Keď pán učiteľ v Hanušovciach v roku 1940 nechal všetkých počúvať prejav o priateľstve

Autorka je historička, Historický ústav SAV

Roku 1940 písali žiaci meštianskej školy v Hanušovciach nad Topľou slohovú prácu. Dnes už nevedno, či mali všetci rovnakú tému alebo si mohli vybrať. Vie sa len, že Edita písala o priateľstve. A napísala presne to, čo aj dnes možno čakať od siedmačky, ktorá má rada knižky, premýšľa nad zložitosťou sveta a má veľké očakávania od života.

Keď sa chystala jarná školská akadémia, do programu zaradili Editin sloh ako jeden z bodov programu, slávnostný prejav k obecenstvu. A tak tam stála pred zhromaždenými žiakmi, učiteľmi aj rodičmi, s popísaným papierom, potom sa zhlboka nadýchla a začala čítať. O tom, že sa pri výbere priateľov nemá hľadieť na hmotné výhody a že naozajstných priateľov je na svete málo, pretože väčšina uvažuje spôsobom „hlavne, že mne je dobre“.

Zamýšľala sa tam nad príslovím, že v núdzi poznáš priateľa, a brala ho veľmi vážne. „Keď je tvoj priateľ v takej núdzi, že sa pre neho musíš zriecť nielen svojho pohodlia, ale keby sa náhodou stalo, že by si za neho mal azda aj život obetovať, vtedy dokáž, že si jeho dobrým priateľom,“ apelovala Edita. Rozhovorila sa o zložitosti ľudských vzťahov, o tom, aké je čudné vidieť ľudí, ktorí si boli voľakedy navzájom blízki, odrazu odvracať zrak a pozerať na druhú stranu. Ktovie, koľkí z poslucháčov sa pozastavili nad tým, čo o tom už také dvanásť- či trinásťročné dievčisko môže vedieť, ako sa odvažuje im tam takto verejne vstupovať do svedomia a kto jej to vlastne dovolil.

Vyšší princíp

Tento príbeh však možno rozprávať aj inak. Pred osemdesiatimi rokmi, na jar 1940, mali v Hanušovciach nad Topľou šikovnú žiačku, ktorú s celou rodinou postihlo obrovské nešťastie a zdalo sa, že situácia sa pre nich tak skoro nezlepší, naopak. Štátne orgány ich označili za nepriateľov, začali ich brutálne šikanovať, a pomôcť sa im dalo len veľmi ťažko. Udávalo a trestalo sa vtedy totiž aj za skryté prejavy sympatie a súcitu. V tejto situácii sa pán učiteľ, správca meštianskej školy v Hanušovciach nad Topľou, rozhodol požiadať svoju žiačku Editu, aby sa práve ona, dcéra maloobchodníka zo Skrabského, prenasledovaného štátom, postavila pred celú školu a pripomenula základné hodnoty ľudského spoločenstva. Priateľstvo, pomoc, obetavosť…

Učiteľ ich v danej chvíli považoval za natoľko dôležité, že sa postaral, aby o nich nahlas počuli všetci, na koho mala škola dosah pri verejných podujatiach – spolužiaci, učitelia, rodičia. Dokonca potom ten prejav vzal a poslal ho do časopisu pre mládež, aby tie najpodstatnejšie veci pripomenul aj ďalším. Natrafil tam v literárnej rubrike zrejme na ďalšiu spriaznenú dušu, lebo zaradiť príspevok aj s menom autorky do časopisu, ktorý mal v záhlaví znak Hlinkovej mládeže, si tiež vyžadovalo osobné nasadenie. A vlastne len vďaka tomu starému vydaniu Novej mládeže dnes o celej udalosti vieme.

Pre Editu, ktorá sa priezviskom volala Lebovičová, to boli pravdepodobne posledné mesiace v škole, pretože po prázdninách sa tam už deti zo židovských rodín vrátiť nesmeli. Ani spomínaný pán učiteľ vo funkcii správcu zrejme dlho nezostal. Zatiaľ sa z čiastkových informácií zdá pravdepodobné, že sa jeho náhradníkom stal mladý muž s nemecky znejúcim menom, ktorý potom neprežil koniec vojny. Vo všeobecnosti však možno povedať, že kariérne rebríky sa v tom čase otvorili úplne inému typu pedagógov. Napríklad takým, ako istý Mikuláš Rumpel, ktorý z pozície redaktora v prvom čísle slovenského Pedagogického zborníka z roku 1941 presviedčal svojich kolegov, učiteľov, že „slovenský národ a jeho štát nepotrebujú židovský mozog“, a tešil sa, že „vláda zúčtuje i na poli školskom s odvekým tajným nepriateľom“ a nedovolí mu, aby sa obohacoval „vedeckými a kultúrnymi poznatkami ľudstva“.

Edita vojnu neprežila

Podľa zachovaných prameňov vieme, že žiačka Edita Lebovičová bola v máji 1942 deportovaná z Vranova do Naleczowa a na území okupovaného Poľska zahynula, rovnako ako jej staršie sestry Alica, Irena a Marta, mama Berta, otec Ľudovít a jeho rodičia.

Keď som si tento príbeh pred desiatimi rokmi prvýkrát všimla, pomáhali mi pri výskume viacerí jej rodáci. Moje otázky sa s veľkou ochotou snažili zodpovedať terajší hanušovskí učitelia aj kolegyňa od múzejných didaktikov, jedného z možných pamätníkov sa podarilo zohnať cez redakciu blízkych Vranovských noviniek a v tamojšom archíve kolega našiel v náhodne zachovanej triednej knihe dáta o jednej z jej starších sestier. Údaje a svedectvá o zvyšku rodiny bolo možné dohľadať cez digitálne databázy izraelského múzea Yad Vashem.

Vďaka výsledkom bádania ďalších historikov je už pomerne dobre zdokumentované, kto sa zasadil o to, aby deti ako Edita boli vylúčené zo škôl, okradnuté a napokon vyhnané z domovov. V niektorých prípadoch sa zachovali aj údaje o tých, ktorí sa na ich majetku obohatili. Poznáme teda obete, aj vrahov a zlodejov.

Kto to bol?

Našu pozornosť priťahujú tiež príklady výnimočného hrdinstva, prekračujúceho hranu života a smrti, ktoré sa tak vymyká každodennej skúsenosti, že sa do rozhodovania vtedajších najvýraznejších hrdinov takmer nijako nedokážeme vžiť.

Ale statočné konanie tých, ktorí sa „len“ správali tak, ako by sa naozaj mohol každý, a práve tým by nám mohli byť každodenným príkladom, zachytia písomné pramene málokedy a z verejnej pamäti sa zvyknú vytrácať prirýchlo.

V Hanušovciach nad Topľou museli mať v školskom roku 1939/40 úžasného učiteľa. Vedel, aké je dôležité rozvíjať ľudskú spolupatričnosť, a snažil sa ju posilniť. Vychovával príkladom, hoci na to mohol doplatiť. Pôsobil v tom čase ako správca školy. Zatiaľ stále nevieme ani jeho meno. Azda si niekto spomenie.