Biskup: Obeť pomoc nechcela

O stanovisko sme požiadali aj banskobystrického biskupa Mariána Chovanca. Odpovede zaslal hovorca KBS Martin Kramara. Podľa neho sa obeť pravdepodobne domnieva, že biskup musel o zneužívaní vedieť od stretnutia s daným kňazom 18. januára 2019.

„Nie je to tak. Na danom stretnutí sa kňaz biskupovi k spáchaným skutkom ešte nepriznal. Každý prípad zneužívania spáchaný kňazom je pre nás nesmiernym zahanbením. Na tieto delikty sa vzťahuje nulová tolerancia.“

Prečo sa biskup napriek písomnej prosbe odmietol osobne stretnúť s rodičmi obete?

Komunikoval aj s rodičmi obete. Tá dnes nie je maloletá, medzičasom uplynuli desiatky rokov. Keďže v iných podobných prípadoch bolo biskupom vyčítané stretanie s príbuznými obete ako pokus o ich ovplyvňovanie, biskup takéto stretnutie v čase vyšetrovania nepokladal za vhodné.

Prečo sa biskup ani raz z vlastnej iniciatívy nestretol s obeťou?

Obeť sa so svojou žiadosťou o prešetrenie obrátila na štátnu prokuratúru, nie na biskupstvo. Biskup sa o komunikáciu pokúšal, vymenili si viacero listov. Obeť, žiaľ, začala tvrdiť, že cirkev sa vinníka pokúša kryť. To nie je pravda. Pravdepodobne v tejto domnienke obete spočíva i dôvod tohto článku.

Biskup však nástojí na tom, že voči kňazovi zakročil okamžite a nekompromisne: keď sa o zneužívaní dozvedel, ihneď daného kňaza suspendoval a už v júli 2019 bol aj laicizovaný.

Prebiehalo vyšetrovanie prípadu na cirkevnej úrovni? Ak áno, prečo ani raz nebola osobne vypočutá obeť a prečo si cirkev nevyžiadala nahrávku, na ktorej sa farár k svojmu konaniu priznal? Ako cirkev prešetrovala komplexný prípad Ladislava J., keď nemala záujem o výpoveď z prvej ruky a prípadne ďalšie indície, ktoré mohli smerovať k ďalším obetiam?

Nebolo nevyhnutné vyžadovať nahrávky a ďalšie svedectvá, kňaz sa k zneužívaniu priznal. Ako som už spomenul, bol hneď suspendovaný a následne aj laicizovaný.

Pápežský dokument Vos estis lux mundi z roku 2019 hovorí: „Cirkevné autority sa majú zasadzovať o to, aby sa s tými, ktorí tvrdia, že boli poškodení, a s ich rodinami zaobchádzalo dôstojne a s rešpektom a aby sa im zvlášť poskytlo prijatie, vypočutie a sprevádzanie, aj prostredníctvom špecifických služieb, duchovná starostlivosť, lekárska, terapeutická a psychologická starostlivosť vzhľadom na daný prípad.“ Ktoré z týchto pomocí a akou formou boli poskytnuté obeti a jeho rodičom?

Biskup sa usiloval obeti formy starostlivosti ponúknuť prostredníctvom kňaza, diecézneho odborníka vyškoleného pre danú oblasť (morálneho teológa – pozn. autora). Ten chcel zistiť, ako môže cirkev obeti pomôcť.

Obeť pomoc nežiadala. Tvrdila, že sa z toho dostala dobre v porovnaní s inými. Išlo jej najmä o vyjasnenie formulácie prvého listu biskupa, pri ktorom nadobudla dojem, že biskup chce kňaza kryť.

Vysvetlenie od daného kňaza odborníka, že biskup naozaj nevedel skôr o deliktoch dotyčného kňaza páchateľa a konal hneď, ako sa dozvedel celú pravdu, obeť neakceptovala.

