Lukáš Vráblik
„Bolo 19.25, keď sa to stalo. Keď som sa o polhodinu neskôr zobudil, bol som medzi mŕtvymi ľuďmi. Spomenul som si, kde som. Hľadal som svoju dcérku, keď som zbadal jej topánku pod plachtou a pochopil som, že je mŕtva,“ spomínal Antonio Conti pre CNN.
Od tragédie na štadióne Heysel v Bruseli v piatok uplynulo 35 rokov. Z finálového zápasu Európskeho pohára majstrov (dnešnej Ligy majstrov) medzi Juventusom Turín a Liverpoolom FC sa vtedy 39 fanúšikov nevrátilo domov.
Na tribúne vypukol chaos pre nával priaznivcov Liverpoolu do sektora, ktorý mal byť podľa pôvodného plánu neutrálny. V skutočnosti ho však obsadili najmä priaznivci Juventusu. Približne hodinu pred výkopom sa fanúšikovia začali obhadzovať rôznymi predmetmi.
Najväčší problém nastal, keď niektorí Briti preliezli do „neutrálneho“ sektora, odkiaľ začali ľudia utekať. Vznikla tlačenica, nápor nevydržala betónová stena a zrútila sa.
Zomrelo 32 Talianov, štyria Belgičania, dvaja Francúzi a jeden Severný Ír; veľa z nich sa udusilo. Najmladšia obeť mala len jedenásť rokov. Stovky ľudí boli ranených.
Tony Evans, editor novín The Times, napísal: „Panický útek fanúšikov mohol byť niečo, čo je na štadiónoch bežné – ako určitá forma zastrašovania a zisku územia. Ale teraz išlo o to, že nevinní priaznivci utekali v obrovskom strachu. Niektorí sa snažili vyšplhať po stene, ale tá sa zrútila. Turín smútil a na Liverpoole zostala veľká škvrna.“
Tragédia na heyselskom štadióne je príbehom „neschopnosti, násilia, zakrývania, hanby a lží. Je to aj príbeh o zabúdaní. Veľa ľudí má záujem na tom, aby si nespomenuli, čo sa v tú noc stalo: hráči, veľa fanúšikov, belgických politikov aj policajtov,“ napísal John Foot v knihe Calcio o histórii talianskeho futbalu.
Tragédia storočia
Napriek tragédii sa zápas odohral. Juventus zvíťazil 1:0 po pokutovom kope francúzskej hviezdy Michela Platiniho, ktorého potom kritizovali za oslavu gólu. Platini povedal, že ak by sa zápas nezačal, „bol by to koniec futbalu“. Jeho spoluhráč Antonio Cabrini však v autobiografii dodal: „Pre mňa bude tá trofej navždy pokrytá smrťou. Pohár smrti.“
Novinár Francesco Caremani napísal v roku 2003 knihu o udalostiach na heyselskom štadióne a dal im prívlastok „tragédia storočia“.
Hoci za hlavných vinníkov označili fanúšikov Liverpoolu, Caremani poukázal na iné skutočnosti: „Vinu nesie UEFA a belgické úrady. Vybrali štadión, ktorý bol v Európe na usporiadanie finálového zápasu Európskeho pohára majstrov ten najhorší. UEFA, Belgičania, Anglicko a Taliansko sa na Heysel snažia zabudnúť. Nezaujímajú ich obete. Až po tejto tragédii sa UEFA začala zaujímať o bezpečnosť na štadiónoch.“
Keď pár rokov predtým v Bruseli hral londýnsky Arsenal, jeho fanúšikovia hovorili o heyselskom štadióne ako o „smetisku“, cez betón tam prerastala tráva. Prezident Liverpoolu Peter Robinson neúspešne naliehal na UEFA, aby dejisko zmenila.
Funkcionári vytvorili „sektor Z“, ktorý mali obsadiť neutrálni fanúšikovia a vytvoriť tak bariéru medzi priaznivcami oboch tímov. Veľa z lístkov sa však dostalo do rúk talianskych cestovných kancelárií, ktoré ich predávali v balíčkoch pre fanúšikov Juventusu, iba malé percento z nich kúpili Angličania.
