Pre brikoléra je všetko významné

Kultúra je luxus, uviedol popri mnohom inom v netradičnom doslove s názvom „Brikolér Juraj Mojžiš“ Peter Zajac. Pre Zajaca sú zvláštne doslovy ku knihám príznačné. Vytvára nimi akési nové teoreticko-umelecké dielo. Sú obsahovo nabité, majú zaujímavú kompozíciu a povedia o autorovi knihy takmer všetko. Tak je to aj v tejto knihe Juraja Mojžiša Detaily (F. R. & G.). Prečo toto nezvyčajné označenie – brikolér. Už v úvode doslovu Zajac píše: „Juraj Mojžiš je brikolér. Vytvára veci z toho, čo je poruke.“

Z poznania Mojžišovej rozsiahlej tvorby možno azda s takou „definíciou“ brikoléra súhlasiť. Ak sa pozrieme do slovníka, nájdeme v ňom pod heslom brikolér: „Autor sa zrieka postavenia demiurga, vystupuje ako brikolér, ktorý hádže pred nás zlepenec cudzích a nesúrodých textov…“ Takáto definícia však pre knihu Detaily neplatí.

Prelínanie umeleckého štýlu s hovorovým

V Mojžišových textoch, v ich poetike sa prelína odborný a umelecký štýl s hovorovým až subštandardným vyjadrovaním. Je to zvláštne, evokuje to, ako keby tu bol vševediaci autor a súčasne autor bežných, hovorových výpovedí, akoby tu boli na tie isté udalosti, javy, veci… dva pohľady, ktoré sa krížia, vidia a cítia to isté, neprekážajú si, azda len ticho polemizujú. Príjemca tak môže vnímať skutočnosť z pozície odbornej i z pozície laickej, intelektuálnej i povrchovej. Obidve polohy do seba zapadajú a vytvárajú neobvyklý text.

Mojžiš je známy svojimi esejami, v ktorých obdivuhodne spája príbeh s výtvarným umením, resp. píše príbehy o výtvarných dielach, najmä o obrazoch, dokonca hoci len o jednotlivých motívoch. Takéto postupy sa nachádzajú aj v niektorých textoch tejto knihy a v tom je autor (kunsthistorik) veľmi dobrý.

Nehovoriac už o tom množstve umelcov i vedcov, našich i inonárodných, súčasných, no najmä z dôb minulých, ale aj o geografických a urbánnych prostrediach, kde sa „postavy“ pohybovali.

Autor do tejto knihy (ako sa píše v Bibliografickej poznámke) zahrnul texty z rokov 1970 – 2016, ktoré vyšli v Matičnom čítaní a v Slovenských pohľadoch ešte pod pseudonymom Martin Michal, neskôr ďalšie pod pravým menom v časopise Fragment, v Romboide, Fraktále, sú tu aj také, ktoré boli súčasťou knižných publikácií, ale aj dva doteraz nepublikované texty. Ako prvý však v knihe figuruje text – list ešte z polovice roku 1969. Na základe toho možno dať za pravdu Petrovi Zajacovi, ktorý v doslove tejto knihy nazval jej autora brikolérom.

Žánrovo rôznorodé texty s rozmanitou kompozíciou

Čo teda v najnovšej knihe Juraja Mojžiša s názvom Detaily nájdeme. Predovšetkým si možno všimnúť, že ide o žánrovo rôznorodé texty s rozmanitou kompozíciou a, ako napísal Zajac, vyznačujú sa „manuálnou zručnosťou a remeselnou dôkladnosťou“. A ďalej: „Píše dobiehavo, aby mu v živote nič neuniklo, akoby potreboval stihnúť, čo mu ušlo v časoch, keď ho vytesnili.“

Lebo Juraj Mojžiš sa dostal po roku 1969 do nemilosti – stratil zamestnanie i možnosť publikovať, aby po roku 1989 vytvoril a vydal obdivuhodné množstvo publikácií najmä z oblasti výtvarného umenia, ktoré, ako uvádza autor doslovu, „píše s neobvyklou ľahkosťou“, lebo „ je nenásytným hltačom výtvarníkov“.

V Mojžišových Detailoch nájdeme eseje, výklady, umelecké reportáže, poviedky, niekedy ide aj o žánrový synkretizmus, ktorý je najsilnejšie prítomný v textoch výkladových a reflexívnych, resp. esejistických, lebo autor im dáva príbeh.

A tak sa obdivuhodne spájajú reálie a mená známych i slávnych umelcov a filozofov s menami a príbehmi súčasníkov, o ktorých Mojžiš poznamenáva: „Žiadna z načrtnutých postáv nevychádza z poznania žijúcej osoby. Žiadny načrtnutý príbeh načrtnutých postáv nie je príbehom žijúceho súčasníka.“

A čitateľ napriek tomu hľadá spojivá. Synkretizmus je aj v štýle a jazyku Mojžišových textov, keď často voľne, akoby sa „iba“ rozprával s čitateľom, používa slová zo všetkých jazykových rovín a štýl niekedy prispôsobuje dobe, o ktorej „rozpráva“ – píše. Je to nesporne zaujímavý spôsob vyjadrovania, treba si však naň zvyknúť.

Objavná a príťažlivá kompozícia

A keďže všetky Mojžišove texty – publikácie, knihy – sú istou interesantnou a bohatou kolážou, tento princíp sa prejavuje aj v rámcových častiach žánrov tejto knihy, keď bohato využíva v ich úvodoch citácie významných osobností z oblastí, o ktorých píše. A Juraj Mojžiš píše najmä o výtvarnom umení, o jeho histórii, dokáže sa doslova „pohrať“ s dobou, umeleckým smerom či s jedným obrazom alebo skicou či kresbou.

Dokonca vytvára o tom, čo v nich možno vidieť, príbeh. A príbehy sú to nie všedné. Nie sú odtrhnuté od artefaktu, prelínajú sa so skutočnosťou, ba dokonca s prítomnosťou. Čitateľ môže sledovať osudy súčasníkov, ich vzťahy osobné i pracovné, vzťahy v dobe normalizácie, pred ňou i po nej, analógie so životnými príbehmi umelcov a ich postáv na obrazoch či v literárnych dielach.

Treba povedať, že takáto kompozícia je objavná a príťažlivá, hoci na vnímanie do istej miery náročná, vyžaduje si kultivovaného príjemcu. A je tu prítomná aj autorova, resp. protagonistova zanietenosť a priamo účasť na tvorbe odborných prác v paralele s jeho osobným, citovým životom. Nie je to iba tvrdenie z doslovu, že pre brikoléra je všetko významné.

Mojžiš totiž všetko významné dal do systému, a tak jeho eseje o umení sú súčasne istým druhom prednášok a istým druhom prózy. Vyslovene prozaické texty písal už aj pred zhruba päťdesiatimi rokmi, aby po dlhej prestávke v tejto umeleckej oblasti im dal podobu knižného debutu v Detailoch.

Žiada sa však opätovne zdôrazniť, že u Juraja Mojžiša ťažko oddeliť prózu od eseje, od reflexie či výkladu umeleckého diela. Vo všetkých ním vytvorených žánroch sú aj silné znaky prózy. Je to zrejmé osobitne v knihách Voľným okom (2007), Voľným okom II (2009), Voľným okom III (2011) a Ako po masle, v ktorých to prelínanie odbornosti a umeleckosti je neprehliadnuteľné. Jedenásť textov v tejto vyše dvestostranovej knihe Detaily nám to tiež potvrdí.