V roku 2011 Kongregácia pre náuku viery poslala Obežník na pomoc biskupským konferenciám pri príprave smerníc, ako postupovať v prípadoch sexuálneho zneužívania mladistvých klerikmi. Uvádza sa v ňom, že dôležitou súčasťou zodpovednosti diecézneho biskupa je povinnosť primerane reagovať na prípady v jeho diecéze. „Cirkev musí v osobe biskupa alebo ním poverenej osoby ukázať, že je pripravená vypočuť si obete a ich príbuzných a zaistiť im duchovnú a psychologickú pomoc.“ Ako konkrétne bola naplnená táto téza, keďže biskup sa s obeťou ani jeho príbuznými nestretol, iba v liste obeti uviedol kontakt na morálneho teológa?

Biskup úsilie vyvinul, a to práve prostredníctvom morálneho teológa, ktorého spomínate. Žiaľ, táto snaha akceptovaná nebola.

V roku 2014 KBS vydala smernicu o postupe v prípadoch sexuálneho zneužívania klerikmi. Tá prikazuje, že „ak sa preukáže zodpovednosť klerika, diecéza má zabezpečiť poškodenému, a ak je to nevyhnutné, aj príbuzným poškodeného pomoc, aby sa primeranou starostlivosťou dosiahlo zmiernenie psychologických a duchovných škôd“. Akú konkrétnu pomoc obeti, prípadne jej príbuzným, zabezpečila diecéza na zmiernenie psychologických a duchovných škôd?

Môžem len zopakovať, že obeť sa rozhodla ponúkanú formu pomoci neprijať. Biskupa, samozrejme, mrzí, že k jeho úprimnej snahe nenadobudla dôveru.

Pápežský dokument Vos estis lux mundi hovorí, že súkromie postihnutých osôb je chránené a rovnako aj dôvernosť osobných údajov. Z akého dôvodu biskup prezradil identitu obete jej diecéznemu biskupovi aj kňazovi v jej obci? Prečo tak konal, keď ho obeť už v prvom liste požiadala o zachovanie anonymity?

Kvôli kánonickému postupu v prípade boli v rámci cirkvi informované len relevantné osoby. Osobné údaje obete nikdy neboli zverejnené.

Bývalý cirkevný sudca: Biskup totálne zlyhal

Jan Rozek z Česka vyštudoval Teologickú fakultu Univerzity Palackého a kánonické právo na Katolíckej univerzite v Lubline. Ako laik bol dlhé roky cirkevným sudcom Brnianskej diecézy.

Keď pod názvom Za čistú cirkev začiatkom roka 2019 v Česku a neskôr aj na Slovensku rozbehol pomoc obetiam sexuálneho zneužívania cirkevnými zamestnancami, bol cirkvou z pozície sudcu ihneď odvolaný.

Milanov príbeh detailne poznáte. Je v poriadku, ako sa k jeho prípadu postavila cirkev?

V žiadnom prípade. Ak by sa chcel niekto vyhovárať, aké komplikované sú vatikánske normy pre tieto situácie, moja odpoveď znie – sú jasné a jednoduché, pričom platia už roky. Už v roku 2010 pápež explicitne žiadal, aby sa biskupi týmto veciam detailne venovali. Realita je taká, že na Slovensku aj v Česku na to zväčša kašlú.

Všimnite si, ako cirkev neustále hovorí o potrebe poslušnosti veriacich voči kňazom a biskupom. Oni však už voči pápežovi a kúrii poslušní byť nemusia?

Čo presne mal banskobystrický biskup urobiť?

Keď obdržal Milanovo oznámenie o tom, že bol obeťou sexuálneho zneužívania, okamžite si ho mal osobne pozvať a vypočuť si ho. Tento krok sa mal udiať neodkladne. Biskup tým tiež mohol poveriť odborníkov z organizácie ochrany proti sexuálnemu zneužívaniu, ktorú má mať v diecéze založenú.

Všetko, čo by obeť uviedla, si mal zapísať a obratom overiť, či sedia základné údaje – či kňaz v danom čase naozaj pôsobil v danej farnosti, či sedí opis fary, prípadne miestnosti, v ktorej sa to údajne stalo, či sedia údaje o iných osobách, ktoré sa tam zvykli pohybovať, a podobne. Ak základné údaje sedia, biskup musí proti kňazovi okamžite spustiť cirkevný proces.

