Hongkong ukazuje realitu globálnej Číny po koronakríze

Autor študuje na Cambridgeskej univerzite

Čínsky národný ľudovodemokratický kongres sa bezpochyby dá označiť za jeden z najnudnejších svetových parlamentov. Ako to v nedemokratických krajinách býva, volí sa len formálne a nehrozí, že by došlo zo strany poslancov k nejakému prekvapeniu. Platí to i napriek populárnemu omylu, že v ňom sedia iba komunistickí poslanci.

No každoročné zasadnutie tohto parlamentu, ktoré bolo tento rok posunuté o niekoľko mesiacov neskôr pre pandémiu, dokáže občas priniesť aj novinky, ktoré na rokovanie prináša vláda. Je totiž príležitosťou na zmeny v dlhodobých politikách či na verejné deklarácie, ktoré sa pri tom minime informácií, ktoré zo stien pekinských palácov prenikajú, často nafukujú do gigantických rozmerov. Sinológovia po celom svete mnohokrát odvodzujú veľké závery z krátkych pasáží a viet, ktoré zrazu znejú inak než doteraz.

Niečo podobné sa udialo začiatkom tohto zasadnutia. Okrem toho, že čínska vláda prvýkrát po rokoch zrušila oficiálny cieľ pre ekonomický rast, jedno každoročné štandardné vyhlásenie po rokoch neobsahovalo vetu o tom, ako Čína „verí v samostatné, pokojné a mierové spravovanie vlastných záležitostí u ľudí v Hongkongu a Macau“. Bola to predohra k oznámeniu nového bezpečnostného zákona, ktoré prišlo o pár dní neskôr a ktorý odvtedy už aj schválili.

Podobný zákon sa neúspešne pokúšala pretlačiť hongkonská Legislatívna rada, teda miniparlament autonómneho regiónu, už v roku 2003. No pre masívne protesty to vtedajšia miestna vláda vzdala. A to napriek tomu, že tento zákon mala a stále formálne má Legislatívna rada povinnosť schváliť na základe 23. článku základného zákona, teda miniústavy, Hongkongu.

Na istej úrovni a z formalistického hľadiska by sa teda dalo tvrdiť, že centrálna vláda jednoducho nahrádza neschopnosť lokálnej vlády urobiť to, čo by mala. Realita je však trochu komplikovanejšia.

Bezzubá vláda s novými právomocami

Predsedníčke