveta. Nevedeli vôbec nič. Choroba a vírus nemali svoje meno, nevedeli, ako sa prenáša, či je alebo nie je nebezpečná. Správy si často odporovali, nevedeli, koľko je chorých, kde to je. Tie nezodpovedané otázky boli na začiatku najstrašnejšie. My sme to v malej miere zažili aj tu v Šanghaji. Tiež sme to so ženou na začiatku podceňovali, potom nás chytila panika a nikam sme nechodili. Vo Wu-chane to bolo oveľa horšie. Tisíce chorých ľudí sa nemohli dostať do nemocníc. Všetky štáty sa pripravujú, aby sa zdravotnícky systém nepreťažil, ale vo Wu-chane na to nemali čas. Zobudili sa uprostred vrcholu.

Pavel Dvořák (1988) je slovenský sinológ, fotograf a prekladateľ. Žije v Šanghaji a Budmericiach, vydáva knihy, píše blog, nakrúca pre YouTube a organizuje cesty po Číne.