Denník N

Normálni ľudia – kniha slabučká, marketing výborný

Ozaj nevydarené a v mladej cieľovke aj nebezpečné sa mi javí zľahčovanie násilia v medziľudských vzťahoch, trivializovanie chudoby a bagatelizovanie psychických ochorení.

Autor je spisovateľ

Mladú írsku spisovateľku Sally Rooney predáva globálny vydavateľský marketing ako zázračné dieťa svetovej literatúry. Jednotné dizajnové obálky, profesionálne autorské fotky, dokonale pripravená promokampaň, ktorá v Bratislave dokonca zahŕňa fiktívnu streetartovú maľbu na múre.

Kľúčové pre úspech knižky sa ukázali príspevky celebrít ako Taylor Swift či Emily Ratajkowski (poznáte z klipov v miniatúrnych plavkách) na sociálnych sieťach. Pre predajnosť titulu sú dnes oveľa dôležitejšie ako recenzie instagramové fotky influenceriek, na ktorých popri výtlačku nesmie chýbať kávičkový latté art, dlhý tieň žalúzií a svokrine jazyky.

Rooney na seba upozornila už ako dvadsiatnička, keď s prehľadom vyhrávala debatné súťaže vrátane európskeho kola. Len čo si ocenenia prevzala, uvedomila si „depresívnosť a istú amorálnosť“ diskusných pretekov. O skúsenostiach napísala autobiografickú esej Aj keby ste ma porazili, v ktorej obhajuje svoj konformizmus, neschopnosť zmeniť spoločnosť a zároveň vyjadruje smútok z neradostného stavu sveta. To je v skratke aj prosté posolstvo románu Normálni ľudia.

Trocha lepšia evitovka na jedno oddychové čítanie by však nestačila na internetový virál, a tak sa nájdu aj úvahy o láske v čase neskorého kapitalizmu či dokonca diskusie o marxizme; samozrejme, v soft verzii ako „podstatou sveta sú peniaze“.

Značne otravná narcistická dvojica Marianne a Connell prekonáva posteľovými scénami austenovské rozdiely spoločenských tried: aristokracia verzus plebs. Samozrejme, obaja hrdinovia vyzerajú veľmi dobre a štýlovo sa obliekajú. Na motívy knihy už vznikol aj (12-dielny!) seriál. Ako sa dá kratučký dej romance natiahnuť na epickú dĺžku fantasy ságy? Televízni producenti dokážu zázraky a diváci majú počas pandémie dostatok času.

Vydržal som dva diely – v prvom sa na seba postavy iba pozerali a v druhom deflorovali hymen. Vyústenie zápletky sa dá predpovedať, čo patrí k žánru. Ale ozaj nevydarené a v mladej cieľovke aj nebezpečné sa mi javí zľahčovanie násilia v medziľudských vzťahoch, trivializovanie chudoby a bagatelizovanie psychických ochorení. Autorka sa v nejednom interview označuje za marxistku a rada kritizuje komercionalizáciu knižného trhu, no trocha marxistickej sebakritiky by jej nezaškodilo. Ako hovoria teoretici kapitalistického realizmu: dnes si ľahšie predstavíme koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Normálni či presnejšie obyčajní ľudia túžia kadečo zmeniť, ale nakoniec vždy nechávajú všetko tak, alebo to ešte viac dobabrú. Keď sledujem, ako dopadla volebná „zmena“ u nás, nečudujem sa, že kniha žne úspechy aj v slovenčine.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie