Andrej Bán
Ján Ohorčák zo združenia Sobranský Čvirkoš je starší chlapík s dlhými sivými vlasmi. Podľa výzoru posledný bítnik na Zemplíne inicioval viaceré dôležité pamätníky.
Pochopiteľne, nik okrem obyvateľov ospalého mestečka plného policajtov (Ukrajina je na dohľad) netuší, aký je význam slova čvirkoš. A ani v Sobranciach to nevie každý.
Tí, čo si odpľúvajú
Bývalý lesník, ešte za Československa staviteľ ropovodov pre firmu Nafta Hodonín a dnes dôchodca, tak trochu pripomína legendu českej undergroundovej scény Martina Jirousa, zvaného Magor.
Ohorčák si už zvykol, že prvá otázka, ktorú mu položia, sa týka názvu občianskeho združenia pripomínajúceho dôležité postavy a udalosti miestnej histórie.
„Prečo čvirkoši? Tak volali našich predkov. Obyvatelia mnohých miest mali svoje prezývky – koňare, vraňare, trogári. Ešte pred vojnou tu bol kostol pri cintoríne. Už neexistuje, Nemci tam mali guľometné hniezdo a Rusi ho rozstrieľali. Keď naši predkovia išli v nedeľu po omši z kostola, zvykli sa zastaviť pri moste. Opreli sa, fajčili, debatovali a pľuvali. Preto čvirkoši. Tí, čo si odpľúvajú, “ vysvetľuje Ohorčák.
Chce to kus odvahy, nazvať mimovládku slovom, ktoré miestni vnímajú ako hanlivé. Prejdime od názvu k jej činnosti. Ohorčák s partiou nadšencov oslovili výtvarníka Fera Guldana. Na nenápadnom, korunami stromov zatienenom mieste v centre Sobraniec na brehu riečky vybudovali čosi ako parčík miestnych dejín. Prvý artefakt, súsošie čvirkošov, nikomu neprekážal.
Rozruch vzbudili až dva ďalšie pamätníky. Prvý je venovaný Židom deportovaným z toho mesta počas druhej svetovej vojny. Druhý utečencom, ktorí zahynuli pri pokuse dostať sa cez hranicu s Ukrajinou ďalej na západ.
Indovia vo Vyšnej Rybnici
Keď vstúpite na maličký cintorín vo Vyšnej Rybnici, dedinke s necelými šesťsto dušami, na prvý pohľad vás nič výnimočné nezaujme. Hroby, na nich kríže a ženičky, ktoré sa starajú o kvety. Po ceste kráča rodinka s pudlíkom.
Musíte ísť až na samý okraj, k plotu, kde by ste okrem pletiva a kriakov nečakali nič. Až tam objavíte dva hroby zo svetlého kameňa, o ktoré sa nikto príliš nestará. Na náklady obce tam v roku 2003 pochovali dvoch Indov. Súrodencov Bipindera (mal 30 rokov) a Harvindera (25) Singhovcov.
„Nech Pán dá večný odpočinok utečencovi z Indie (uvedenie mena, dátumu narodenia a veku). Láskavosť, úcta, dôstojnosť, pamäť,“ znie strohý nápis na kameni.
Singhovci boli pravdepodobne hinduisti, ale na okraji hrobu sedí zamyslený anjelik. Sú tam aj kahance a kytice bielych kvetov. Neďaleko v burine je o plot opretý kríž.
Na otázku, prečo sú nebohí utečenci odsunutí k plotu, odpovedá Ján Varga, ktorý bol v rokoch 1990 až 2006 starostom: „Najprv sme nevedeli ich identitu. Opýtal som sa teda farára, kde ich pochováme. Povedal, že k plotu, kam sa dávajú samovrahovia a neznáme osoby.“
Potom sa stalo čosi nevídané. Z Portugalska na východ Slovenska prišiel brat dvoch Indov a popol súrodencov si odniesol. Takže dva hroby vo Vyšnej Rybnici sú dnes prázdne. Mená však na nich zostali.
Desivé príbehy
Koňuš, Koromľa, Petrovce, Inovce, Porúbka, Priekopa, Ruský Hrabovec – to sú názvy len niektorých z obcí, kde Ján Ohorčák vypátral osudy utečencov, ktorí zahynuli pri pokuse prekročiť hranicu.
Na začiatku príbehov, o ktorých ani on dovtedy nevedel, bol pred tromi rokmi pohreb obyvateľa Petroviec. Išlo o suseda jeho mamy.
„Až tam som si v kúte pri plote všimol hroby oddelené od ostatných. Kto sú to, opýtal som sa. Neznámi utečenci, povedali miestni,“ spomína Ohorčák.
Robí si presnú evidenciu. Jeho zoznam, ktorý zodpovedá údajom ministerstva vnútra, obsahuje 29 nájdených a pochovaných utečencov. Afgancov, Iračanov, Sýrčanov, Indov a iných. Väčšinou sú bez overenia totožnosti. Ohorčák predpokladá, že v lesoch okolo hranice zahynulo oveľa viac ľudí, ktorých telesné pozostatky rozniesla zver alebo ich zatiaľ nikto neobjavil.
Vráťme sa ešte do Vyšnej Rybnice, odkiaľ je to na Ukrajinu vzdušnou čiarou pätnásť kilometrov. Bývalý starosta Varga spomína, ako raz k nemu nečakane prišli policajti. Vraj sa v jeho chotári našli dve neznáme telá. Tušil, o čo ide.
Nebožtíkov previezli na mesiac do márnice v Michalovciach. V hre bol stále scenár, že sa zistí ich totožnosť, čo sa aj neskôr vďaka ich bratovi z Portugalska stalo.
Medzitým sme na našom úseku schengenskej hranice vybudovali monitorovací systém, ktorý zvykli za vlád Roberta Fica označovať ako dokonalý. Do schengenského priestoru – spoločného európskeho priestoru bez hraníc – sme vstúpili v decembri 2007 a podmienkou vstupu bolo zabezpečiť našu východnú hranicu s Ukrajinou.
Stalo sa, no aj tak: drony s cigaretami a iným výnosným tovarom, nízko letiace prevádzačské vrtuľníky, tunel popod štátnu hranicu a dokonca aj lesom putujúci utečenci tam „korzujú“ naďalej.
„Dodnes nám cez dedinu občas chodia utečenci. Vyzerajú zúbožene. Naši ľudia im dajú najesť a napiť. Neudávajú ich. Ale že by si ich vzali k sebe domov, to nie. Niektorých potom pochytajú policajti. Prevádzačom, z ktorých niektorí žijú aj v dedinách v okolí, zaplatia, až keď ich dovezú do cieľa ich cesty,“ hovorí Varga.
Ak utečenci zahynú, podľa zákona ich musia pochovať v chotári obce, kde ich telá našli – na náklady samosprávy. Vznikli už preto nepríjemné spory, keď sa starostovia susedných obcí vadili, či niekto tajne nepreniesol telá do vedľajšieho chotára.
Zbúrajú pamätník deportovaným Židom?
Keď vlani 17. novembra, na 30. výročie Nežnej revolúcie, pamätník utečencom odhaľovali, Sobranciam dal pred Prahou či Bratislavou prednosť jeden z jej lídrov – Fedor Gál. Prišli aj iné osobnosti verejného života.
Súčasnému primátorovi Sobraniec Pavlovi Džurinovi a poslancom mestského zastupiteľstva pamätník utečencom, zdá sa, neprekáža. Zrak im kole iný pamätník – venovaný viac ako stovke miestnych Židov, ktorých deportovali do koncentračných táborov. Od batoliat po starcov. Ten bol odhalený v máji 2017.
Jeho autorom je už spomínaný výtvarník Fero Guldan, ktorého Ohorčák spoznal v roku 1998 a skamarátili sa.
„Na mnohé mená tu žijúcich židovských rodín si spomínam. Po vojne ich potomkovia rozprávali, že ich otec alebo dedo mal krčmu. Ale aj to, že nejaká chudobná Židovka pomáhala v bohatej kresťanskej rodine ako gazdiná. Žili spolu ako jedna rodina, neboli žiadne problémy,“ hovorí Ohorčák.
Temná história, kamsi do zabudnutia odsunuté spomienky udavačov, gardistov či arizátorov sa však pripomínajú. Ohorčák má problém – mesto chce dať pamätník deportovaným Židom zbúrať. Vraj je to čierna stavba bez stavebného povolenia. Ohlasovaciu povinnosť si síce združenie Sobranský Čvirkoš splnilo, to však nestačilo.
V pozadí sú spory medzi terajším primátorom a jeho predchodcom Štefanom Staškom, ktorý Ohorčákove zámery podporoval.
„Vykrúcajú sa, že vraj nie je dôstojné umiestniť pamätník deportovaným Židom vedľa súsošia čvirkošov. To všetko sú však iba zámienky. Mám zoznam poslancov, ktorí hlasovali za odstránenie pamätníka. Na odbore výstavby sa ma pýtali: ‚Načo robíte Židom pamätník?‘ Vravím: ‚Lebo to boli naši rodáci, žili tu s našimi predkami a skončili v Auschwitzi‘,“ dodáva Ohorčák.
V Sobranciach dnes nežije nikto, kto by sa hlásil k židovskému pôvodu.
Podľa primátora ide o neúctivé miesto
Iný pohľad ako Ohorčák má vedenie mesta. Primátor Pavol Džurina pripomína, že nielen pamätník deportovaným Židom z marca 2017, ale aj ďalšie dielo, pamätník mŕtvym utečencom z novembra 2019, bolo postavené svojvoľne a bez vedomia mesta.
Argumentuje aj nevhodným umiestnením oboch pamätníkov. Podľa pôvodnej dohody medzi mestom a združením Ohorčák poslancom mestského zastupiteľstva hovoril o „vzniku odpočinkovej zóny s lavičkami pri súsoší dvoch dávnych gazdov, ktorí žuli tabak a pľuvali“. Na ten účel mesto poskytlo združeniu nájomnú zmluvu za symbolické jedno euro do roku 2043.
Odpočinková zóna s lavičkami však nevznikla. Pribúdajú ďalšie pamätníky a mesto ich odmieta. Dalo preto združeniu Sobranský Čvirkoš pokutu 332 eur a žiada ich odstránenie. Zdá sa, že spory sú už neriešiteľne vyhrotené.
Primátor Džurina sa ostro ohradzuje voči tomu, že by si nechcel pripomenúť pamiatku deportovaných Židov.
„Umiestniť na rovnaké miesto, kde sú dvaja gazdovia, ktorí žujú a pľujú tabak, aj pamätník spoluobčanom deportovaným do koncentračných táborov je neúctivé. Umiestnenie diela by malo reflektovať pamiatku a malo by mať väzbu s nejakým významným a pamätným miestom spojeným so židovskými spoluobčanmi zo Sobraniec. Takýto pamätník si zaslúži dôstojnejšie umiestnenie,“ myslí si primátor.
Komunikačnou chybou bolo aj to, že občianske združenie v žiadostiach mestu píše o „dotvorení pamätníka sobranských čvirkošov“. Až s časovým odstupom hovorí o pamätníku deportovaným občanom zo Sobraniec.
Záver príbehu? Od začiatku bola zle vedená komunikácia oboch strán sporu. A keď mesto v blízkom čase pristúpi k fyzickému odstráneniu pamätníka deportovaným Židom, vyvolá to pobúrenie aj za hranicami Slovenska.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
