Je suis verejnoprávnosť

Autorka je podpredsedníčka PS

Rozmohla sa nám tu v súvislosti s nedávnym odvysielaním relácie Do kríža (RTVS, 20. 5. 2020) diskusia o tom, kto má definovať verejnoprávne štandardy v médiách a že to rozhodne nemôže byť nikto, kto sa čo len vláskom niekedy otrel o politiku. Je preto zrejme veľmi potrebné znovu sa pozrieť na to, čo vlastne verejnoprávne médiá sú a aké zákony a pravidlá určujú spôsob a kritériá ich fungovania.

Čo sú to verejnoprávne médiá?

Podstatou verejnej programovej služby je poskytnúť kvalitný, vyvážený a univerzálny obsah a informácie vo verejnom mediálnom priestore, ktoré majú byť akousi mierkou pre ostatný obsah a aktivitu v ňom. To znamená, že keďže mediálny priestor chápeme ako verejný, t. j. spoločný pre všetkých, považujeme za potrebné určovať isté štandardy a vytyčovať kóty pri jeho využívaní.

Keďže je v tomto prípade kvalita a univerzálnosť služby nadradená sledovanosti, je logické, že takúto službu nedokáže poskytovať iba trh. Zároveň musí byť verejná programová služba čo najviac nezávislá od politickej moci a dostupná všetkým. Verejnoprávne médiá teda nepatria vláde, parlamentu ani politikom a zároveň nie sú ovládané čisto komerčnými princípmi ponuky a dopytu. Mali by byť schopné vytvoriť všeobecne dostupný, slobodný, kritický a tvorivý priestor, ktorý bude vnímaný ako verejné vlastníctvo. Okrem iného preto, lebo umožňujú dôležitú verejnú diskusiu o rôznych spoločenských témach, ktorá by mala viesť k zvyšovaniu súdržnosti v spoločnosti.

Duálny systém médií preto vychádza z potreby napĺňania verejného záujmu v mediálnom priestore – a to najmä pri zastupovaní všetkých skupín obyvateľstva, určovaní kvalitatívnych štandardov a nutnosti vyvažovať väčšinový diskurz menšinovým. Toto vyvažovanie však musí viesť k posilňovaniu dôveryhodnosti informácií a podpore demokracie, právneho štátu, slobody a ľudských práv.

Kto určuje verejnoprávne štandardy?

Asi trocha sklamem autorov Postoja aj relácie Do kríža, ale tieto štandardy vcelku podrobne určuje zákon. Ide najmä o zákon o RTVS (532/2010 Z. z.) a do istej miery aj zákon o vysielaní a retransmisii (308/2000 Z. z.). Prvý z nich vo viacerých smeroch definuje (§3), ako má vyzerať verejná programová služba (univerzálnosť, rozmanitosť, rozvoj kultúrnej úrovne a hodnôt). Za zmienku stojí, že vyžaduje prípravu programu „prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily“, čiže dáva jasný dôraz na profesionalitu vysielaného programu.

Profesionalita znamená napríklad to, že moderátor sa venuje moderovaniu diskusie, nie tvrdošijnému dokazovaniu jedinej pravdy, neironizuje a osobne nenapáda hosťa, kladie otvorené, nie navádzajúce či rečnícke otázky a kategoricky neoznačuje postoje jedného z hostí za neobhájiteľné. Znamená to aj to, že ak sa už verejnoprávna televízia rozhodne zadať výrobu diskusnej relácie externému subjektu, ktorý nemá žiadnu históriu televíznej výroby, musí byť pripravená veľmi dobre to obhájiť, obzvlášť pokiaľ relácia vyvolá všeobecnú kontroverziu a pochybnosti o svojej profesionalite. Čo sa v prípade relácie Do kríža zatiaľ rozhodne nestalo.