Ak sa teda biskup s obeťou osobne nestretol, nekonal, ako mal?

Jednoznačne. Ako môžete niečo vyšetrovať a nehovoriť pritom s obeťou? Už slušnosť a empatia prikazujú, že s obeťou sa mal ihneď stretnúť, podať jej ruku, ospravedlniť sa, sľúbiť poctivé vyšetrenie prípadu, zaujímať sa o dosahy zneužívania na obeť a jeho blízkych, ponúknuť pomoc psychológa, psychiatra aj právnika, ktorý by spísal návrh na odškodnenie. Ak to biskup neurobil, konal chybne.

Navyše, z vášho článku bolo zjavné, že obeť aj vy disponujete dôkazom o farárovom priznaní. Biskupa ten dôkaz nezaujímal? Nepýtal si ho?

Od nás ani od obete nie.

Tým je vysvetlené všetko. Ja byť na mieste tej obete, žiadam okamžité otvorenie cirkevného procesu a informujem verejnosť o každom detaile.

Keďže sa po našom článku objavila aj ďalšia obeť, ktorá prišla vypovedať pred biskupom, kňaz bol suspendovaný. Následne sám kňaz požiadal Vatikán o laicizáciu, teda zbavenie kňazskej služby.

Neverte, že to urobil sám, to je len floskula pre verejnosť. Pôsobil som ako cirkevný sudca a veľmi dobre viem, ako to funguje v praxi.

Ako?

Keď si biskup uvedomí, že situácia je nezvratná, teda že sa kauza nedá ustáť, čo sa v prípade ďalšej prihlásenej obete nedalo, neriskuje. Zavolá si dotyčného kňaza a dá mu podpísať žiadosť o laicizáciu. Viete prečo?

Nie.

Biskup sa tak zbavuje problémov v budúcnosti, najmä vymáhania peňazí ako odškodného. V Amerike presne na to doplatili mnohé diecézy, keď museli rozpredať majetky, aby mohli vyplatiť odškodné všetkým obetiam, ktoré sa prihlásili.

Verte, že aj u nás raz prídu časy, keď obete začnú žiadať peniaze, teda sa domáhať odškodnenia. Z tohto dôvodu sa to na Slovensku aj v Česku robí tak, že kňaza radšej ihneď laicizujú. Biskup tak bude môcť povedať – nič som o zneužívaní nevedel, a keď som sa o ňom dozvedel, okamžite som konal a kňaz bol laicizovaný, pýtajte si peniaze od neho.

Potom nerozumiem, prečo sa v žiadosti do Vatikánu rovno neuvádza, že o laicizáciu žiada biskup. Prečo sa tvária, že o to žiada obvinený kňaz?

Keď chce biskup laicizovať kňaza, nejde to tak ľahko. Musí to schváliť Vatikán, čiže sa okolo toho spustí obrovský proces. Musí sa zhromaždiť výpoveď kňaza, jeho obhajoba, celé je to časovo, technicky aj administratívne náročné.

Z tohto dôvodu sa v žiadosti radšej uvedie, že o to žiada samotný kňaz. Pošle sa to do Vatikánu, tam tomu formálne buchnú pečiatku, že to akceptujú, a hotovo. A kňazovi to vyhovuje tiež.

Lebo sa tým vyhne cirkevnému vyšetrovaniu?

Samozrejme, že sa mu týmto krokom vyhne, hoci by sa nemal. Stane sa predsa civilnou osobou. V prípade, že to obeť nedá aj na políciu, laicizáciou síce kňaz príde o prácu, ale inak bude mať pokoj, žiadne stíhanie ani väzenie mu nehrozí.

Celkovo sa však na to pozeráte zlou optikou – z pohľadu farára. Pozerajte sa na to z pohľadu biskupa. Ten takto vlastne s laicizáciou kňaza nemá žiadnu robotu. Iba to dá kňazovi podpísať a s prípisom to odošle do Vatikánu.

Tento postup mu vyhovuje – nemusí otvárať detailné cirkevné vyšetrovanie, lebo veď kňaz sa priznal, nemusí otvárať komplikovaný proces laicizácie a ešte sa aj bude môcť brániť, keď obete začnú žiadať odškodné. Odkáže ich priamo na kňaza, ktorý však vzhľadom na svoje nízke príjmy nič nemá.

Milanovi rodičia napísali biskupovi Chovancovi list s prosbou o osobné stretnutie. On to odmietol s tým, že by to mohli zneužiť bulvárni novinári na obvinenie, že ovplyvňuje proces.

Pápežský dokument Vos estis lux mundi jasne hovorí, ako sa má biskup správať aj k rodine obete – s úctou, s rešpektom, dôstojne. A on ich ani neprijme? Veď to je strašné. Tí ľudia už majú svoj vek aj choroby a on ich odmietne? To sa nesmie stať.

Viete, prečo to však biskupi nechcú robiť? Lebo keby sa stretli s každou obeťou a jej rodinou, opticky by to vyzeralo, že ich je veľa. Každému by pritom museli vysvetľovať, že áno, vieme o tom, snažíme sa s tým niečo robiť. Keď však nikoho neprijmú, stále môžu na verejnosti budiť dojem, že zneužívanie detí kňazmi na Slovensku nie je problém. Je to pre nich pohodlnejšie.

Mimochodom, predpokladajme, že by o tom naozaj napísali novinári. Čo by im na tom mohlo prekážať? Že sa ukázalo, aké otvorené má biskup srdce? Že sa osobne ospravedlnil, ponúkol pomoc, že ich duchovne povzbudil, že sa ľudsky zaujímal o to, ako to nesú, ako sa cítia? Ktorý novinár by toto mohol napadnúť? Nie, im ide len o to, aby sa o tom mlčalo. Lebo keď sa o tom mlčí, obete o to ťažšie hľadajú odvahu prehovoriť.

Biskup ponúkol obeti v liste kontakt na morálneho teológa. Je to dostatočná pomoc?

Stopercentne nie. Navyše, biskup to podmienil tým, že obeť to už nesmie riešiť v médiách. A to je vyslovene zakázané, veď priamo pápež František obete povzbudzuje, aby o tom hovorili otvorene aj v médiách. Odkazuje im, aby sa toho nebáli.

Pápež, naopak, biskupov varuje, že im to nesmú zakazovať. Dodáva, že kto sa tie prípady snaží ututlávať, škodí cirkvi. František biskupov zaviazal aj k tomu, aby v týchto prípadoch spolupracovali s políciou. Ešte aj Kristus hovoril, že pravda nás oslobodí.

Problémom však je už to, že biskup obeti ponúkol kontakt na morálneho teológa. Čo ten s tým, preboha, má? Mal mu ponúknuť psychológa, psychiatra, psychoterapeuta, právnika. Biskup vlastne obeti ponúkol, aby si v lete zakorčuľovala na jazere. Veď to je úplne mimo, totálny nezmysel.

Nemohlo to byť v dobrej viere?

Na to zabudnite. Ten odkaz na morálneho teológa za predpokladu, že bude mlčať v médiách, sa dá čítať nasledovne: len pekne mlčte, poslúchajte a my vám za to pošleme číslo na ďalšieho farára, ktorý sa s vami porozpráva. Fakt pomoc, len čo je pravda. Biskup totálne zlyhal.

V pápežskom dokumente sa uvádza, že súkromie postihnutých osôb je chránené a rovnako aj dôvernosť osobných údajov. Biskup poslal identifikačné údaje obete aj príslušnému biskupovi a miestnemu farárovi. Je to v poriadku?

Biskup v žiadnom prípade nesmel nikomu prezradiť údaje obete, nieto inému biskupovi či dokonca miestnemu kňazovi. Jeho krok vnímam ako typický príklad katolíckej mafie, ktorá takto zastrašuje obete. Vyslala im odkaz, že ak už nebudú mlčať, každý v okolí bude vedieť, o koho ide.