Novinár Guardianu Ed Vulliamy, ktorý na zápas cestoval ako fanúšik, spomínal: „Náznaky tam boli po celý deň. Britskí fanúšikovia sa opili a po ceste na štadión vyvádzali.“
Podľa neho však výtržnosti neboli prekvapením, prispievala k nim aj atmosféra doby. „Británia bola po zvolení Margaret Thatcherovej a vojne o Falklandy nabitá patriotizmom a nikto nevyjadroval tieto nálady viac ako ‚naši chlapci‘, ktorí podporovali svoje futbalové kluby v Európe,“ napísal.
Násilie a alkohol boli vtedy bežnou súčasťou anglického futbalu. V šesťdesiatych rokoch sa na tribúnach začali tvoriť skupiny radikálnych fanúšikov, ktorí na zápasoch vonku pravidelne spôsobovali problémy.
Pozorovateľ UEFA prítomný na zápase na heyselskom štadióne vo svojej správe uviedol, že „niet pochýb o vine fanúšikov Liverpoolu“. Vyšetrovanie trvalo jeden a pol roka, nakoniec odsúdili trinástich anglických priaznivcov. Do väzenia išli na tri roky za zabitie. UEFA vylúčila anglické kluby, v tom období najúspešnejšie v Európe, z kontinentálnych súťaží na neurčito. Zákaz napokon zrušila v sezóne 1990/1991, hoci trest Liverpoolu trval ešte o rok dlhšie.
Z tragédie na heyselskom štadióne sa však anglický futbal najskôr nepoučil, k radikálnym opatreniam pristúpil až po Hillsborough. Vtedy na štadióne Sheffieldu Wednesday zomrelo 96 ľudí v tlačenici na zápase FA Cupu proti Liverpoolu. Tieto tragédie sa na seba trochu podobali: k obom došlo na schátraných štadiónoch, po nezvládnutom predaji lístkov a so zlyhaniami polície a usporiadateľov.
Zatiaľ čo heyselský štadión zostáva podľa mnohých expertov zabudnutou tragédiou, Hillsborough viedlo k veľkým zmenám. Z anglických štadiónov zmizli miesta na státie a infraštruktúra sa výrazne zlepšila.
Je to futbal?
Rogan Taylor z Liverpoolskej univerzity na tragédiu pre BBC spomínal ako na „čierny deň pre celé mesto“. „V Liverpoole bolo cítiť zúfalú, zúfalú hanbu a depresiu. V tom čase sme mali kontroverzných miestnych politikov a všetko šlo do pekla. Existovali iba dva kultúrne zdroje výnimočnosti: hudba a futbal. Mali sme najlepší futbalový tím na svete a (Heysel) bol dýkou do srdca,“ konštatoval.
Vuillamy po zápase stretol na letisku fanúšika, ktorý nepokoje v „sektore Z“ prežil. Povedal mu: „S Liverpoolom som 25 rokov, ale teraz som skončil. Videl som, ako ľudia kopú do mŕtvych tiel. Mŕtvoly boli na jednej kope a ľudia do nich normálne kopali. Ak je toto futbal, tak som s ním skončil.“
Heysel sa stal symbolom temnej éry futbalu, poškvrnenej násilím a smrťou na zápasoch. Publicista Tim Vickery sa však v eseji pre magazín Blizzard pýta (aj v spojitosti s touto tragédiou), do akej miery môžeme futbal a šport spájať so spoločnosťou.
Rozpráva o svojom rozhovore s legendárnym nemeckým futbalistom Paulom Breitnerom, známym podporou maoizmu ešte počas hráčskej kariéry. „Chcel mi vysvetliť svoju myšlienku: či už ide o rasizmus na štadiónoch, alebo o mladých hráčov, ktorí nechcú na seba prebrať zodpovednosť, toto nie sú problémy futbalu. Sú to všeobecne problémy spoločnosti, ktoré sa jednoducho potom objavujú aj vo futbale.“
Dodáva: „Je to jednoduchý pohľad, ale brilantný. Na futbale záleží, ale často na hru nakladáme viac, ako dokáže uniesť. Bol som blázon, ak som vinil futbal aj za tú najmenšiu nebezpečnú vášeň, ktorú môže vypustiť. Chyba nie je vo futbale. A možno v tomto prípade aj myšlienka, že treba viniť spoločnosť, neobsahuje celý problém. Je to totiž problém ľudskej bytosti.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