Ešte dôležitejšie sú však kritériá, ktoré zákon požaduje od programov verejnoprávnych médií. Okrem toho, že majú vychádzať zo zásad demokracie a humanizmu, zákonná úprava požaduje poskytovanie nestranných, overených a neskreslených či vyvážených a pluralitných informácií. Ukážkovým príkladom porušovania tejto zásady bolo napríklad účelové uvádzanie vybraných poľských prieskumov verejnej mienky o interrupciách tak, aby dokazovali tvrdenia moderátora, pričom úplne ignoroval množstvo ďalších prieskumov a štatistík s veľmi odlišnými dátami, ako aj spoločenský kontext a dianie v Poľsku.

Ďalším verejnoprávnym štandardom, ktorý zákon požaduje, je rozvoj kultúrnej identity všetkých občanov bez ohľadu na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vek, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ide tu, samozrejme, o celkové vyváženie programu voči rôznym skupinám obyvateľstva, ale aj o to, že verejnoprávna televízia má byť príkladom nediskriminačných postupov, voči menšinám citlivého jazyka či dôsledného dodržiavania rovného prístupu k rôznym sociálnym skupinám. V civilizovanej Európe by bola (nielen) pre verejnoprávne médium hanbou akákoľvek debata na závažnú spoločenskú tému odohrávajúca sa výlučne medzi mužmi. V prípade témy interrupcií sa čisto mužská zostava nedá vnímať inak ako flagrantná diskriminácia a to, že tento fakt Jaroslav Daniška úprimne nechápe, je len svedectvom toho, že nie je celkom vhodnou tvárou verejnoprávnej televízie či zmysluplnej diskusnej relácie v 21. storočí.

Kľúčom k pochopeniu samotnej podstaty verejnoprávnosti je však posledná časť paragrafu 3 zákona o RTVS. Hovorí sa v nej, že verejnoprávne programy majú utvárať „podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti“. To znamená, že diskusia a názorová konfrontácia by mali byť vždy motivované snahou dospieť k zvýšeniu spoločenského konsenzu, nie k vyostrovaniu krajných ideologických pozícií a bičovaniu emócií na oboch stranách. Reakcia verejnosti na odvysielanú reláciu dáva tušiť, že spoločenský konsenzus tu ťahá za veľmi krátky koniec a nebude to problém len konkrétneho pilotného dielu, ale dramaturgie a celkovej koncepcie relácie.

Pozor na posúvanie štandardov

Som presvedčená o tom, že konzervatívny pohľad na svet má právo na svoj priestor vo verejnoprávnej televízii, a nemyslím si, že nestrannosť znamená moderátora bez názoru, farby a chuti. Rozumiem tomu, že isté témy sa nezaobídu bez ostrejšej konfrontácie či emocionálne podfarbenej debaty. Ale práve preto je vo verejnoprávnych médiách nutné prísne strážiť hranice, kvalitu a štandardy, ktoré určuje zákon a ktoré by mali kontrolovať orgány na to určené (Rada pre vysielanie a retransmisiu a Rada RTVS). Spoliehať sa na nefunkčnosť alebo nečinnosť týchto orgánov pri posúvaní zákonných štandardov je krátkozraká cesta vedúca do pekla. Žiadna svätá vojna nestojí za deštrukciu základných princípov, ktorými by sa verejnoprávne médiá mali riadiť, osobitne zoči-voči digitálnemu nekonečnu hoaxov a alternatívnych faktov.

Na záver ešte jedna osobná poznámka: kultúrnym politikám vrátane mediálnych sa venujem takmer 20 rokov. K téme verejnoprávnych médií a ich úlohe v spoločnosti som za tie roky všeličo napísala, analyzovala či komentovala. Je preto trocha úsmevné, ak sa kritizovaná strana pokúša zmiesť moju kritiku zo stola ako ideologickú či politicky motivovanú. Ale spomeňte si na túto argumentačnú skratku, keď bude nabudúce niekto volať po odborníkoch v politike alebo keď budete vidieť v parlamentnom výbore pre médiá diskutovať Mizíka s Vaľovou.