Viete, čo môže nasledovať? Poznám to z praxe v Česku, stalo sa to aj mne. Miestny biskup a farár meno obete, ktorá nemlčí, povedia svojim kolegom a tí natvrdo obehnú všetky jej babičky, tetušky, bratrancov, strýkov, jednoducho všetkých zbožných v rodine, a povedia im, že ten a ten sa vôbec nevie správať, že bol hrubý na biskupa, že koná proti cirkvi. Výsledkom bude, že časť rodiny sa zrazu na obeť pozerá cez prsty, lebo farár by predsa v takej vážnej veci neklamal. Takto sú schopní doslova vás zničiť vo vlastnej dedine.

Odborníčka: Obeť musí byť vypočutá s rešpektom

Zuzana André je odborníčka na prevenciu násilia na ženách.

Na čo v prvom rade myslieť, keď ide o pomoc osobám, ktoré v detstve zažili sexuálne násilie?

Keď uvažujeme o pomoci osobám, ktoré v detstve zažili sexuálne zneužívanie, je potrebné si uvedomiť, že ich psychologické i spirituálne potreby sa môžu značne líšiť, a to najmä vzhľadom na rozsah a dosah zažitej traumy, ako i to, aké vnútorné či vonkajšie zdroje a stratégie zvládania im boli a sú dostupné.

Konkrétne?

V prípade, že sa o svojej skúsenosti rozhodnú prehovoriť, čo samotné má potenciál byť liečivým, je potrebné aktívne ich vypočuť, vyjadriť im dôveru, uznanie, účasť. Pokiaľ týmto osobám nenačúvame s rešpektom a úctou, vyhnúc sa akémukoľvek priamemu či nepriamemu obviňovaniu, hrozí, že negatívny dosah traumatickej udalosti bude prehlbovaný a osoba ďalej umlčiavaná, zastavovaná.

Zvyknú takéto obete samy žiadať o pomoc? V prípade obete kňaza cirkev argumentuje, že obeť pomoc nežiadala. 

Vyhľadanie odbornej pomoci nie je z viacerých dôvodov pre obete vôbec samozrejmé. Jedným z nich môže byť napríklad skutočnosť, že si nemusia plne uvedomovať mieru negatívneho dosahu sexuálneho zneužívania v ich súčasnom živote, ďalším obava z retraumatizácie alebo tiež nedôvera v možnosti nájsť adekvátnu pomoc a iné.

Čo by teda mala cirkev urobiť?

Pokiaľ má byť obetiam zo strany cirkvi ponúknutá pomoc, duchovná či psychologická, je v prvom rade podstatné, aby osoba, ktorá zažila sexuálne zneužívanie a rozhodla sa o ňom komunikovať, bola zo strany cirkvi vypočutá, a to s rešpektom a s úprimným úmyslom čo najlepšie porozumieť rozsahu a dosahu traumatickej skúsenosti a adekvátne reagovať.

Obeť by nemala byť žiadnym spôsobom spochybňovaná, obviňovaná, jej skúsenosť bagatelizovaná a podobne. Samotný tento akt môže priniesť úľavu, a to nielen na strane obete.

Od zodpovedných zástupcov cirkvi by mala byť jasne pomenovaná neprípustnosť konania, ku ktorému v jej kontexte došlo, čo by mohlo prispieť k legitimizovaniu príbehu obete a uznaniu toho, že jej bolo ublížené.

Biskup poslal obeti list, v ktorom sa jednou vetou ospravedlnil. Stačí to?

Pokiaľ má mať akékoľvek ospravedlnenie či vyjadrenie ľútosti nad tým, čo sa stalo, váhu a smerovať k zmene, vieme, že musí byť vyjadrené pomerne špecificky – malo by zahŕňať explicitné pomenovanie toho, čo sa stalo, ako i rozoznanie a uznanie konkrétnych negatívnych následkov a zranení vyplývajúcich z tohto konania, prevzatie zodpovednosti vrátane podniknutia adekvátnych opatrení voči zneužívajúcej osobe a trebárs i vyjadrenie porozumenia voči tomu, ako osoba so svojou skúsenosťou následne naložila.

Vykonanie týchto krokov zo strany autorít organizácie, z ktorej pochádzala osoba páchajúca sexuálne zneužívanie, by mohlo mať taktiež liečivý potenciál pre obeť, jej blízkych a v neposlednom rade aj pre cirkev samotnú.

Ako presne by mala vyzerať pomoc obeti zo strany cirkvi, aby mala zmysel?

Negatívny dosah traumatických zážitkov predpokladá dlhodobú terapiu v záujme zlepšenia kvality života obete. V detstve zneužívaná osoba môže trpieť najrôznejšími problémami. Ponuka psychologickej a duchovnej pomoci by mohla predstavovať akýsi pokus o kompenzáciu zo strany cirkvi.

Za týmto účelom by bolo potrebné zabezpečiť spoluprácu s odborníkmi a odborníčkami pochádzajúcimi z vnútra cirkvi i mimo nej, najmä z radov psychoterapeutov a psychoterapeutiek, ako aj duchovných a teológov, ktorí a ktoré by sa hlbšie orientovali v problematike sexuálneho zneužívania, vedeli kompetentne reagovať na psychologické i spirituálne potreby osôb s touto skúsenosťou a sprevádzať ich tak v procese liečenia.

V Poľsku zodpovedá za zlyhanie kňaza cirkev

Marián Hamada ako bloger komentuje dianie v cirkvi v Poľsku a na Slovensku.

Poľský najvyšší súd tento rok vytvoril precedens – odškodnenie za zločiny kňaza sa nebude vymáhať od neho ako osoby, ale od inštitúcie, teda cirkvi. Podkladom pre rozhodnutie bol prípad 13-ročnej dievčiny, ktorú mesiace sexuálne zneužíval, psychicky ponižoval a fyzicky týral kňaz vyučujúci náboženstvo.

Cirkevný súd napriek preukázaniu viny kňaza nesuspendoval ani nelaicizoval, pôsobil teda ďalej. Jeho rehoľa mu dokonca platila advokáta, hľadala miesto a bránila ho pred novinármi. Zastavili to až médiá.

Ako na blogu píše Marián Hamada, ktorý komentuje dianie v cirkvi na Slovensku aj v Poľsku, obeť má po niekoľkomesačnom väznení, psychickom, fyzickom a sexuálnom týraní dlhodobé následky. Pokúsila sa o samovraždu, trpí strachom pred ľuďmi a zvlášť mužmi.

Sudkyňa v roku 2018 rozhodla, že obeti musí platiť nie kňaz, ale priamo rehoľa. „Ide o milión zlotých a doživotnú mesačnú rentu vo výške 800 zlotých. Prvýkrát bol v podobnom procese aplikovaný článok Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o zodpovednosti toho, kto iného poveruje vykonávaním nejakej činnosti, v dôsledku ktorej vzniká škoda.“ Rehoľa sa síce odvolala, najvyšší súd však rozhodnutie potvrdil.

Hamada vysvetľuje, že v Poľsku vznikla aj laická iniciatíva Zranení v cirkvi, ktorá ponúka priamy telefonický kontakt na expertov – psychológov a psychoterapeutov pre obete sexuálneho zneužívania. Teda žiadnych morálnych teológov.

„Funguje iba raz za týždeň, ale za rok sa prihlásilo vyše 100 ľudí, ktorí nikomu inému o svojich skúsenostiach nepovedali. Napríklad aj 80-ročná babička, ktorá sa potrebovala vyrozprávať z podobných zážitkov z čias, keď bola dievča. Aj toto by mala robiť cirkev a robia to za ňu iní. Tá babička totiž nemá nárok na žiadny proces, nikoho už neobviní, ale nemala by dostať láskavé prijatie, vypočutie, podporu?“ pýta sa Hamada.

V Poľsku vznikla aj Nadácia sv. Jozefa, ktorá sa zameriava priamo na pomoc obetiam. Vedie ju žena, laička Marta Titaniec, štatút nadácie schválila tamojšia konferencia biskupov. Podľa Hamadu do nej každý kňaz platí 150 zlotých ročne, biskup dvetisíc. „A všetci zaplatili. Z toho sa platia prevenčné aktivity, školenia, pomoc obetiam, psychológovia a ostatné potrebné veci.“ Na Slovensku nič podobné zatiaľ nefunguje.